Sústavne konanie proti životu človeka
Celá situácia v cirkvi nie je ničom inom ako o túžbe po moci, akú majú vládcovia tohto sveta. Ježišove slová o tom, že kto chce byť veľký, nech je sluhom iným, nenachádza úrodnú pôdu v našej cirkvi. Vidíme, ako sa túžba po prvých miestach okato derie z ľudských sŕdc navonok a zakrýva sa to „zodpovednosťou” za cirkev a podobnými slovami. Chýba však to elementárne: úcta k Bohu a úcta k životu.
Správy zo synody v podstate svedčia o tom, ako dlhoroční funkcionári túžia zmeniť cirkev podľa vzoru sveta v domnienke, že to bude fungovať aj v cirkvi. Zabúdajú, že milovanie sveta neprináša dobro pre človeka. To, čo si svet cení a čím sa chváli, často dosahujú nečestne, podlo. Výsledok nie je dôležitý, ak sa k nemu niekto dopracoval nečestne. Pánu Bohu nie je jedno, ako sa žije.
Cirkev, ktorá patri Ježišovi Kristovi, sa má riadiť Jeho slovom a Jeho láskou.
Práve na synode vidieť, komu skutočne záleží na cirkvi. Práva veriacich a cirkevných zborov sa tam pokladajú za „priestupok” – ale na nich bola evanjelická cirkev vybudovaná! Ide o právo slobodne sa rozhodovať vo svojich veciach na miestach, kde je miestna cirkev. Niektorí však chcú nanútiť neslobodu jednotlivcom i cirkevným zborom a chcú trestať farárov, ktorí sa držia evanjelického chápania práv cirkevných zborov. Boja sa slobody veriacich, a preto ich upodozrievajú, osočujú, vyhrážajú sa im a tvrdia, že máme byť solidárni s ostatnými. No solidarita má byť záležitosťou srdca, a nie príkazu a krivého obvinenia zborov! Pohľad na Kristovu cirkev cez Fond finančného zabezpečenia zaručene rozdeľuje cirkev ďalej, lebo porušuje práva veriacich.
Pred Fondom finančného zabezpečenia tu bolo osočovanie bývalých biskupov a odnímanie krížov, čo evanjelikov doviedlo ku kúpe krížov bývalým biskupom na protest proti ich cielenej dehonestácii novým vedením. Zamyslenia na každý deň Hrad prepevný, ktoré boli tvorené evanjelickými duchovnými, museli zmeniť názov a teraz vychádza pod názvom Smieť žiť pre Krista. Lebo niekto v cirkvi nedovoľuje žiť iným podľa Krista. Evanjelickí duchovní aj laici – pravda, len určitá vyvolená skupina – môžu písať denné zamyslenia do Tesnej brány, ktorú však nevydáva cirkev ani Tranoscius, ale súkromná osoba. To je v našej cirkvi dovolené. Ale keď sú k písaniu zamyslení pozvaní všetci farári, to už niekomu prekáža. Buď sú za tým peniaze a obava o stratu zisku, alebo neláska k iným veriacim a závisť, že niekto iný chce poslúžiť svojimi darmi a ponúka príležitosť všetkým, nielen vyvoleným. Už pri tomto vidno riadenú selekciu ako pri praktikách ŠtB, ktoré niekto roky predvádzal, ale všetci sme to brali po evanjelicky, nech každý slúži k Božej sláve.
Keď sa už niekto dostal k funkciám, namiesto Kristovho riadenia tu sústavne ukazuje, akú moc on má ako človek. Nikto iný nemôže slúžiť. Kritériá nie sú žiadne. Začala platiť veta: Keď my sa rozhodneme… A čo Pán Boh? Toho do toho nič – ako sa vyjadrili aj niektorí synodáli. To ako keby povedali: Pane Bože, nehľaď na to, čo robíme, to je vnútorná záležitosť našej cirkvi. Prepojenie vnútorného života viery so životom v reálnom svete tak na každej synode dostáva facku do tváre. Zebedeovi synovia chcú vládnuť, seba hodnotia vysoko, na iných sa pozerajú pohŕdavo zhora.
Negatívne dôsledky tohto konania vidíme v cirkvi, no pozornosť sa upriamuje inam. Šikana a vymýšľanie slúžia ako prostriedok obmedzovania služby duchovným a devastácie cirkevných zborov. Nie Kristus, ale človek sa postavil na prvé miesto. Pohoršovanie sa nad tým, že niektorí farári mali odvahu postaviť sa molochovi v cirkvi, nie je dobrou vizitkou ani pre poniektorých synodálov. Lebo tu znova ide o úctu k životu. To, ako sa správali funkcionári k duchovným a veriacim celkovo, spôsobilo oprávnenú reakciu na hrubé správanie sa funkcionárov. Pána Boha sa neboja, preto im nerobí problém vymýšľať si bludy o iných.
To, že obrana duchovných sa im nepáči, len dosvedčuje ich negatívny postoj k veriacim, to, že si ich nevážia.
Bremená, ktoré hádžu na iných, sa im zdajú v poriadku. Konanie o nás bez nás sa im tiež zdá v poriadku. Aj dodatočné schvaľovanie už schváleného pokladajú za správne. Použijem vetu z čias maďarizácie, keď sa slovenskí evanjelici pýtali, načo je dobré ísť na synodu, keď tam nemáte žiadne práva. Na dnešnú dobu to môžeme previesť podobne: Načo je pre nás synoda, keď nemáš ako evanjelik už žiadne práva. Keď už o všetkom vo svojich hlavách bez Krista rozhodli oni a úctu k veriacim nemajú. Len jedno ich drží v akej-takej slušnosti: financie. Apelujú na vieru, jednotu, hodnoty, ale sami to porušujú. Falošná otázka o prežití cirkvi, ktorú spomínajú, nestojí na financiách, lebo aj tie rozhadzujú, ako sa im zachce, ale prežitie cirkvi stojí na tom, akí poslušní sme Pánovi cirkvi.
Prečo biješ svojho spolusluhu? – pýta sa Pán Ježiš Kristus aj tohto vedenia a synodálov.
Ak niekto tvrdí, že je hanbou súdiť sa s cirkvou (teda súdiť sa o svoje práva), potom by si mal uvedomiť, že je hanbou, že k tomu niektorí činitelia v cirkvi dohnali svojich veriacich. Lebo Kristus nikoho za boj za jeho práva neodsudzuje. Nie je hanbou nevyplatiť mzdu, aká náleží? Nie je hanbou skladať platy od tých, ktorí nie sú zamestnávateľom? Nie je hanbou urobiť rozhodnutie bez vedomia dotyčného? Nie je hanbou stanoviť zborom limity, akoby neboli svojprávne? Aké limity stanovilo vedenie cirkvi sebe a dištriktom?
Jedna synodálka sa vyjadrila, že je potrebné vyberať si, koho si do cirkvi pustíme. No Reformata, Evanjelická diakonia a podobné akcie svedčia o tom, že pre niekoho je ECAV bankomatom. Hrubé čiary po prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát… Správni ľudia? Moc rozhodovať niektorým tak poplietla hlavy, že už nechcú vidieť svoje prešľapy proti Bohu a proti človeku.
Aby sa história neopakovala, je potrebné zbaviť sa funkcionárov, ktorí roky robia rozbroje v cirkvi svojimi nenávistnými prejavmi k evanjelikom. Zachutili im funkcie a vieru v Pána Boha stratili. Chcú rozhodovať o živote iných, míňať ich majetok a vyžadujú si poslušnosť a úctu k nim takú, aká patrí len Pánovi cirkvi – Ježišovi Kristovi. Rôzne akcie nevylepšia odporný obraz, ktorí tu namaľovali klamstvami a devalváciou evanjelictva.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: