17. nedeľa po Svätej Trojici

Raz v sobotu vošiel do domu ktoréhosi popredného farizeja, aby jedol chlieb, a oni Ho pozorovali. A hľa, akýsi človek chorý na vodnatieľku bol pred Ním. Tu Ježiš prehovoril k zákonníkom a farizejom, spytujúc sa: Dovolené je v sobotu uzdravovať, a či nie? Oni však mlčali. A On siahnuc naň, uzdravil ho a prepustil. Im však povedal: Keď niektorému z vás syn alebo vôl padne do studne, či ho nevytiahnete hneď v deň sobotný? A nemohli Mu na to odpovedať. Keď spozoroval, ako si vyberali popredné miesta, povedal pozvaným toto podobenstvo: Keď ťa niekto pozve na svadbu, nesadni si na prvé miesto, aby medzi pozvanými nebol snáď vzácnejší, ako si ty, a ten, čo pozval teba i jeho, prišiel by a povedal by ti: Prepusť miesto tomu! A vtedy začal by si s hanbou sedieť na poslednom mieste. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto, aby ti ten, čo ťa pozval, povedal, keď príde: Priateľ môj, sadni si vyššie. Vtedy budeš mať česť u všetkých spolustolovníkov. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.
Evanjelium podľa Lukáša 14, 1 – 11

Bratia a sestry!

Predpokladám, že ste už mnohí počuli výklad nášho evanjelia, z rôznym zameraním. Dnes by som sa chcela viac sústrediť len na niektoré zásadné momenty, ktoré sa odohrali v dome popredného farizeja. Nemožno dokázať, že farizeji si vodnateľného „objednali“, aby mohli skúšať Ježiša. Evanjelium len konštatuje, že pred Ježišom sa objavuje človek chorý na vodnatieľku, a oni ho pozorujú, či ho v sobotu uzdraví.

Bola to nastražená pasca na Ježiša. Chceli ho vyskúšať, či bude uzdravovať aj v sobotu. No Ježiš sa ich pýta: „Dovolené je v sobotu uzdravovať, a či nie?“, a prítomní ostávajú mlčať. Ježiš pozná ich zatvrdilosť srdca, no pozná aj núdzu chorého a preto ho uzdravuje a posiela preč. Potom sa obráti na farizejov a svojou ďalšou otázkou ich usvedčuje z pokrytectva. „Keď niektorému z vás syn alebo vôl padne do studne, či ho nevytiahnete hneď v deň sobotný?“ Vtedy ide zákon bokom, pretože ide o ich majetok, o ich syna a keby ho nechali bez okamžitej pomoci iste by sa po chvíli utopil a tak by stratili syna alebo peniaze, ktoré dali za vola.

No ak ide o človeka neváhajú sa odvolávať na zákon. Pritom zabúdajú na to, že Pán Boh si najviac cení lásku k nemu a k blížnemu. Preto pred uzdravením stavia Ježiš rétorickú otázku, na ktorú dáva odpoveď až po uzdravení. Slávybažnosť a povyšovanie sa hostiteľov ho núti k tomu, aby im slovami podobenstva pou­kázal na nebezpečenstvo ich konania, a to predovšetkým pred Bohom.

Čo však znamenajú tieto Ježišove slová konkrétne pre nás bratia a sestry, ktorí žijeme v úplne inej dobe, ako bola tá, v ktorej sa spomínaná udalosť odohrala?

1. Náš text nám predstavuje sviatočný deň Pána Ježiša v dome jedného z po­predných farizejov. Ostatní ho pozorujú. Je v podobnej situácii, ako bol pri uzdravení človeka s vyschnutou rukou tiež v sobotný deň, ale priamo v synagóge. (L 6. 6). Ak nemocného neuzdraví, budú o ňom rozchyrovať, že nie je ochotný pomôcť ne­šťastnému. Ak uzdraví v sobotu, tak mu budú dokazovať, že nezachováva zákon. Nastavenú pascu však Pán Ježiš veľmi rýchlo odhalil a preto ju najprv obchádza a sám preberá iniciatívu. Pýta sa: Dovolené je v sobotu uzdravovať, a či nie? Opýtaní mlčia, ale On pokračuje a od­povedá sám a to hneď činom: „A On siahnuc naň, uzdravil ho a prepustil.“

Tri uvedené slo­vesá dokazujú, že v sobotu sa namáhal (pracoval), a predsa neznesvätil sobotu, le­bo konal službu, ktorá sa ľúbi Bohu. Svä­tenie soboty — podľa Božej vôle — neza­kazuje poskytnúť pomoc, preukázať lásku blížnemu pomoc potrebujúcu. Keď ide o prí­pady uvedené v 5 v., „Keď niektorému z vás syn alebo vôl padne do studne, či ho nevytiahnete hneď v deň sobotný?“, je to samozrejmé aj pre farizejov.

