Nedeľa Deviatnik
Búrka na mori
„Keď vstúpil na loď, nasledovali Ho učeníci. A hľa, veľká búrka strhla sa na mori, takže vlny prikrývali loď, a On spal. I pristúpili, zobudili Ho a povedali: Zachráň nás, Pane, hynieme! Odpovedal im: Čo sa strachujete, ľudia malej viery! Nato vstal, pohrozil vetrom a moru i nastalo veľké utíšenie. A ľudia sa divili a hovorili: Aký je to človek, že Ho aj vetry aj more poslúchajú?“
Mt 8, 23 – 27
Táto udalosť je akýmsi krátkym zhrnutím histórie celej kresťanskej cirkvi a napokon aj každej kresťanskej duše.
Keď Ježiš vstúpil na loď, obloha bola jasná. Galilejské more je však obklopené horami, takže je veľmi ťažké predvídať blížiacu sa búrku. Podobné je to aj v našich životoch, keď človek ráno nevie, čo všetko sa stane do večera.
Keď Ježiš vstúpil na loď strhla sa veľká búrka. Odvtedy sa často opakovalo to, že kde sa Ježiš objavil, jeho prítomnosť vyvolala búrku. On knieža pokoja povedal však aj tieto slová: Priniesol som na svet oheň a kiežby už horel. Nepriniesol som na zem mier, ale meč.
Mnohé tieto búrky zapríčinil Ježiš preto, lebo vypovedal vojnu svetskej múdrosti. Dovtedy mnohé bludy žili medzi sebou v mieri. Keď prišiel Ježiš – zjavila sa pravda – lož musela ustúpiť. Svetlo vypovedalo vojnu tme. Preto sa proti nemu sprisahalo židia aj pohania a nastala búrka.
Aj dnes je to rovnako, kamkoľvek Ježiš príde, privoláva búrku. Búrka nastane v ľudskom srdci, keď do neho vstúpi Pán Ježiš. Dvom pánom nikto nemôže slúžiť. Keď Ježiš vyháňa zo srdca človeka diabla, nemôže sa to diať bez búrky a nepokoja. Keď Ježiš kriesi duchovne mŕtvu dušu k životu, také prebúdzanie vždy spôsobuje nepokoj. Keď Ježiš prebudí ľudské svedomie nastane víchrica.
Kam prišiel aj v dejinách Ježiš so svojou cirkvou, vznikli búrky a nepokoje. Tú búrku predstavovali Annáš, Kifáš, Herodes, či rímsky cisár Nero a mnohí ďalší. Diabol vždy mobilizuje sily odporu proti Ježišovi, Jeho moci a vplyvu na ľudské životy.
Ježiš na lodi zaspí od veľkej únavy. Je zaujímavé, že nikde v evanjeliu nenájdeme zmienku o tom, že by Ježiš spal. A tu spí práve vtedy, keď je búrka. Ochranca Izraela, ktorý nespí a nedrieme, zaspal. Keď príde chvíľa priameho ohrozenia učeníci volajú: Pane zachráň nás hynieme. V týchto slovách je skrytá výčitka, že sa o nich Ježiš nestará a nehľadí na ich ohrozenie. Oni ho predsa milujú, všetko pre neho opustili a teraz ich necháva zahynúť. Dôverovali mu a predsa sa báli.
Tieto a im podobné výčitky sa stále opakujú. Aj my sa neraz sťažujeme, že jeho verní nasledovníci musia na tomto svete najviac trpieť. A pritom je to prirodzené, lebo cestou utrpenia išiel aj Pán Ježiš. Prirodzene, že aj zbožná duša trpí v súženiach, ale nikdy si nezúfa. Nebúrme sa preto a nerobme Ježišovi výčitky, ale naopak prosme ho o silu znášať utrpenia.
Hynieme! Keby boli učeníci na mori bez Ježiša, vtedy by ich zúfalstvo bolo na mieste. Ale Ježiš bol s nimi. Preto mali byť pokojní. Poznáme tieto slová: Keď Boh s nami, kto proti nám? Izraelci pri prechode cez Červené more nezahynuli v mori, ani Jonáš nezahynul vo veľrybe, lebo bol s nimi Boh. Učeníci však mali nielen veľký strach, ale mali predsa aj trochu viery. A tá bola schopná modliť sa a prosiť slovami: Pane zachráň nás, lebo hynieme! Kiež by sme mali aspoň toľko viery, ako apoštolovia. Ježiša nezobudilo hučanie mora, ale prosba učeníkov. Napokon prišli nato, že bez Ježiša nemôžu nič urobiť pre svoju záchranu. Preto On najprv utíš nepokojné srdcia učeníkov a potom rozbúrené more. Búrka v ich srdciach bola nebezpečnejšia, ako tá na mori. Ježiš im nerobí nejaké veľké výčitky, ale opýta sa veľmi zásadnú vec: Čo sa bojíte, strachujete, ľudia malej viery! Ako by sa vlastne opýtal: Kde sa podela vaša viera? Nepoznávam vás! Pred chvíľou ste boli nadchnutí tým, čo ste počuli a videli a teraz ste akoby bez viery. A prečo vlastne? Čo takého sa vám stalo?
O Júliovi Cézarovi je známa jedna udalosť, že ho tiež zastihla veľká búrka, keď sa plavil po mori. Jeho kormidelník bol z toho úplne zúfalý. Ale imperátor ho upokojil slovami: „Neboj sa, nič sa ti nemôže stať, vezieš predsa veľkého človeka.“ Na lodi učeníkov bol predsa väčší človek, ako bol Cézar, preto mali učeníci zostať pokojní. Cirkev dnes tiež predstavuje takú loď, v ktorej sedí Pán Ježiš. Ešte stále je v nej, a preto sa o ňu nestrachujme. Kým Ježiš prebýva v našich srdciach, netrápme sa svojim ťažkým údelom. Nemôže jednoducho nikdy stroskotať tá loď, v ktorej sedí Pán Ježiš.
Ľudia malej viery! Keby sa v podobnej situácii bol na Ježiša obrátil s podobnou prosbou ľud, bola by to u neho veľká viera. Ale od učeníkov, ktorí chodili s Ježišom, videli jeho divy, čakal Ježiš viac viery. Ako môže byť naša viera vo veľkého Boha taká malá?
Pán Ježiš ponúka našej duší plnosť Božieho pokoja. Šťastný to človek, ktorý okúsil, že Ježiš je schopný utíšiť búriace sa a utrápené srdce. To totiž nik z ľudí nedokáže urobiť.
Ľudia sa divili, ako sa razom všetko upokojilo, vrátane tvárí ľudí, ktorí boli pred chvíľou na pokraji zúfalstva. Taký div ešte nevideli a o takom dive nikdy nepočuli ani ich otcovia.
I báli sa bázňou veľkou a hovorili si medzi sebou: Ktože je tento, že ho aj vetry aj more poslúchajú? Zostúpila na nich Božia bázeň. Povedali si: Musí to byť Boh. Jeho meno je Ježiš Kristus, syn Boha mocností. Lekára poznávame v chorobe, vodcu v boji a záchrancu v búrke a ohrození.
Aj na prípade apoštola Pavla vidíme, že Pán Boh nechá vetry i vlny konať a búriť sa i vtedy, keď je na lodi jeho verný služobník. Nesmieme byť presvedčení o Božej moci a vedení len vtedy, keď je pokoj, sme zdraví a máme sa dobre, ale naopak aj v tých najzložitejších situáciách. Ani v našom živote sa nič nedeje náhodne, či bezúčelne, ale všetko ide podľa jasného Božieho plánu. Učeníci v tejto situácii viac pozerali na vodu, ktorá sa blížila k okraju lode, na dvíhajúce sa vlny, ako na Ježiša. Ani mi nepozerajme neustále na to, čo nás ťaží, na vonkajšie okolnosti, ale pozerajme neprestajne na Krista, ktorý je aj uprostred búrky pokojný a tichý. Búrky nie sú nato, aby sme zahynuli, ale aby sme učili spoliehať na Pána Ježiša.
A preplavili sa na druhý breh. To je aj našou nádejou, že sa z Božej milosti dostaneme na druhý breh, ktorý je krajší ako okolie Genezaretského jazera, lebo tam už nikdy nepovieme: Pane zachráň nás, lebo zahynieme. Ale druhá časť modlitby učeníkov bude aj tam znieť večne: Sláva tomu, koho aj vetry aj more poslúchajú.
Jednému židovskému dievčaťu sa počas 2. svetovej vojny podarilo utiecť z varšavského geta a ukryť sa v jaskyni. Krátko pred oslobodením však dievča v jaskyni zomrelo. Na stenu jaskyne vyrylo tieto tri vety:
Verím, že existuje slnko, aj keď ho nevidím.
Verím v lásku, aj keď ju necítim.
Verím v Boha, aj keď mlčí.
Modlitba:
Pane Ježiši Kriste, Ty vieš, že sme len krehké stvorenia, ktorých sa často zmocňuje strach, obavy a úzkosť v búrkach nášho každodenného života. Ďakujeme Ti za všetky takéto skúšky, v ktorých nám dávaš poznať hranice našich síl, schopností a možností. Vtedy chceš obrátiť našu pozornosť na Teba, lebo u Teba je pomoc a vyslobodenie. Prosíme o dar Ducha Svätého, ktorý by nás naplnil nezlomnou vierou, že Ty si vždy s nami. Keď Ty si s nami, nijaké nebezpečenstvo, choroba, súženie, či utrpenie nám neuškodí. Posilňuj nás, aby sme uprostred búrok tohto sveta nezabúdali na Tvoju lásku. Amen
Mgr. Ondrej Koč
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: pixabay.com
