Prvá nedeľa po Svätej Trojici
„Mohutné vody nemôžu uhasiť lásku, ani veľrieky ju neodplavia. Keby niekto chcel dať za lásku všetko bohatstvo svojho domu, iste by ním pohrdli.“
(Veľp 8, 7)
Bratia a sestry,
slovo láska zahŕňa obrovské množstvo ľudských pocitov a činnosti. Zmestí sa podeň mnoho dobrého, ale aj zlého. Vymenovať celú škálu vecí, na ktoré používame slovo láska, sa pravdepodobne ani v jednej kázni nedá. Predsa sa však pokúsim urobiť aspoň aké-také triedenie, aby sme aspoň trocha do tohto „sveta lásky“ vniesli poriadok. Začneme však po poriadku. Táto široká škála činnosti a pocitov, na ktoré používame slovo láska, je daná obmedzenosťou našej materčiny. Lebo gréčtina, v ktorej bola napísaná Nová zmluva, na rozdiel od slovenčiny používa pre slovenské slovo láska tri pojmy. Je dobré si preto vypočuť, o aké pojmy ide a v akých súvislostiach ich starí Gréci používali.
Prvý pojem je „eroseo“ (εροσεω). Keď Gréci hovorili o erotickej láske, mali na mysli túžbu po telesnej prítomnosti druhého človeka. A tu hneď vidíme, ako sa v súčasnosti toto slovo zvulgarizovalo. Dnes sa pod týmto pojmom myslí len na sexuálny chtíč, ktorý sa pre súčasného človeka stáva tovarom. Keď takúto potrebu mám, zaplatím si ju alebo sa s niekým dohodnem, že v tejto oblasti si poskytneme ukojenie, a to mnohokrát bez ohľadu na osobný vzťah. Pritom cieľom erotickej lásky je formovať vzťahy medzi ľuďmi a viesť ich k tomu, aby pomáhali svojej partnerke alebo partnerovi rozvíjať krásne a ušľachtilé sklony. Erotická láska jednoducho vyjadruje našu skrytú túžbu po spoločenstve s druhými, ktorá vrcholí sexuálnym spojením.
Druhým pojmom je „fileo“ (φιλεω). Ním vyjadrovali antickí Gréci svoj vzťah k vlasti, k svojim bôžikom, k svojmu mestu, ale aj k priateľom, s ktorými ich spájalo priateľstvo bez erotickej príťažlivosti. Išlo napríklad o bratstvo medzi vojakmi, spolužiakmi či príslušníkmi rovnakej spoločenskej triedy.
A tretí pojem pre lásku, ktorý antickí Gréci používali, bolo slovo „agapeo“ (αγαπεω). Je to láska, ktorá dáva bez ohľadu na to, či bude opätovaná. Je to láska, ktorá sa nezištne obetuje pre druhého alebo druhých. K tejto láske vyzýval kráľ Leonidas svojich tristo Sparťanov, keď sa postavili v termopylskej tiesňave na odpor obrovskej perzskej armáde a, ako vieme, tam až do posledného muža boli pobití nepriateľskou presilou.
Takto rozšírený pohľad na lásku nám vlastne chce povedať, že láska je najdôležitejším ľudským citom a nedá sa bez nej žiť. Preniká všetky oblasti našej duše. A to stále hovoríme o pozemskej, telesnej, ľudskej láske. V skutočnosti my kresťania veľmi dobre vieme, že láska má nebeský pôvod. No napriek svojmu pôvodu úzko súvisí s nami, ľuďmi. Lebo prvý čin nebeského Otca, o ktorom vieme, bolo stvorenie sveta. Nebeský Otec ním vyjadril svoju túžbu prejaviť svoju lásku bytosti, ktorá by bola schopná Mu lásku opätovať. Takže svet stvoril s láskou a pre lásku. Dal nám, ľuďom, nádherné miesto na bývanie. Tu, na zemi, môžeme s Ním žiť v spoločenstve lásky. Sme teda stvorení s láskou a pre lásku. Tak bol tento svet Bohom pre nás nachystaný. Čujme, aké svedectvo o tom vydáva Písmo: „… vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života; tak sa človek stal živou bytosťou. Potom Hospodin Boh vysadil na východe záhradu v Edene a postavil tam človeka, ktorého utvoril. Hospodin Boh dal zo zeme vyrásť všelijakým stromom, lákavým na pohľad a dobrým na jedenie, aj stromu života uprostred záhrady, aj stromu poznania dobra a zla.“ (1M 2, 7b – 9)
Keď bol svet stvorený z lásky a pre lásku, prečo teda je na ňom tak veľa zla? A prečo v mnohých prípadoch je aj samotná láska symbolom morálnej otupenosti a zvrhlosti? Odpoveď poznáme! Je to preto, lebo pravá láska nikoho nespútava. Lebo milovať môže iba bytosť, ktorá má možnosť slobodného výberu. A túto možnosť nám Boh dal. Výsledok dobre poznáme. Naši prarodičia sa nechali oklamať „otcom lži“, ktorý sa skrýval za podobu hada. Jedli z ovocia, z ktorého im Boh zakázal jesť. Satan ich oklamal tvrdením, ktoré odvtedy úspešne používa aj na oklamanie ďalších ľudí. Počúvajme: „Vôbec nezomriete; ale Boh vie, že v ten deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh; budete vedieť, čo je dobro a čo zlo.“ (1M 3, 4b – 6) Porušením Božieho príkazu sa postavili proti Bohu, a tak vlastne odmietli Jeho lásku. Všetko malo byť inak, ako to dnes vyzerá. Zem bola Bohom pripravená pre ľudí ako miesto, ktoré malo byť naplnené vzájomnou láskou medzi Bohom a človekom, ale aj medzi ľuďmi navzájom. No ako vieme, nebeský Otec tento stav nemienil a nemieni tolerovať a rozhodol sa obnoviť s človekom puto lásky. Je to tak preto, lebo nás neprestal milovať. O tom hovorí verš Písma, ktorý je väčšinou veriacich považovaný za najdôležitejší, ale aj najkrajší verš celej Biblie − všetci ho dobre poznáme: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ (J 3, 16)
Máme vlastne obrovské šťastie. Stále platí: Boh nás ma rád, miluje nás, každého kajúceho hriešnika prijíma za svoje dieťa a obnovuje s ním vzťah, ktorý zamýšľal mať s celým ľudstvom. Prečo tak koná? Lebo On sám je láska. A keď „Boh je láska“ (1J 4, 8), teda ten, o ktorom veríme, že je Všemohúci, Večný a Vševládny, tak to isté platí aj o láske. Preto náš text hovorí: „Mohutné vody nemôžu uhasiť lásku, ani veľrieky ju neodplavia.“ To je skutočný prejav lásky. Je ako Boh večná a mocnejšia ako čokoľvek a ktokoľvek na zemi. Keďže podstatou Boha je láska, ani inak konať nemôže. Preto je, bratia a sestry, dôležité, aby sme sa nad všetkými prejavmi lásky, ako ich poznáme, zamysleli a naučili sa žiť v láske. A aby to nebolo také jednoduché, o to sa stará „otec lži“, ktorý je plný nenávisti a závisti. Ten sa zo všetkých síl usiluje nás od lásky oddeliť, a keďže vie, že sme z lásky a s láskou boli stvorení, má aj on plné ústa lásky.
Poďme teda a zamyslime sa nad tými troma gréckymi slovami, ktoré nám približujú lásku v celej bohatosti, ako ju na zemi poznáme. Začneme slovom eroseo. Každý z nás od raných detských rokov túži po telesnom kontakte s druhým človekom. Malé dieťa sa cíti bezpečné len v matkinom alebo otcovom náručí. Keď sa naučí chodiť, t postupne sa začne od rodičov vzďaľovať, ale okamžite, keď sa prestane cítiť isto, sa plnou parou rozbehne k mamke alebo k otcovi. Prečo je to tak? Lebo Boh dal nám, rodičom, do duše túžbu nielen deti mať, ale ich aj chrániť a opatrovať. A túto lásku deti od narodenia cítia a opätujú. Keď však príde chlapec či dievča do puberty, prestane vyhľadávať telesný kontakt so svojimi rodičmi, prebudí sa v ňom najprv nejasná, ale s pribúdajúcim časom stále zreteľnejšia túžba po kontakte s niekým z opačného pohlavia, až napokon túto svoju túžbu mladý človek vztiahne na konkrétnu osobu. Je neodolateľne priťahovaný túžbou spojiť sa so ženou či s mužom svojho života. Je to silná túžba, ale pokiaľ ju mladé dievča alebo chlapec naplní, musí sa naučiť k tomu či k tej, s ktorou túži žiť, zodpovedne pristupovať. Je to dlhý a väčšinou aj boľavý proces, v ktorom človek skúsi mnoho sklamania a bolesti, ale to všetko je nevyhnutné, aby napokon mohli dvaja ľudia spoločne žiť ako muž a žena a tešili sa zo vzájomnej prítomnosti a lásky, ktorá trvá až do smrti. Žiaľ, v dnešnej rozvrátenej morálnej spoločnosti sú ľudia vyzývaní, aby ukojili svoj sexuálny pud vždy, keď ich zachváti, a to bez ohľadu na následky a bez ohľadu na to, že si tým ničia možnosť vybudovať si trvalý a nádherný celoživotný vzťah s opačným pohlavím. Zvrátenosť dnešnej sexuálnej morálky nás kresťanov niekedy brzdí, aby sme svojim deťom o erotickej láske rozprávali. Dôrazne preto vystríham všetkých rodičov, ktorí tak robia. Ste tu na to, aby ste svojim deťom, keď prídu do puberty, o tejto láske práve vy dali prvé a dobré informácie a zároveň si začali zvykať, že vaše deti raz od vás odídu. A aby som potvrdil, že Písmo sa o erotickej láske vyjadruje bez akejkoľvek ostýchavosti, prečítam vám Šalamúnove slová, ktorými vyjadruje svoj ľúbostný vzťah ku krásnej Šulamit: „Aká si krásna, moja milovaná, aká si krásna! Oči tvoje – to holubice za tvojím závojom… Uchvátila si mi srdce, sestra, moja snúbenica. Uchvátila si mi srdce jedným pohľadom, jediným dielikom svojho náhrdelníka. (Veľp 2, 1. 9)
