Dr. Martin Luther
Kázeň na 17. nedeľu po Svätej Trojici
„Raz v sobotu vošiel do domu ktoréhosi popredného farizeja, aby jedol chlieb, a oni Ho pozorovali. A, hľa, akýsi človek chorý na vodnatieľku bol pred Ním. Tu Ježiš prehovoril k zákonníkom a farizejom, spýtujúc sa: Dovolené je v sobotu uzdravovať, a či nie? Oni však mlčali. A On, siahnuc naň, uzdravil ho a prepustil. Im však povedal: Keď niektorému z vás syn alebo vôl padne do studne, či ho nevytiahnete hneď v deň sobotný? A nemohli Mu na to odpovedať.
Keď spozoroval, ako si vyberali popredné miesta, povedal pozvaným toto podobenstvo: Keď ťa niekto pozve na svadbu, nesadni si na prvé miesto, aby medzi pozvanými nebol snáď vzácnejší, ako si ty, a ten, čo pozval teba i jeho, prišiel by a povedal by ti: Prepusť miesto tomu! A vtedy začal by si s hanbou sedieť na poslednom mieste. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto, aby ti ten, čo ťa pozval, povedal, keď príde: Priateľ môj, sadni si vyššie. Vtedy budeš mať česť u všetkých spolustolovníkov. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.”
Evanjelium podľa Lukáša 14,1 – 11
V dnešnom evanjeliu máme dve časti. Prvá sa vzťahuje na bohoslužbu, na to, ako sa máme správať voči Bohu. Druhá na to, ako sa máme správať voči ľuďom. V prvej čiastke vyvstáva otázka: Čo je pred Bohom lepšie? Či svätiť sobotu, alebo dobre robiť a ľuďom pomáhať? O to ide farizejom, aby skúšali, čo Pán Ježiš urobí s tým napuchnutým človekom. Ak mu nepomôže, budú nariekať, že je nemilosrdný a ľuďom nechce urobiť nič dobré. Keď mu pomôže, ukáže sa bezbožným, z čoho sa dá usúdiť, že sa protiví Bohu a Jeho slovu. Nech urobí čokoľvek, aj tak bude chytený do pasce a nemá kam ujsť.
Sobota bola pre Židov svätá vec a narušenie sabatu bolo považované za obzvlášť nebezpečné.
Slepí učitelia
Čo však urobí Kristus Pán v tej pasci, z ktorej, podľa názoru farizejov, niet úniku? On ide rovnou cestou a urobí, čo je dobré, zahanbí farizejov, ktorí tak obstáli, že je každému jasné, že sú nerozumní, aj keď sa nazývajú duchovnými vodcami a učiteľmi. Pán im rovno pred očami ukazuje, že nevedia, čo to znamená svätiť sobotu. Vy si myslíte, že svätiť sobotu znamená zaháľať a nič nerobiť? Ale sa mýlite, lebo sviatočný deň svätiť znamená počúvať Božie slovo a pomáhať blížnemu, kde sa len dá, lebo Boh nechce, aby sme svojho blížneho v núdzi zanedbali alebo opustili.
Preto, keď ja svojmu blížnemu slúžim a pomáham, hoci je to práca, tak som napriek tomu sobotu správne a dobre zasvätil, lebo som v nej konal Božie dielo. Učenie o sobote od nás vyžaduje nie to, aby sme postávali a nič nerobili, ale aby sme počúvali Božie slovo a podľa neho konali a žili. A Božie slovo nás odkazuje na druhú dosku Mojžišovu a učí nás milovať sa navzájom a robiť si všetko dobré.
