Láska Božia
2. slávnosť vianočná
„Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“
(J 3, 16)
Bratia a sestry,
počas Vianoc rozjímame o Božej láske k nám. Tak veľkej, že pre nás dal vlastného Syna. Pre našu vieru nie je nič dôležitejšieho.
Ako ale my ľudia o tom dokážeme hovoriť? Veď ani u tej lásky ľudskej si nie sme úplne istí, čo znamená. Vieme až príliš dobre, že láska sa dá ľahko zameniť s príťažlivosťou alebo zamilovanosťou, ktorá však skoro vyprchá a potom už to vraj nie je láska – ale čo to teda je? Bez lásky sa vôbec nedá žiť, počúvame – ale čo keď láska napríklad bolí a prináša do života ťažkosti? Čo si počať s takou láskou? Zvlášť počas Vianoc sa láska skloňuje vo všetkých pádoch, ale mnohí ľudia v tejto dobe zažívajú skôr o to väčšiu samotu, prázdnotu a chlad.
Láska je dnes jedným z najviac vyprázdnených slov, pod ktoré sa skryje kdečo. Predajcovia všetkého druhu si už dávno všimli, že na lásku počujú úplne všetci, pretože každý túži po tom milovať a byť milovaný, i keď možno ani presne nevie, čo si pod tým predstaviť – ale to nevadí, láska každopádne dobre predáva.
A do tohto všeobecného zmätenia jazykov okolo lásky máme hovoriť o láske Boha samotného. „Jak úžasná musí ta láska být, co přišla k nám o vše se rozdělit,“ spievame o tom v jednej piesni. Je teda Božia láska proste tá najväčšia, je to naše ľudské milovanie vystupňované na maximum? Pokiaľ by to tak bolo, potom by takáto láska mala doslova sálať vesmírom, každý by ju mal cítiť, nikto by nemohol vážne tvrdiť, že v Boha neverí, pretože by jednoducho celou dušou i telom, bez všetkej pochybnosti vnímal, že je Bohom milovaný.
Kde je teda Božia láska? A ako sa prejavuje? Občas sa stretávam s ľuďmi, ktorí v živote ťažko zlyhali, napríklad niekomu ublížili, niekedy i nenapraviteľne. Zverujú sa, že ich postupne všetci opustili, priatelia, príbuzní, životní partneri, deti – a právom, dodávajú, veď si vraj lásku vôbec nezaslúžia. A najhoršie je, že už ani seba samotných nemôžu milovať, nedokážu si odpustiť, sami sebe sú odporní za to, čo spáchali.
V túto chvíľu by som mal asi odpovedať, a niekedy tiež skutočne odpoviem: Je tu predsa ešte jeden, kto vás napriek všetkému miluje. Keď sa k tomu odhodlám, hovorím to vždy s určitým ostychom. Zvlášť vtedy, keď sú títo ľudia cirkvi vzdialení a niekedy sa priamo vyhlasujú za ateistov. Mám obavu, že toto moje dobre mienené slovo v ich srdciach zaznie nie ako potešenie a povzbudenie, ale ako prázdna, nezrozumiteľná farárska fráza.
I teba má Boh rád. I pre teba Ježiš Kristus zomrel a bol vzkriesený. Áno, tak tomu pevne verím, i toho najväčšieho zločinca a stroskotanca Boh predsa miluje, inak by nemala zmysel celá naša viera a my by sme boli najúbohejší zo všetkých ľudí. Lenže ako to vysvetliť niekomu, kto nielen že nemá skúsenosť s Božou láskou, ale i tá ľudská láska sa mu veľmi vzdialila?
Božia láska nie je závislá na našej nestálej, chatrnej a zlyhávajúcej láske. Miluje nás, i keď my lásky nie sme schopní. Zároveň ale platí, že Božiu lásku zakúšame veľmi často práve skrze ľudské prijatie, milosrdenstvo a pomoc. Boh sa ma chce dotknúť skrze dotyk môjho blížneho a túži po tom, aby som sa stal nástrojom jeho lásky.
Preto je pre niektorých ľudí ťažké prijať, že ich ktosi hore miluje, keď poriadne nepoznali ľudskú lásku. Keď v detstve nezažili stabilné a prijímajúce prostredie, kde sa na niekoho môžu plne spoľahnúť, ťažko sa im bude spoliehať na Boha. Keď im nikto nič neodpustil a každé previnenie si museli tvrdo odpykať, najskôr aj ich obraz Boha bude mať podobu sudcu či policajta a nie milosrdného otca. Našťastie ale platí tiež opak. Keď nezaslúžene zakúsim lásku, potom ľahšie porozumiem tomu, že tu nad nami je ešte jeden, neviditeľný, kto nás bezpodmienečne, napriek všetkému miluje.
Obávam sa, že pokiaľ my kresťania o Božej láske len hovoríme, napríklad i jazykmi anjelskými, ale nepremieňame ju v skutok súcitu a služby, budeme len ako duniaci kov a zvučiaci zvon – nesúci zvuky možno velebné a dôstojné, ale akosi prázdne a neoslovujúce. Zvlášť pre tých, ktorí si so sebou životom nesú rôzne zranenia. Keď naopak sami dokážeme lásku prejaviť, keď sa tie zranenia aspoň pokúsime zahojiť, potom naše evanjelium o Božej láske bude znieť presvedčivejšie.
