2. slávnosť veľkonočná
„Mária však stála von pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a na mieste, kde ležalo telo Ježišovo, videla sedieť dvoch anjelov v bielom rúchu, jedného pri hlave a druhého pri nohách. Títo jej povedali: Žena, čo plačeš? Odpovedala im: Vzali mi Pána a neviem, kam Ho položili. Ako to povedala, obrátila sa a videla Ježiša stáť, ale nevedela, že je to Ježiš. I riekol jej Ježiš: Žena, čo plačeš? Koho hľadáš? Ona si myslela, že je to záhradník, a povedala Mu: Pane, ak si Ho ty odniesol, povedz mi, kam si Ho položil, a ja si Ho odnesiem. Ježiš ju oslovil: Mária! Ona sa obrátila a povedala Mu po hebrejsky: Rabbúni! To znamená Majstre! Ježiš jej riekol: Nezdržuj ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. A Mária Magdaléna šla a zvestovala učeníkom, že videla Pána a že jej to povedal.“
J 20, 11 – 18
Milí bratia a milé sestry vo viere!
Predstavme si, že by sme sa zrazu stretli zoči-voči s milovaným človekom, ktorého sme pred pár dňami pochovali. Či by nás takéto stretnutie nevyľakalo? V prvej chvíli by sme si pomysleli, že je to nejaký prelud alebo sen. Pomysleli by sme si, že naše podvedomie sa bráni prijať smutnú realitu smrti a že ten, na koho sa dívame je výplodom našich predstáv a fantázie. Jednoducho láska k tomuto človeku nám nedovolí, aby zomrel v našom srdci, a preto na neho aj po smrti ďalej myslíme. Veď to by predsa nebolo možné, aby niekto po pohrebe opäť ožil, ba vyšiel z hrobu živý! Uvažujeme o tom preto, aby sme sa skúsili vcítiť do myšlienok a pocitov Ježišových učeníkov i žien, ktoré sa stali prvými svedkami zmŕtvychvstalého Krista – a medzi nimi Márie Magdalény.
Na tretí deň po Ježišovom pohrebe, Mária Magdaléna šla k Pánovmu hrobu, a keď videla, že je prázdny, plakala, že Pánovo telo ukradli. Predtým plakala, že jej Pána usmrtili a pochovali, teraz plače, že Ježišove mŕtve telo ukradli a hanebne znesvätili. Iné logické rozumové vysvetlenie prázdneho hrobu nemá. Keď tu k nej, užialenej, prehovorí anjelský hlas. Prítomnosť Božích poslov v Pánovom hrobe Máriu a aj nás vedie k poznaniu, že Pánov prázdny hrob nie je výsledkom práce vykrádačov hrobov, ale že tu máme dočinenia s Božou neviditeľnou mocou. Sám Boh predivne a mocne zasiahol po Ježišovej smrti, keď On nevinný, ponížený a na smrť utýraný bol vzkriesený z mŕtvych a tak bol potvrdený ako Kristus – Záchranca od Boha. Vzkriesenie Ježiša Krista je pre nás tiež uistením, že život v tejto pozemskej časnosti nie je „celým“ životom, ale že jestvuje skrytý, neviditeľný alebo nebeský svet, s ktorým sa Mária „stretla“ prostredníctvom Božím poslov v prázdnom hrobe a aj neskôr pri jej osobných stretnutiach so vzkrieseným Pánom.
Aj keď sa vo Vzkriesenom Pánovi Boží svet – Božia večnosť prelamuje do pozemského viditeľného sveta, niektorí ľudia si existenciu skrytého Božieho sveta alebo večnosti ešte stále nechcú pripustiť. Nechcú si v srdci pripustiť, že by „druhý“ nadpozemský svet skutočne jestvoval. To preto, že jeho existenciu nemožno racionálne dokázať a zmyslami nejako uchopiť – jedine vierou do toho sveta môžeme nejako vstúpiť a ho vnímať. Dosvedčuje to aj reakcia Márie, ktorá, hoci má pred očami Božích poslov, „nevidí“ na tom nič zvláštne. „Nevidí“, že ich prostredníctvom k nej prichádza sám Boh. Ani „nepočuje“ Boží hlas a naďalej sa domnieva, že Pánovo telo ukradli. Ponorená do zármutku odpovedá Božím poslom takto: „Vzali mi Pána a neviem, kam Ho položili.“ Bez viery v život večný – v existenciu druhého sveta po smrti, je Mária smutná, zúfalá, jej srdce preniká bolesť a nič ju nevie potešiť…
Všetko to smutné a ťaživé sa však zrazu zmení, keď zasiahne sám vzkriesený Kristus Pán. Bez zásahu Vzkrieseného by sa Máriino beznádejné položenie sotva zmenilo. Kristus sám iniciatívne prichádza za Máriou, aby ju potešil a naplnil nádejou. Iniciatíva z Božej strany nám aj dnes otvára dvere pre neuveriteľné veci – zázraky, ktoré sa v našom srdci udejú z Božej nezaslúženej lásky alebo milosti. Takým Božím milostivým zázrakom, prinajmenšom takým, akým bolo Kristovo zmŕtvychvstanie, je viera v Ježiša Krista – toho ukrižovaného a vzkrieseného. Viera vo vzkrieseného Krista – viera v Boží nadprirodzený svet, ktorý sa nedá uchopiť zmyslami, však nie je výsledkom ľudského uvažovania a ľudských schopností, ale je darom z neba, darom Božej milosti, ktorý po Pánovom vzkriesení a odchode do neba pôsobí Duch Svätý v cirkvi, kde sa so živým Ježišom stretáme a sa s ním rozprávame v Slove Evanjelia, na modlitbách a tiež s Ním stolujeme vo Jeho svätej Večeri.