Z toho vyplýva, že dobré skutky nemôžu byť znesvätením soboty. Preto slepými učiteľmi ste vy, farizeji, hovorí Pán, ktorí dobrý skutok vykonaný v sobotu považujete za jej znesvätenie. A či nie v sobotu najviac býva kázané, aby sme sa navzájom milovali? Milovať znamená nielen niekým sa zapodievať v myšlienkach, ale aj blížnemu zo srdca priať, slovom ho tešiť, a ak treba, aj pokarhať, a radou i činom mu byť nápomocný na duši i tele, ako nás učí Ján v Prvom liste Jána 3, 18: „Deti, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdivo.” Toto prikazuje Pán na deň sabatu (sviatočného odpočinku), a čo viac, tento deň ustanovil, aby sme počuli a učili sa byť tam, kde je to potrebné, pri blížnom s prívetivým slovom a nápomocnou rukou.
Miluj svojho blížneho a čiň mu dobre
Tých pokryteckých svätuškárov, ktorí prekrúcajú Božie slovo a honosia sa zachovávaním sabatu, kára Pán, lebo sú tak bez lásky, že by blížnemu nedali ani starú obuv a odev. Zaiste sú to lotri, ktorí prekrúcajú Božie slovo. Lebo kde slovo Božie prikazuje: Miluj svojho blížneho a čiň mu dobre, tam farizeji povedia: Ó, nie, lebo by som znesvätil sabat. Je to istotne falošné učenie. Nie, hovorí Kristus, lebo práve to v sobotu počuješ z kázne, aby si svojho blížneho miloval a všetko dobré mu robil, čo potrebuje na tele i na duši, ako vidíme na príklade, ktorý tu Pán uvádza.
Či ti nie je hanba, hovorí Pán, keby ti vôl alebo osol padol v sobotu do vody, že nemáš problém vytiahnuť ho, ale zakazuješ pomôcť úbohému človeku a prejaviť mu lásku? Či nie ste blázniví pobožní, ktorí môžete volov a oslov milovať, s povrazom a tyčou bežať a z vody im pomáhať a vyslobodiť ich, ale zakazujete úbohého človeka milovať v sobotu?
Z čoho ma vy podozrievate, to sami robíte
Ako na dlani tu vidíme nerozumnosť farizejov. Tak sa povodí každému, kto chce Pána Ježiša poučovať a naprávať. Lebo hoci si boli istí, že Ho dobehli a On sa dopustí hriechu, z hriechu boli usvedčení oni. Povedal im: Z čoho ma vy podozrievate, to sami robíte. Lebo sviatočný deň svätiť znamená: Slovo Božie počúvať a konať sväté skutky, milovať blížneho a činiť mu to, čo potrebuje, byť poslušným a milosrdným, nápomocným, statočným, tešiacim, dať mu jesť a piť atď. To sa má robiť aj cez sabat a to je pravá bohoslužba. Inú bohoslužbu, napríklad takú, akú vidíme u pápežencov a ktorú oni chvália, to jest, aby sme celé dni v kostoloch vysedávali, Boh nechce.
Boh chce, aby sme počúvali Jeho slovo a podľa neho žili. Potvrdzuje to aj slovo proroka Ozeáša 6, 6: „Lebo lásku chcem, a nie obete, a poznanie Boha viac ako zápaly.“ A skade máme známosť o Bohu, ak len nie zo slova Božieho? Lebo bez slova Božieho nikto nebude vedieť o Bohu.
Počúvať Božie slovo a podľa neho žiť a konať
No v slove sa hovorí: Ja som tvoj Boh, ktorý som ti poslal svojho Syna a vydal Ho na smrť za teba, ktorý som ťa v krste prijal za svoje dieťa, atď. Skrze toto slovo sa učíme poznávať Boha, že je milosrdný a milostivý. Ľudský rozum to sám zo seba nevie. Iba cez Božie slovo sa to dozvedáme, poznávame Pána Boha, a v tom čase Pánu Bohu slúžime a sviatočný deň správne svätíme. Počúvať Božie slovo a podľa neho žiť a konať, to je správne svätenie sviatočného dňa.
Mizerní farizeji to nečinia. Božie slovo zanedbávajú, nekonajú podľa neho, a predsa chcú mať chválu, že neporušujú deň sviatočného odpočinku. Nie inak konajú aj pápeženci, králi a kniežatá, ktorí sa protivia Božiemu slovu. Za službu Bohu pokladajú to, že každý deň počúvajú omšu, ale kázanie nepočúvajú, iba ak raz za mesiac alebo dokonca raz za celý rok, a hoci počúvajú, nie je v ňom Božie slovo, ale iba ľudské výmysly a číra nepravda. Takáto bohoslužba znesväcuje deň sviatočného odpočinku. Pravá bohoslužba je iba tam, kde ľud počúva slovo Božie a plní to, čo od neho slovo Božie požaduje. Preto pre kresťana má byť každý deň sabatom, lebo máme každý deň Božie slovo počúvať a svoj život podľa neho spravovať.
Svätenie sviatočného dňa
A predsa napriek tomu je pre ľudí ustanovená nedeľa, v ktorú obzvlášť každý má počúvať Božie slovo, učiť sa mu a podľa neho žiť. Šesť dní má človek pracovať, aby sme mali na živobytie. Siedmy deň Boh prikázal svätiť a zdržať sa od všetkej práce, aby každý mal čas cvičiť sa v Božom slove a jeho účinkoch, konajúc nie časné záležitosti, ale to, čo od nás Boh vo svojom slove vyžaduje. To je prvá časť dnešného evanjelia. Z nej sa učíme, že sviatočný deň správne svätíme vtedy, keď Božie slovo počúvame a podľa neho žijeme. Keď ideš na kázanie alebo s pravou zbožnosťou čítaš evanjelium, vtedy slúžiš svojmu Bohu a takáto služba je Mu príjemná, podľa slova proroka Ozeáša, viac ako iné obete a svätenie.
Pokora a skromnosť
Druhá čiastka učí pokore. Na konci vysvetľuje Pán toto podobenstvo týmto spôsobom: „Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ Tak to je nielen pred Bohom, ale aj pred ľuďmi. Tak je uspôsobený každý človek, že sa mu pyšný protiví. Oproti tomu musí to byť zvlášť zlý človek, ktorému sa protiví pokorný a skromný človek.
Dievča, ktoré v dome ochotne, poslušne i so skromným srdcom koná, čo jej pani prikazuje, získava si srdce gazdinej a nemôže jej byť nepriateľkou. Lebo tak je to prirodzené, že pokorným ľuďom nemôžeme byť nepriateľmi a, naopak, pyšným nemôže byť nikto naklonený. No kde sa v deťoch alebo čeľadi objaví neposlušnosť a pýcha, lebo zvyčajne tieto dve sú spolu, kde sa vôli rodičov stavia odpor, tam otec a matka sa majú zamyslieť, ako by pýchu zlomili a k pokore priviedli, alebo z domu vyhodili. Nie ináč koná svetská vrchnosť. Kto sa pýši a nechce byť poslušný, toho posiela do školy katovi, aby ho poučil povrazom alebo mečom.
Pyšným sa protiví
Odkiaľ to, že pýchu nikto nechce strpieť? Určite preto, že tak Boh chce, ktorý vo svojom slove hovorí, že sa pyšným protiví, a prikazuje ponížiť sa. Tak sa deje v každom stave. Bohatstvo a múdrosť, rozum a krása, sila a moc skoro sa premieňa na pýchu. Nechcú sa pokoriť a až na dopustenie Božie sa pokoria. Lebo stojí napísané: „Deus resistit superbis” – Boh sa pyšným protiví.
Kto si také bremeno naloží na seba, ten musí padnúť a nepomôže mu žiadna moc ani sila.
Pokorou získame srdce Boha
Naproti tomu, kto je pokorný, získa srdce Boha i človeka a Boh aj všetci jeho anjeli a nakoniec aj ľudia ho budú považovať za šľachetný poklad. K takému potom príde šťastie aj požehnanie. Nie jeden syn chudobného mešťana alebo sedliaka, ktorému otec nedal ani tri centy, sa stal veľkým pánom, ktorému aj kniežatá a páni vzdávali úctu. Odkiaľ to šťastie? Od Boha, ktorý neopustí pokorného človeka, ale milosťou, milosrdenstvom a všetkým požehnaním ho vyvyšuje. Hovorí to Žalm 113, 5 – 8: „Kto je ako Hospodin, náš Boh, na nebi, na zemi? On sídli vysoko a hľadí dolu hlboko; On pozdvihuje z prachu slabého a zo smetiska vyvyšuje chudobného, aby ho usadil medzi kniežatá, kniežatá svojho ľudu.“ To chce Boh urobiť s poníženými.
No tým, ktorí sú pyšní a chcú sa dostať hore, preukáže svoju nemilosť a neprestane, dokiaľ nepadnú.
Preto sme povinní byť pokorní a deti a čeľaď poslušní, pamätajúc, že taká je Božia vôľa, aby s pokorou konali, čo je im prikázané. Tak čiňme, nedbajúc na naše skromné povolanie, vediac, že Pán Boh nás vyvýši, keď sa toho budeme držať.
Pýcha predchádza pád
Presvedčil sa o tom Saul, keď poslušný svojmu otcovi strážil oslov a bol považovaný za najnepatrnejšieho z pokolenia Benjamínovho. Na pokyn Boží k tomuto skromnému pastierovi prichádza prorok Samuel a pomaže ho za kráľa. Pretože bol pokorný a nie pyšný, preukázal mu Boh milosť a milosrdenstvo. Čo sa však stalo? Keď sa stal kráľom, nadulo sa jeho srdce, stal sa pyšným a nedbal viacej na Boha a Jeho slovo. Preto Boh, ktorý ho povýšil, vydal ho do úpadku, takže v zúfalstve prebodol sám seba a vyhynulo jeho pokolenie.
Skromné srdce Dávida
Dávid bol tiež pekný, silný a schopný mládenec, no mal pritom skromné srdce a nevyvyšoval sa. Bol pastierom oviec, ako mu jeho otec prikázal, až prišiel prorok Samuel a pomazal ho za kráľa. Jeho siedmi bratia boli pyšní a vysokomyseľní a opovrhovali mladým Dávidom. Ale Boh riekol Samuelovi: „Nehľad na jeho výzor a na výšku jeho postavy…Ja hľadím na srdce, pomaž toho, ktorého ti ukážem.“ Vyvýšený Pánom, dokázal Dávid zachovávať pokoru, lebo inak by ho Boh ponížil ako Saula. Hoci musel opustiť kráľovstvo, pretože bol pokorný, Boh sa k nemu vrátil a zasľúbil mu, že sa z jeho pokolenia narodí Kristus.
Vystríhajme sa pýchy a buďme pokorní
A to všetko je napísané a kázané preto, aby sme sa vystríhali pýchy a boli pokorní. Vystríhajme sa pýchy, lebo ináč sa nám Boh sprotiví. On nestrpí pýchu. Prečo je dnes na svete tak zle, prečo je toľko padlých, chatrných a nešťastných mužov a žien? Preto, že v mladosti nikto nechce robiť, čo je povinný, každý chce žiť iba v pýche a vystatovaní sa. Počínajúc si bez Pána Boha, ako svine, nenaučili sa ničomu dobrému a statočnému.
Lebo tak je to ustanovené: Čo sa povyšuje, bude ponížené a,naopak, čo sa ponižuje, tomu On nedá ležať, ale to pozdvihne.
Milému Bohu buď chvála a vďaka, že nás i v tento deň takto poučuje, a nech nám dá svojej milosti, aby sme podľa tohto učenia aj žili, pre Jeho Syna Ježiša Krista. Amen.
Pripravil:
Mgr. Ján Meňky
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: pixabay.com
