Kto život ničí
Pri spomienke na narodenie reformátora Martina Luthera nám príde na myseľ záchrana človeka pre večnosť.
Prečo človek hľadá Pána Boha, prečo hľadá odpustenie, milosť? A hľadá Ho vôbec v dnešnej dobe? Verí dnešný človek v lásku Božiu, ktorá zachraňuje ľudský život?
Keď je niekto neprávom uväznený. Keď boli ľudia v koncentračných táboroch a svet si zakrýval oči. Mohol, no nechcel vidieť. Skrze dvoch mužov sa svet dozvedel pravdu, krutú pravdu o tom, čo je to koncentračný tábor a čo pre ľudí uväznených v nich znamenalo živoriť tam. A v mnohých prípadoch zomierať hneď po príchode do tábora. Vydávať svedectvo o Kristovi a Jeho spáse sa má diať pre záchranu človeka, aby spoznal cenu života, za ktorú Kristus zaplatil tú najvyššiu cenu. Má sa písať o koncentračných táboroch? Nemali by sme s tým už prestať? Áno, potomkovia tých, čo konali krutosti na ľuďoch, si to zaiste želajú. No želať si to nemá spoločnosť, lebo ak sa bude bagatelizovať krutosť človeka na človeku, históriu si veľmi rýchlo môžeme zopakovať. A jej neblahé účinky pocítia aj tí, ktorí boli ľahostajní k pravde a láske. Preto je potrebné hovoriť, písať, diskutovať o témach, ktoré nemali s ľudskosťou nič spoločné.
Keď sa ako niektorí po druhej svetovej vojne dostali na Sibír z nejakej svojvôle či zrady. Potom takíto svedkovia tejto krutosti vydajú svedectvo o svojom utrpení. Je to správne.
Posmechárov, ktorí nerozumne hovoria: „Zaiste niečo zlé vykonali, preto sa dostali tam kde boli,“ je márne presviedčať, ak si doposiaľ nenaštudovali dejiny a nevedia, že aj dobrí ľudia sa dostávajú na miesta krutosti nie pre svoje skutky, ale pre zlé myslenie tých ľudí, ktorí stratili svedomie a nemajú vieru v Pána Boha.
Eštebáci v cirkvi, to je téma, ktorá nebude zabudnutá v našej cirkvi, aj keď by si to niekto želal.
Aj obete tých, ktorí zrádzali ľudia bez svedomia kvôli svojmu prospechu, nebudú nikdy mlčať.
Veď čo sa deje doposiaľ? Už si nik nemôže myslieť, že pôsobenie farárov v ŠtB bolo nevinné.
Tí, ktorí podpísali zo strachu, ľuďom neškodili. No tí, ktorí podpísali kvôli svojej kariére, aby sa mali lepšie, tým na ľuďoch nezáležalo. Po revolúcii sme sa domnievali, že to urobili pod nátlakom. No čím viac rokov ubieha, život nás presviedča o tom, že spolupracovníkom ŠtB z radov duchovných sa páči konať podľa metodiky ŠtB aj teraz. Samozrejme, nevedomí ľudia sú lacným a ľahkým materiálom k tomu, aby títo eštebáci popudzovali v cirkvi k tomu, aby každá zmienka o ich činnosti, ktorá aj teraz vykazuje veľké známky poškodzovania života ľudí, bola skrytá pred zrakmi evanjelickej verejnosti. Veriť v Pána Ježiša Krista, ktorý život človeka dvíha z prachu zeme. Volať skrze Ducha Svätého k pokániu a novému životu je v plnom kontraste s tým, čo nám tu zanecháva činnosť eštebákov.
Po revolúcii niektorí vyzývali: Veď aj oni majú rodiny atď. No nič sa nezmenilo na živote týchto ľudí, ktorí zrádzajú už nie pre režim, ale pre svoje zvrhlé uspokojenie. Urobiť zle je ich pokoj.
Nezaspia, ak niekomu neurobia zle.
Konečne by si bolo potrebné všimnúť, že činnosť týchto agentov poškodzovala a poškodzuje meno cirkvi. Veľmi výrazne to bolo vidieť pri 30. výročí od pádu režimu, ktorý si aj Slovenska evanjelická jednota chcela pripomenúť na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave.
Dopadlo to tak, že Slovenská evanjelická jednota si musela hľadať svoje nové sídlo a konferencia sa nekonala. Zdá sa vám to normálne? Ešte si tu niekto myslí, že je potrebné byť v tejto veci už ticho? Nesiahajú chápadla tých, ktorí sa naučili špehovať, dehonestovať, ničiť ľudské životy, k vášmu životu? Buďte radi, ak to tak nie je. A možno po rokoch zistíte, že sa niektoré veci týkali aj vás, keď ste prinajmenšom boli zatiahnutí do špinavosti. Bojovali ste za niečo, čo ani pravdou nebolo.
Rozdiel medzi Lutherom a eštebákmi je zjavný. Luther v Krista veril. Eštebáci veria len sebe.
Preto nikomu nedôverujúm len svojim kolegom. Preto broja v cirkevných zboroch. Preto dávajú „ múdre rady“. Pretom aby mali priestor pre svoje aktivity, ktoré s láskou k človeku nemajú nič spoločné. Egocentrizmus je u nich na prvom mieste. Slová o Kristovi sú výsmechom v ich ústach, lebo pre nich nie je problém zničiť život človeka. Prekrúcanie reality ich konaním spôsobuje rozkoly a zvady už niekoľko rokov.
Vnášanie legiend, to jest výmyslov, na kohokoľvek, kto im stojí v ceste k „úspechu“, je doposiaľ ich pracovným nástrojom.
Všetci tí, ktoré boli nespravodlivo prenasledovaní, väznení, ponižovaní, nemali možnosť študovať, pracovať, byť obľúbení v spoločnosti, tí nemali žiadne práva? Všetci tí trpeli pre zlo v srdci človeka. Nie je zlý ten, na koho eštebák v bývalom režime ukázal prstom? Zlý je aj ten, kto v sebe doposiaľ nosí zradcu ľudí.
Dnešná doba je poznačená prevrátenou realitou. Zlo je nazvané dobrom. Pravda lžou. Darebák skvelým človekom. A normálny človek zlým, sebeckým a pod. Hania sa obete, ospevujú aj eštebáci.
Nič iné nezostáva, len slovo. Hovoriť, písať, svedčiť. Lebo dokiaľ srdce žije zradou a zlom, nemožno hovoriť o požehnaní života. Je potrebné hovoriť, čo zlé sa deje. Zbavili sme sa režimu, ale slobodu nám v cirkvi berú aj eštebáci, ktorí zlo neprestali konať. Oberajú ľudí o dôstojný život, prácu, radosť.
Pritom vždy ide o život. Každý má právo na vzdelanie, rodinu, prácu. Nielen tí, ktorí verne spolupracovali a mysľou sú doposiaľ s ŠtB praktikami, chcú mať „pokoj“, rodinu. Čo si myslíte, obete ich výčinov nemali právo na dôstojný život?
Božie slovo hovorí o budúcnosti a nádeji. To nám praje Pán Boh každému z nás. Ale to neplatí o tých, ktorí mysľou zostali zradcami ľudí. Oni neprajú ľuďom nič dobré. Oni myslia len a len na seba.
Ak Luther našiel milostivého Boha, našiel tak plnosť života. Ak sme našli milostivého Boha, tak vieme, že kto život zachraňuje, je Boží Syn. No ten, kto ničí Božie dielo, toho zničí Pán Boh.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: pixabay.com