Viera v Pánov nový život po vzkriesení sa však v ľudskom srdci nerodí ľahko. Nerodila ľahko ani v srdci Márie či v srdciach Pánových učeníkov, ktorých oči sa len postupne a veľmi ťažko otvárali pre tú istotu, že Ježiš žije. Najprv mali v srdciach pochybnosti. Aj Mária, keď sa stretla so vzkrieseným Pánom v záhrade v skorých ranných hodinách, nespoznala v Ňom hneď svojho milovaného Pána, a pomýlila si Ho so záhradníkom. Pán Ježiš jej „neveriacej“ však ďalej s láskou prihováral a trpezlivo jej otváral oči pre poznanie, že On žije. Po osobnom oslovení Ježišom: Mária, konečne „uvidela“ Ježiša, spoznala Ho a tiež vyznala vieru v Neho oslovením: „Majstre!“
Taký trpezlivý a láskavý je Pán Ježiš aj dnes pri nás, keď sa s nami v cirkvi stretá s každým jednotlivo, odo dňa nášho Krstu Svätého na nás volá po mene a vyvádza nás z pochybností o Jeho novom živote, ktorý je aj naším večným životom. Vlastne zakaždým, keď vyslovujeme meno Pána Ježiša, tým vyznávame vieru vo vzkrieseného Krista, veď či by sme sa mohli rozprávať s mŕtvym?
Kto vo vzkrieseného Pána Ježiša verí, kto Ho pozná očami srdca – vierou, ten po dotyku s Božou večnosťou nechce o tento zážitok prísť. Ten chce večného Boha zjaveného v Kristovi „chytiť“, v túžbe nestratiť Ho už nikdy viac a zostať v Jeho zachraňujúcej blízkosti, ktorá blaží ľudské srdce – napĺňa ho pokojom, istotou a radosťou. Aj Mária chcela Pána chytiť, objať Ho, dotknúť sa Ho, aby sa jej viera vo vzkrieseného Pána mohla premeniť na istotu, že On naozaj žije a aby túto istotu už nikdy nestratila. Podobne aj emauzskí učeníci, keď Ježiša spoznali po lámaní chleba, nechceli ho spomedzi seba prepustiť, ale Ho zdržiavali, aby ešte zostal s nimi. Ale On im zmizol. A podobne povedal aj Márii: „Nezdržuj ma…“
V tejto súvislosti pisateľ listu Židom: „Viera je podstatou toho, čoho sa nádejame, a dôvodom toho, čo nevidíme“ (Žd 11, 1). Viera sa nezakladá na hmatateľných a viditeľných dôkazoch. Pán Ježiš po vzkriesení nedovolil Márii, aby sa ho dotýkala. A dal Márii poverenie, aby šla a zvestovala evanjelium o Jeho víťazstve nad smrťou aj ostatným. Mária sa tak z Kristovho milostivého poverenia stala prvou zvestovateľkou Pánovho vzkriesenia. Bola to veľká Božia milosť pre ženu, lebo v tých časoch ženy v zhromaždení museli mlčať a ich svedectvo nebolo platné. Pretože vzkriesený Pán nedovolil Márii dotknúť sa Ho, nám ukazuje, že spojenie so vzkrieseným Kristom sa po prvej Veľkej noci už nedeje na telesnej rovine. Vzkrieseného a na nebesiach osláveného Krista sa možno dotýkať jedine srdcom – vo viere v cirkvi, ktorú Pán po vstúpení na nebesá založil na zemi po zoslaní Ducha Svätého.
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Slávnostná veľkonočná nálada má zmysel iba vtedy, ak vychádza z hlbokého osobného prežitia viery v Krista toho ukrižovaného i vzkrieseného. Takáto viera je darom Božej milosti – rovnako ohromujúcim a vzácnym ako Pánovo vzkriesenie. Tak prosme o ten dar z neba pre seba a tiež pre tých, ktorých srdcia sú ešte stále v zajatí smútku, beznádeje i strachu zo smrti. Len On vstal a žije! „… blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili” (J 20, 29). Amen.
doc. ThDr. Sidonia Horňanová, PhD.
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: James Chan z Pixabay