Je zaujímavé, že v Biblii samotnej nie je Božia láska k svetu niečím samozrejmým. Veď nechýbalo mnoho a svet bol Bohom celkom zničený – tak nám to aspoň podáva príbeh o Noemovej arche. Z Božích rúk síce vzišiel svet ako dobré stvorenie, ale veľmi skoro sa pokazil – takže Boh dokonca ľutoval, že na zemi učinil človeka, a trápil sa kvôli tomu vo svojom srdci. Nakoniec len maličký zárodok ľudstva a zvieratstva Boh uchoval, aby z neho povstalo nové pokolenie.
V Starej zmluve sa sotva dočítame niečo o tom, že by Boh miloval svet ako celok. Povoláva si a zvláštnym zasľúbením obdarováva najprv jednotlivcov, neskoršie celý jeden národ – avšak svojou veľkosťou nepatrný vzhľadom k celému ľudstvu. Ale milovať celý svet? Taká láska prichádza až v poslednom čase. Nakoniec si Boh tak zamiloval svet, že pre neho dal svojho jediného Syna.
Aká úžasná musí taká láska byť. Ale znovu dodávam: ako ťažko pochopiteľná. Keby Boh skutočne miloval svet, vyzeral by svet podstatne inak než teraz, povedia mnohí – a nebude to len štuchnutie do nás kresťanov, ale vážna námietka, ktorú musíme brať vážne.
Božia láska sa vskutku prejavuje nečakane. Miesto prúdu vesmírnej pozitívnej energie, na ktorú sa stačí len vyladiť, sa kdesi v zapadnutom kúte sveta narodí dieťa. Bezbranné dieťa v jasliach v nás síce vzbudzuje nežnosť, ale málokto by ho pokladal za prejav Božej lásky.
Boh miloval svet tak, že dal svojho jediného Syna v podobe človeka. Božia láska dostáva ľudský tvar. Konkrétny a zrozumiteľný. I pre človeka, ktorý sa nepokladá za veriaceho. Ak chceme porozumieť Božej láske, nemusíme byť teológovia. Stačí k tomu celkom málo. Stačí, keď sa pozorne započúvame do príbehu Ježiša z Nazareta. V jeho láske, v jeho slovách a činoch poznávame, kto je Boh a ako veľmi nás miluje. A my sami sa naopak môžeme a máme dosadiť miesto ľudí, ktoré Ježiš stretával a miloval.
Boh nám dal to najcennejšia, svojho Syna. Dal ho, teda zároveň vydal ho. Vydal ho všetkému ľudskému. Všetkému ohrozeniu, pokušeniu, poníženiu, bolesti, neľudskosti. Boh sa nám sám dal ako dar, s ktorým je možné voľne nakladať. A to tiež ľudia učinili. Vieme dobre, ako to chodí s rôznymi darmi, vrátane tých vianočných. Niektorý si vážime a strážime ho ako oko v hlave, možno ho raz odovzdáme svojim deťom a vnukom, ale niektorý po novom roku pokojne vyhodíme.
To je pohoršenie Božej lásky, že i niečo také môže s Božím darom nastať. Betlehemské jasle a golgotský kríž – to sú dva symboly tejto nepochopiteľnej lásky. Táto láska nás nezahlcuje a nevalcuje. Je práve krehká a zraniteľná. Boh miloval svet tak, že riskoval svoje odmietnutie. Božia láska v Kristovi nebola len napol. Boh si neponechal žiadny odstup, aby to toľko nebolelo. Miloval naplno, a preto naplno zažil tiež naše odmietnutie. Preto Boha táto láska tiež bolela. Boh miloval a podstúpil riziko, že to bude láska nešťastná.
A predsa: práve táto láska nám otvára večný život. Tú lásku je možné odmietnuť, ale môžeme ju tiež opätovať. Môžeme prijať ten dar, ktorý nám všetkým bol darovaný, neprejsť nevšímavo okolo neho, nevyhodiť ho, nezadupať ho do zeme. Môžeme ho vziať, radovať sa z neho, žiť z neho a v nádeji umierať podobne ako mučeník Štefan, ktorého príbeh nám ukazuje, čo skutočne znamená nasledovať Ježiša Krista. Amen.
Modlitba
Dobrý Pastier našich ciest, uprostred otrasov, ktorým býva vystavená naša viera, nás drží istota, že Ty vidíš víťazný koniec, kde my prežívame skľučujúce a bolestné počiatky. Ďakujeme Ti, že si na vlastnom tele zakúsil horkosť ľudskej existencie a ťarchu cesty poslušnosti. Ďakujeme Ti za to, že si zvíťazil, aby si bolesti, smútku samote a smrti vylomil ich jedovatý zub. V Tvojej blízkosti je pre nás pripravený život víťaziaci a víťazný. Tvoja blízkosť dala silu všetkým Tvojim svedkom, od Štefana až podnes. Ďakujeme Ti, za všetkých verných vyznávačov v dejinách i v prítomnosti. Pomôž nám, aby sme sa nimi mohli stať tiež my. Amen.
Mgr. Jozef Vereščak
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto:Sixteen Miles Out on Unsplash
