Kríza ECAV a jej riešenie
Vývoj v ECAV po roku 2018 by sme mohli charakterizovať ako centralizáciu moci: upevňovanie moci biskupov a generálneho presbyterstva. A pritom sú to stále tí istí ľudia, ktorí do roku 2018 veľa písali a hovorili o samostatnosti a suverenite cirkevných zborov, o tom, že cirkevný zbor nie je len súčasť cirkvi, ale že on sám je kompletná a samostatná evanjelická cirkev. Tí istí ľudia vrátane generálneho biskupa Ivana Eľka však túto rétoriku po voľbách otočili o 180 stupňov a začali antidemokratický, centralistický proces, kde vo finále cirkevné zbory skôr pripomínajú hierarchicky riadené firemné oddelenia, plne závislé od „riadenia zhora“.
Cirkevné zbory tak postupne stratili všetky zásadné výdobytky reformácie, strácajú svojprávnosť, suverenitu a – čo je najhoršie – aj slobodu.
- Môžu prijať akékoľvek uznesenie, avšak to môže byť na úrovni seniorátu zrušené.
- Majú vlastných štatutárov a presbyterstvo, ktoré vraj zodpovedá za ekonomické záležitosti zboru, ale pritom sú na základe pseudozákonov, ktoré protirečia evanjelickej vierouke, povinní rešpektovať (ne)dobrovoľné finančné odvody vo výške, ktoré im niekto zhora nariadi. Dokonca „vedenie“ môže dvakrát ročne meniť spôsob výpočtu aj výšku týchto odvodov.
Poznámka: Je zrejmé, že výška týchto odvodov zásadným spôsobom ovplyvňuje ekonomickú situáciu a možnosti zboru. A keď sa z núdze kvôli platbám do FFZ zbor rozhodne postupne predávať nehnuteľnosti, tak mu, samozrejme, seniorát problémy robiť nebude…
- Cirkevné zbory v podstate stratili možnosť vybrať si a zvoliť farára. Je to do veľkej miery aj z vlastnej neschopnosti, neznalosti či nemohúcnosti. Vedenie cirkvi rozhodne, menuje, odvoláva. Znova aj tu platí, že zbor si síce zborového farára môže zvoliť, ale vedenie cirkvi – ako ináč: kvôli peniazom – môže ho ponížiť na námestného a preložiť. V podstate kašle na cirkevný zbor, kašle na vierouku, kašle na ľudí, ktorí zas až príliš často nepoznajú ani vierouku, ani svoje práva, preto sa ani nedokážu zastať svojho farára.
- A to isté platí aj pre vokátor – zmluvu medzi cirkevným zborov a farárom, do ktorej znova zasahuje „vedenie“, hoci vôbec nie je zmluvnou stranou tejto dohody!
- Cirkevné zbory, ktoré sú na tom finančne zle, môžu niečo predať, aby mali na platby do Fondu finančného zabezpečenia. Pretože ak nebudú platiť vrchnosti, nedostanú sa ani k fondom či príspevkom zo zahraničia. Vyzerá to tak, že interné či externé fondy sú určené len pre tých majetnejších, mu, samozrejme, chýba akákoľvek logika.
Ak zbor neplatí, je členmi vedenia cirkvi rozleptávaný zvnútra, cez presbyterov či radových členov, ktorých stavia proti vlastným presbyterom či farárovi, pod zámienkou „Zaplať, aby si bol čistý, aby si bol hodný, aby si nevyčnieval z radu, aby si mal pokoj“ (samozrejme, myslí sa tu svetský pokoj), a to až do ďalšieho navýšenia poplatkov na vrchnosť, kde platy biskupov už skoro dvojnásobne prevyšujú priemerný plat na Slovensku. Príspevok z FFZ zďaleka nepoberajú len duchovní „v teréne“. O odmenách pre členov orgánov, z ktorých niektoré dokopy nič nerobia (a ktoré do roku 2018 vedeli robiť aj zadarmo) ani nehovoriac.
Otázne napríklad je, čo robí Vieroučný výbor ECAV, keďže väčšina z týchto vyššie uvedených zásahov či zákonov je v ostrom rozpore s evanjelickou vieroukou. Určite teda nedostávajú odmeny za výkon, skôr za niečo iné. Táto komercializácia činnosti orgánov, ktorá nie je spojená s vieroukou a konkrétnymi úlohami, sa tak zjavne míňa cieľa, ktorým sa pri vymáhaní týchto prostriedkov argumentuje!
Hlboká kríza
To, čo vidíme, je nepochybne obrovský úpadok a kríza Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku:
- vedenie, ktoré v protiklade k evanjelickej vierouke centralizuje a namiesto samosprávneho prístupu zavádza hierarchické (až totalitné) riadenie
- koncentrácia moci v rukách úzkej skupiny ľudí
- opakované porušovanie slobodných volieb, práva voliť a byť volený
- komercializácia cirkvi, kde ide najmä a len o peniaze
- tieto finančné nástroje krízu v cirkvi nielenže neriešia, ale, naopak, ju prehlbujú a zrýchľujú
- neschopnosť a alibizmus väčšiny farárov vôbec sa ozvať, že toto nie je v súlade s Augsburským vyznaním
- prenasledovanie farárov, ktorí sú verní evanjelickej vierouke a neboja sa ozvať; ich priame, resp. vyprovokované vylučovanie z ECAV, a to dokonca v čase akútneho nedostatku duchovných
- nezáujem a apatia evanjelikov, ktorí sa buď nezaujímajú, alebo paušálne podporujú platby v štýle odpustkov, len aby mali „svetský“ pokoj
Títo evanjelici však postupne strácajú to najdôležitejšie, a to slobodu, pokoj, lásku a radosť v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi! A to je v tejto zlej a náročnej dobe viac ako vážny problém! Pretože práve v tejto dobe by cirkev nemala ísť cestou sveta, ale mala by byť oporou a podporou pre unavených a strápených ľudí zo sveta!
Vidíme veľa vážnych a krvavých vojnových konfliktov o zdroje, vidíme zlyhanie demokratických inštitúcií, nestabilitu vo svete, recesiu, konkurzy a reštrukturalizácie firiem, obavy o stratu zamestnania. A cirkev namiesto toho, aby na túto situáciu v plnej sile a kresťanskej vierouke reagovala, sa v podaní vedenia ECAV stará o doživotné funkcie, o to, ako viac získať zo štátneho príspevku a ako viac peňazí vytiahnuť z cirkevných zborov.
Svojím konaním založeným na princípe Rozdeľuj a panuj, na povinných odvodoch, ako aj na pokútnych metódach spojených s vymáhaním týchto peňazí sa cirkev posúva do predreformačných čias. Ba ešte ďalej, pretože o renesancii a humanizme tu nemôže byť ani reči, je to teda skôr návrat do stredoveku! A nič na tom nezmení ani povrchný marketing pre fanúšikov, povinné celocirkevné akcie, monológy pri kávičke či aplikácia AI so zámerom zvýšiť popularitu vedenia ECAV – za peniaze, ktoré nezarobili.
Už aj ten svet je inde…
Návrat k týmto stredovekým štruktúram a spôsobom vôbec nekorešponduje ani s tým, ako dnes fungujú moderné firmy, organizácie, resp. startupy. Tam namiesto zložitých viacstupňových organizačných schém vidíme agilné, štíhle tímy, kde potlačením hierarchického riadenia vzniká tak veľmi potrebná spolupráca, plynulá výmena informácií, dynamika, motivácia a ťah na cieľ. Do seba zahľadené dinosaury nemajú v tejto dobe šancu prežiť!
Je to práve tá štíhla a pružná štruktúra, akú nám predstavuje výklad vierouky prostredníctvom Augsburského vyznania a Šmalkaldských článkov. Slobodná, štíhla a efektívna. Presne taká, akú ju chcel vidieť Martin Luther, presne taká, akú potrebuje ECAV pre efektívne plnenie svojho poslania. A zároveň je to presný opak toho, čo tu predvádza súčasné vedenie ECAV v snahe o zavedenie hierarchie a doživotné sprivatizovanie cirkevných zdrojov a funkcií!
Čo na to evanjelici?!
Keď už vedenie ECAV tak veľa hovorí a všetko podmieňuje peniazmi, tak je na mieste sa vrátiť k základom. K tomu, aké sú to peniaze, komu patria a kde je ich pôvod.
Štátny príspevok sa vypláca na základe sčítania obyvateľstva, a teda podľa počtu evanjelikov na Slovensku. Cirkevné dane, rovnako ako odvody do Fondu finančného zabezpečenia sú odvádzané z prostriedkov cirkevných zborov, a teda patria všetkým členom týchto zborov.
Z uvedeného vyplýva, že peniaze, s ktorými vedenie ECAV narába, sú iba v ich správe. A čím viac peňazí všetkých evanjelikov spravuje, tým viac sú cirkevné zbory, ktoré zastupujú svojich členov, oprávnené od vedenia ECAV požadovať! Nie naopak!
Vedenie ECAV má včas a kompletne informovať cirkevné zbory, nechať si vedením cirkevných zborov schvaľovať svoje zámery a pravidelne im skladať účty – a to aj z nečinnosti a neefektivity! Pritom najväčším problémom stále je prijímanie zákonov v rozpore s evanjelickou vieroukou a poslaním ECAV!
V tejto súvislosti je vhodné si pripomenúť známy citát od Margaret Thatcherovej:
„Nikdy nezabúdajme na túto základnú pravdu: štát (ani cirkev, poznámka autora) nemá iný zdroj peňazí ako peniaze, ktoré si ľudia sami zarobia. Ak chce štát míňať viac, môže tak urobiť len vtedy, ak si požičia vaše úspory alebo zvýši vaše dane. Nemá zmysel myslieť si, že to zaplatí niekto iný – ten ‚niekto iný‘ ste vy. Neexistuje nič také ako verejné peniaze; existujú len peniaze daňových poplatníkov.”
Aj keď štát, samospráva či cirkev sú založené na iných princípoch, vyššie uvedené tvrdenie sa po malej úprave dá aplikovať v každom z nich. Podstatou je funkčný demokratický model, kde ten, kto platí, má možnosť vyžadovať, aby dane či dobrovoľné príspevky šli tam, kde si to praje. Súčasťou takéhoto modelu musí byť v prvom rade zachovanie vierouky a poslania cirkvi, ústredné postavenie cirkevných zborov, nezávislá kontrola, právo na informácie, slobodné voľby a schopnosť cirkevných zborov priamo a efektívne uplatňovať svoje práva.
A to je tá najväčšia výzva pre všetkých nás, pre všetkých evanjelikov augsburského vyznania. Začať treba práve tým, že sa postaráme o samostatné a suverénne postavenie svojich cirkevných zborov! Že sa postaráme o svojho farára, o svojich členov – bratov a sestry, o financie, o perspektívu cirkevného zboru ako základnej jednotky Evanjelickej cirkvi!
Ako už bolo napísané vyššie, Evanjelická cirkev bola postavená na vieroučne pevnom a zároveň modernom základe, ktorý jej umožňoval plniť si verne a zároveň aktívne svoje poslanie. Takisto môžeme povedať, že princípy, na ktorých bola Evanjelickú cirkev postavená, sú dnes úspešne uplatňované v moderných organizáciách. Je preto veľká škoda, že v honbe za mocou, funkciami a svetskou slávou v podaní súčasných funkcionárov sa práve ECAV mení na ťažkopádnu, schematickú a nefunkčnú organizáciu, ktorá sa nevyhnutne musela odtrhnúť od svojich základov (definovaných v Augsburskom vyznaní), pretože takáto štruktúra s takto nastavenou legislatívnou je s vieroukou ECAV nezlučiteľná!
Od ľudí v najvyšších funkciách, ktorí nevidia nikoho iného iba seba, sa zrejme zmena ani sebareflexia čakať nedá. Aj preto musí prísť zmena znova zdola – zo zborov, a to návratom k základom evanjelického učenia a jeho vernou, každodennou aplikáciou do praxe. Nebrať to ako niečo, čo je prežitok, ale, naopak, ako niečo, čo je príťažlivé a aktuálne pre túto spoločnosť!
Jaroslav Mervart
Ilustračné foto: Danielle-Claude Bélanger on Unsplash