Ďalší rozmer lásky, ako sme si povedali, je ukrytý pod pojmom φιλεω. Je celkom zaujímavé, ako sa dnes oproti minulosti málo hovorí o tom, čo ľudí spája. Kedysi sa ľudia oveľa viac ako dnes identifikovali so svojou vlasťou, svojím panovníkom, ale aj s ľuďmi zo svojej obce či z mesta. Učni boli vychovávaní k stavovskej hrdosti na svoju profesiu a vojaci k poslušnosti a úcte k svojim dôstojníkom. Samozrejme, ani dnes táto láska nezanikla. Veď iste poznáte, ako sa poteší vaše srdce, keď v cudzine stretnete niekoho zo Slovenska alebo keď po dlhšom čase sa vrátite domov. Vtedy si človek uvedomí, aká mu je jeho vlasť drahá a blízka. Je to nesporne dôkaz, že tento rozmer máme v sebe. Napokon aj my kresťania poznáme, aké milé je stretnúť sa s ľuďmi, ktorí vyznávajú Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa. Je dôležité si uvedomiť: Ak chceme niekomu zvestovať evanjelium, musíme ho milovať. Ak túžime, aby naši priatelia a susedia našli Ježiša a prijali z Jeho rúk večný život, musí nám na nich záležať. Evanjelium nebude mocne pôsobiť v našom národe, keď my sami sa k nemu nebudeme hlásiť a nebudeme každý deň prosiť, aby Pán dal ešte čas milosti aj pre našich rodákov. Áno, všetko pozemské je tu iba do času, ale to nie je žiadna prekážka, aby som sa neusiloval aj o rozkvet svojej pozemskej vlasti a prosperitu pre svojich priateľov. Najlepším príkladom pre nás je samotný Pán Ježiš, ktorý sa nehanbil za svoju lásku k izraelskému národu, a to napriek tomu, že vedel, aké prísne tresty a tvrdé skúšky Jeho ľud za ich hriechy ešte postihnú. Tieto jeho emócie zachytil evanjelista Lukáš, ktorý píše: „Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán, zrovnajú ťa zo zemou, i tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo času svojho navštívenia.“ (L 19, 41 – 44)
Tretí rozmer lásky, ktorý rozlišovali antickí Gréci, bolo láska αγαπεω. A práve toto je skutočná a pravá láska, ako nám ju zjavil Boh. Lebo všetko, čo urobil pre človeka, urobil nezištne a bez toho, aby sme Mu to nejakým spôsobom mohli odplatiť. Stvoril pre nás tento svet, ponúka nám v obeti svojho jednorodeného Syna spásu a záchranu, ktorú si ani trošičku nezaslúžime, bdie nad nami v každej chvíli a čaká, kedy konečne počujeme Jeho hlas a otvoríme Mu dvere do svojho života, aby sme mohli poznať, ako nádherný a plný lásky je vzťah s Ním.
Práve láska, ktorú nám náš Pán každý deň prejavuje, má byť pre nás príkladom. Pravá láska − a je jedno, či ide o vzťah k manželovi, manželke, priateľom k rodine a vlasti – sa začína tam, kde človek prestane uvažovať, čo z toho bude mať, aké benefity mu to prinesie. Lebo o láske môžeme špekulovať, môžeme o nej krásne hovoriť, môžeme ju ako dnes rozoberať sprava alebo zľava, zhora či zdola, ale pokiaľ zostane láska v našom živote iba v rovine reči a nestane sa pre nás ovocím Ducha, nemáme právo sa nazývať Božími deťmi.
A ak chceme návod, ako žiť praktickú lásku v každodennom živote, započúvajme sa do slov najkrajšej hymny lásky, aká kedy bola človekom pod vedením Ducha Svätého napísaná: „A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim zvonom. A čo by som vedel aj prorokovať a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal – nič nie som. A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nadejá, všetko pretrpí. Láska nikdy neprestane.“ (1K 13, 1 – 8)
Amen.
Mgr. Michal Zajden, PhD.
evanjelický a. v. farár
