Dr. Martin Luther
4. adventná nedeľa
„A toto je svedectvo Jánovo, keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levítov, aby sa ho spýtali: Kto si ty? Vyznal a nezaprel a vyznal: Ja nie som Kristus. I spýtali sa ho: Čo teda? Si Eliáš? Povedal: Nie som. – Či si prorok? Odpovedal: Nie! Povedali mu teda: Tak kto si? Aby sme dali odpoveď tým, ktorí nás poslali: čo hovoríš sám o sebe? A on povedal: Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnávajte cestu Pánovi, ako povedal prorok Izaiáš. A poslovia boli z farizejov, opýtali sa ho teda: A tak prečo krstíš, keď nie si Kristus ani Eliáš, ani prorok? Ján im povedal: Ja krstím vodou, ale medzi nami stojí Ten, ktorého vy neznáte. Ten, čo prichádza po mne, a ja nie som hoden rozviazať Mu remienky na obuvi. Toto sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.“
(J 1, 19 – 28)
Toto je vzácne evanjelium o najvážnejšom článku našej viery. Neučí nás tu o Desiatich prikázaniach alebo čo máme robiť, ale o niečom vyššom – kto je Kristus a čo On vykonal.
Lebo všetko záleží na tom, aby sme túto Osobu docenili, prijali Ho a neminuli a na nikoho iného sa neohliadali. Lebo kto Ho nájde, nájde vykúpenie z hriechov, smrti a pekla. Lebo tak Boh ustanovil, že v Ňom je všetko. On je cesta, pravda i život. Skrze Neho, od počiatku sveta, boli spasení všetci patriarchovia, proroci a apoštoli. Ján to vie. Preto posiela svojich učeníkov k Nemu, aby tento poklad nepremeškali.
Ľudia hľadajú rôzne cesty, aby sa dostali do neba. Jeden uteká do kláštora a stane sa mníchom. Druhý sa postí. Tretí spí na holej zemi. Každý hľadá spôsob a cestu. Preto k nám Boh hovorí skrze evanjelium, aby nám ukázal pravú cestu,
Svojho Syna, Ježiša Krista. Preto kto Jeho nemá, nemá spasenie, hoci sa až na smrť postí a modlí až k zblázneniu. A zase kto Jeho prijme, ten nájde odpustenie hriechov a večné spasenie a neprekazí mu v tom ani diabol, ani hriech.
Po tejto ceste kráčali všetci patriarchovia a proroci a boli skrze Krista spasení. Lebo ak by niekto mal prísť do neba skrze svätý život, tak by to mali byť apoštoli a svätí proroci, lebo oni nad mieru konali a trpeli. Ale oni všetci zúfajú nad svojou svätosťou a v pevnej dôvere visia na Potomkovi, ktorý rozmliaždi hlavu hada.
Ale Židia nechceli ísť touto cestou. Mysleli si: Čo tento tesársky učeň zmôže? My sa postíme, zasmušilo hľadíme, dávame almužny. To je najlepšia cesta do neba. Tento žobrák nám určite nepomôže.
Preto to Boh takto zariadil, aby Ján ako trubač pred kráľom kráčal pred Kristom Pánom. Aby bol trúbou, ktorú kto počuje, nech otvorí oči a hľadí na toho, kto ide za ním. To je ten pravý muž.
Preto Židia vyslali k Nemu poslov, aby sa Ho spýtali, či je Kristus, Eliáš alebo prorok. Odpovedal: „Nie som.“ A keď ďalej na neho naliehajú: „Kto si, čo hovoríš sám o sebe?“ odpovie: „Ja som hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi.“ Ja som trubač pred kráľom. Preto pozorne počúvajte. Lebo Ten, ktorý bol predo mnou, príde hneď za mnou a pokrstí vás Duchom Svätým, ale ja, len ako sluha, krstím vodou. On vstúpil medzi vás, ale vy Ho neznáte. Toto je moje poslanie: oznámiť vám, že keď počujete hlas mojej trúby, že On je už tu. Lebo ja som ten volajúci hlas a kazateľ, ktorého máte počúvať. Ten, ktorý príde hneď po mne, je On. Ako aj predpovedal prorok Izaiáš v 40. kapitole: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Hospodinovi, priamu urobte cestu na púšti nášmu Bohu.“ Ja vás učím, aby ste Ho poznali a prijali. Ten najbližší, ktorý vystúpi po mne, je On. Ešte nekáže zjavne, ale o chvíľu Ho počujete. Buďte bdelí, aby ste Ho neminuli.
Ako Ján kázal, tak sa aj stalo. Hneď po krste v Galilei urobil zázrak. Potom vyslal dvanásť apoštolov a okrem nich ešte sedemdesiatdva učeníkov, aby kázali, že kráľovstvo nebeské je už tu, t. j. že Kristus prišiel. Je to On, hovorí Ján. Pripojte sa k Nemu! Prijmite Ho, neoľutujete! Po mne prichádza, ale je predo mnou. Ján bol o pol roka starší, a predsa hovorí: On bol skôr ako ja. Bolo by to pre Židov rúhavé slovo, keby mu boli vtedy porozumeli. Ján týmito slovami chce zdôrazniť božskosť Kristovej osoby. Tak ako Kristus v Evanjeliu podľa Jána v 8. kapitole hovorí: Skôr ako bol Abrahám, Ja som.
Ján chce Jeho božskú slávu ozrejmiť aj slovami: Ja nie som hoden rozviazať Mu remienky na obuvi.
Tu mohlo Židov napadnúť: Čo to môže byť za muža, pred ktorým sa Ján tak hlboko korí, tvrdiac, že Mu nie je hoden preukázať ani najchatrnejšiu službu?
Milý Ján, nebol by si toho hoden? Áno, ja – hovorí – nie som toho hoden. Nech som ktokoľvek, predsa som nič pred týmto Mužom. Ján odvrhuje od seba všetku svoju slávu a hovorí, že by sa uspokojil s tým, aby mohol tomu Mužovi čistiť obuv.
Židov nenapadlo, že sa veľmi ponižuje. Krstil a bol zvláštnym kazateľom. Preto ich poučuje o krste: Aj ja mám pri sebe znamenie, ako mali proroci. Jeremiáš nosil drevenú reťaz. Izaiáš chodil bosý a nahý (Izaiáš 20), keď predpovedal Egyptu, že bude nepriateľmi vyplienený a vyzlečený. Tak hovorí aj Ján: Mám novú kázeň a nové znamenie. Ja kážem, aby ste pripravovali cestu Pánovi. Nekázal by som, keby táto cesta už bola pripravená. Preto vás umývam a čistím na znak toho, že ste nečistí a špinaví, aby ste si uvedomili, že potrebujete očistenie. Ja vás krstím vodou, ale On má lepší kúpeľ. On vás bude krstiť Duchom Svätým.
Ján robí všetko, aby Krista neodmietli. Káže i robí znamenia. Avšak čo sa stane? Oni síce počujú Jána, ale nedbajú na to, čo hovorí. Lebo ako sťali Jánovi hlavu, tak potom ukrižovali aj Krista, o ktorom Ján tak verne kázal.
Boli takí pobožní, že nielen potupili Božie slovo, ale aj zabíjali prorokov a ukrižovali Pána, prorokmi zvestovaného.
Tak sa to deje i dnes. Lebo Kristus býva ukrižovaný nielen vo svojej osobe, ale aj vo svojich údoch. My by sme radi s Jánom každého nasmerovali na pravú cestu, lebo bez Krista niet odpustenia hriechov ani života večného. Ale čo sa deje?
Čím vernejšie smerujeme ľudí od vlastných skutkov a falošného základu na pravú skalu, Pána Ježiša Krista, tým viac nás protivník zatracuje a potupuje, lebo sa to nezhoduje s jeho učením.
Oni posielajú do kláštora, obetujú omše, robia zádušné omše, chodia na púte, predávajú odpustky. Ale či to neznamená nepoukazovať na Krista, ale vedľa Krista hľadať druhú cestu do neba? Nemôžeme to uznať za správne, preto musíme byť ako kacíri zatratení. Pápež a biskupi nebudú dlho meškať, aby nám „poďakovali“ za naše kázanie, ako Židia Jánovi. Ale nemajú nás v rukách, ako by radi mali. Ale prečo to robia? Pre nijakú inú príčinu, ako pre tú, že kážeme s Jánom, aby sa pokorili pred Kristom. Aby sa nepovažovali za hodných očistiť Mu obuv. Lebo musia uznať, že Ján bol omnoho svätejší ako oni, a predsa hovorí: „ Nie som hoden…“
Vždy kričia ako blázniví, že viera sama nič neosoží, že musíme mať dobré skutky. Nechcú teda mať, ako Ján, Kristovu svätosť za poklad. Ján odhadzuje od seba všetku svoju svätosť ako starú handru na obuv. To pápež a jeho cirkev nechce urobiť. Sú hrdí na svoje skutky a považujú ich za hodné večného života. Na žiaden pád nechcú svoju svätosť nazvať starou handrou. A ešte si aj dobre rozmyslia, či je Kristus hodný toho, aby Mu takú svätosť ako almužnu v obeť priniesli.
Židia Ho počuli, ale potupili a prenasledovali. A ako sa im to prenasledovanie darilo, príde čas, tak sa bude dariť aj pápežencom. Preto usilovne pozorujme, že Ján, svätý muž, o ktorom Kristus svedčí, že nemá rovného medzi všetkými, ktorí sa zo ženy narodili, ktorý stojí nad všetkými kňazmi a mníchmi, sa tak ponižuje, že so svojou svätosťou a dobrými skutkami nie je hoden, aby bol starou handrou. Tento príklad máme nasledovať. Dobré skutky máme usilovne konať, ako to Pán Boh prikázal v Desiatich prikázaniach. Ale keď prídeme k tomu Mužovi, o ktorom Ján káže, hoďme Mu ich pod nohy a s Jánom vyznajme, že nie sú hodné ani toľko, aby sme nimi Kristovu obuv čistili.
Pre človeka je ozdobou, keď nie je cudzoložníkom ani zlodejom, ani vrahom, keď dáva almužny a je verný vo svojej práci. Môže to svet a ľudia chváliť. Ale keď to príde pred Boha a Jeho súd, vtedy povedz: Pred Tebou, Pane, je moja najlepšia ozdoba horšia ako deravá handra. Preto ma nesúď podľa mojich skutkov.
Tak koná aj apoštol Pavol, hovoriac v Liste Filipským v 3. kapitole: „Ja som tiež Žid zo Židov, podľa zákona farizej, bez úhony čo do spravodlivosti podľa zákona,“ takže ma nikto z ľudí nemohol trestať. A predsa považujem túto svätosť a spravodlivosť za „lajno“ a moja najväčšia radosť a najväčšie potešenie je to, „aby som aj sám bol v Ňom ako taký, ktorý nemá vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha, založenú na viere“.
Aby som žil zo svätosti tohto Muža, všetku svoju spravodlivosť považujem za lajno. Pavel to tu robí hrubšie ak Ján, ktorý svoje skutky nazýva handrou. Pavel ich menuje lajnom a blatom. To je dosť škaredo povedané o našom svätom živote.
Pobožného človeka pochovajú tak isto ako lotra. Pobožnú ženu práve tak ako nemravnú. Ale keď nastane druhý a večný život, vtedy povedz: Ja sa držím Krista a Jeho svätosti, ktorú mi On v krste, v Slove a vo sviatosti sľúbil a daroval. Pri Ňom chcem byť nájdený ako červík. Je potrebné rozlišovať medzi našou svätosťou a svätosťou, ktorá platí u Boha. Aj pohania sa držali dobrých mravov a poctivosti, trpeli za vlasť a vykonali mnoho dobrého, za čo sú hodní chvály. Ale keď príde smrť, rozlúčime sa s tým a všetko zanecháme, lebo skrze túto pobožnosť nedosiahneme odpustenie hriechov. Ale kde potom nájdeme tú spravodlivosť a svätosť, ktorá platí pred Bohom vo večnom živote? Tu platí, aby sme sa s Jánom pokorili a povedali: Pane, tu prichádza biedna handrička, starý roztrhaný vechtík alebo, ako Pavel hovorí, smradľavé lajno. Pred svetom je to síce ozdoba, ale pred Tebou som starou handrou, ktorou budem tvojmu Synovi čistiť obuv. Daruj mi Jeho spravodlivosť. Vtedy budem vedieť, že skrze Neho a Jeho svätosť prídem do neba. S vlastnou svätosťou by som musel ísť do pekla.
Toto je najvážnejšie poučenie z dnešného evanjelia. Ján usilovne ukazuje na Krista. Krista vyvyšuje a chváli a seba ponižuje.
Druhá vec je, že farizeji a najvyšší kňazi posielajú k Jánovi a chcú mu zakázať krstiť a kázať, pretože sám vyznáva, že nie je Kristom ani Eliášom, ani prorokom. Rovnako aj to, že Ján rozlišuje medzi svojím krstom, krstom sluhu, a krstom Kristovým, ktorý je Pánom a iba On môže dať Ducha Svätého.
Ďaleko by sme zašli, keby sme začali vykladať tieto dve veci. Toľko iba sa naučme, že svet a čo je vo svete múdre a pyšné, protiví sa Božiemu dielu, chce ho uhasiť a zničiť ako najvyšší kňazi a farizeji. Ale Ján má silu a ducha Eliášovho. Nezľakne sa zákazu kázať a krstiť, až ho Herodes chytil, hodil do väzenia a dal sťať. To všetko ochotne a trpezlivo zniesol, v pevnej nádeji skrze svojho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, vierou v láskavého Boha a život večný.
Toto nech i nám ráči udeliť Boh náš Otec skrze svojho Syna Ježiša Krista. Amen.
Pripravil:
Mgr. Ján Meňky
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: pixabay.com