Práve takou samozrejmosťou má byť aj poskytnutie pomoci trpiacemu blížnemu. Tomu nás učí Pán Ježiš, ktorý sviatočný deň a jeho svätenie bral naozaj veľmi vážne. Veď aj svoje verejné účinko­vanie začal zvesťou v synagóge, i program svojej služby vyjavil v sobotu v synagóge. (L 4, 15—30.) Božie slovo zvestoval v so­botu v synagóge (L 6, 6; 13, 10.) Jeho — z textu plynúce učenie by nesprávne chá­pal ten, kto by sa domnieval, že on brojí proti bohoslužbám v zbore. To nie! Oprav­divé zachovanie

3. Božieho prikázania vidí v úplnej, celkovej poslušnosti Božiemu slovu. To zna­mená: Božie slovo v chrámovom zhromaž­dení počuť a potom ovocie viery prinášať. Naša služba Bohu sa nesmie vyčerpať len v chrámovej zbožnosti a v zachovávaní predpisov, ale musí sa stať živou, činnou v láske, pomoci a v preukazovaní milosr­denstva. Nikdy nemôže­me predvídať následky nášho odkladania, a to nielen pre jednotlivca, ale aj pre cir­kev, spoločnosť atď. Preto sa musíme po­dobať záchrancom, ktorí sú okamžite na „mieste činu“, aby človeku a či ľuďom po­mohli.

2. Bez pokory je existencia takejto služ­by nemysliteľná. To dokazuje aj príklad farizejov, ktorí si v prítomnosti Pána Je­žiša v onen sobotný deň „vyberali popred­né miesta“. Povyšovali sa, v prvom rade mali záujem len a len o seba, hľadali svoju slávu a tak je ľahko pochopiteľné, že po­moc potrebujúceho blížneho ani „nezbada­li“. Takéto správanie — tak učí Pán Je­žiš — je aj podľa zemských meradiel nie­lenže nepresvedčivé, ale aj hanbu a fiasko prinášajúce. A predsa ako radi si aj my, či už v rodine, na pracovisku, v spoločen­skom živote (žiaľ, aj v cirkvi!) radi vybe­ráme popredné miesta!

Povyšovanie sa, pýcha, hľadanie vlastnej slávy pred Pánom Bohom prináša ešte oveľa väčšiu hanbu a fiasko, ako to Pán Ježiš naznačil v podobenstve, a to nie­len farizejom, ale aj nám! Pred Pánom Bo­hom nie ten je prvý, kto sa povyšuje, kto kvôli vlastnej sláve je schopný zašliapnuť aj blížneho, aby nad neho nebolo, aby len on sám (a nikto iný!) sedel na vrchole slá­vy, ale ten, kto pokorne, ako Pán Ježiš, sa poníži a s láskou v srdci slúži. Jedine takýto človek, ktorý „sa ponižuje, bude povýšený“. Preto aj našim podobenstvom pripomína spolustolujúcim farizejom, že úcta a láska k Bohu, vyjadrená sviatočným dňom, sa má a musí spájať aj s úctou a láskou k človeku.

A zároveň nám dal príklad, ako sa treba podujať aj na nepríjemnosti a protirečenia tam, kde sme prišli splniť svoje poslanie. Nikdy si nemôžeme nájsť rozumnú výhovorku tam, kde človek, v ktorom čaká Kristus na našu pomoc, je v takej hlbokej potrebe, ako je studňa, z ktorej si sám nepomôže. Po praktickom ponaučení, ako si sviatočným dňom uctiť Boha, na ktorom závisíme, a ako sa správať k bratom a sestrám, ktorí práve potrebujú nás, dal Pán Ježiš farizejom úpravu aj ohľadom toho, ako sa máme správať medzi sebou.

Bude to zaujímavé, keď mnohí naši vážení a ctení spoluobčania poputujú s prekvapením až ku dve­rám, ba možno až von z nebeského kráľovstva a mnohým poníženým a zaznávaným Pán povie: „Priateľ môj, sadni si vyššie!“ Bolo by preto dobre, keby sme si z dnešného evanjelia zapamätali aspoň tú vetu, ktorou Kristus Pán končí vyrozprávané podobenstvo a ktorou aj my skončíme tento krátky výklad: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ Amen.

Modlitba:

Drahý náš Pane, podobnú pascu, akú Ti nastavili v dome popredného farizeja, môžeme pocítiť aj v našej dobe. Najmä zo strany neveriacich, keď ide o naše modlitby za postihnutých a chorých ľudí a daný človek zomrie.Nastavenú pascu však Pán Ježiš veľmi rýchlo odhalil. Opýtaní mlčia, ale On pokračuje a od­povedá sám. Tri uvedené slo­vesá dokazujú, že v sobotu sa namáhal (pracoval), a predsa neznesvätil sobotu, le­bo konal službu, ktorá sa ľúbi Bohu.Pomôž nám Pane konať takúto službu aj v našom živote. Amen.

Bohu známa evanjelická a. v. farárka

ilustračné foto: pixabay.com

%d blogerom sa páči toto: