1. slávnosť veľkonočná
„Keď sa faraón približoval, Izraelci pozdvihli oči a videli, že sa Egypťania hrnú za nimi; Izraelci sa veľmi naľakali a volali k Hospodinovi o pomoc. I povedali Mojžišovi: Či nebolo dosť hrobov v Egypte, že si nás vyviedol zomrieť na púšti? Čo si nám to urobil, že si nás vyviedol z Egypta? Či sme ti nepovedali už v Egypte: Nechaj nás, budeme slúžiť Egypťanom, lebo pre nás je lepšie slúžiť Egypťanom, ako zomrieť na púšti. Ale Mojžiš povedal ľudu: Nebojte sa! Stojte pevne a uvidíte záchranu Hospodinovu, ktorú vám dnes spôsobí, lebo ako vidíte dnes Egypťanov, tak ich už nikdy neuzriete. Hospodin bude bojovať za vás, vy buďte len ticho. „
2M 14, 10 – 14
Kam upierame svoj zrak? Čo púta našu pozornosť? Čo si činí nárok na našu dušu? Veľkonočné udalosti sa točia okolo týchto otázok.
V evanjeliu podľa Marka čítame (Mk 16,1-8), ako ženy prichádzajú pomazať Ježišovo mŕtve telo a nachádzajú prázdny hrob. Trčí pred nimi ako záhada, vyvoláva úľak a zmätok. Čo sa stalo s naším Pánom? Ani vysvetlenie, ktoré im podáva mládenec v bielom rúchu, im nepomáha a ich strach nerozoženie. Miesto, aby šli za Ježišovými učeníkmi, nikomu nič nehovoria, boja sa.
V podobnom duchu sa nesú i ďalšie veľkonočné príbehy. Mária Magdaléna sa stretáva so samotným Ježišom, ale nepoznáva ho, považuje ho za záhradníka. Tiež ona je pohltená svojim zármutkom a zdesením z prázdneho hrobu, ktorý pred chvíľou našla. Jediné, čo ju napadá, je, že telo niekto odniesol.
Učeníkom putujúcim do Emaus dokonca nepomôže ani to, že s Ježišom dlhú dobu rozprávajú. Ani oni ho nespoznávajú, niečo ako by bránilo ich očiam, píše sa v evanjeliu podľa Lk 24,16. Ich oči zaslepilo rozčarovanie a zúfalstvo. Po čase sa Ježiš zjavuje ďalším učeníkom a dopadne to úplne rovnako: zdesili sa a boli plní strachu, pretože sa domnievali, že vidia ducha, čítame (Lk 24,37).
Zrak, ako je známe, môže klamať. Zrak nie je dokonalý diagnostický prístroj, ktorý bezchybne zaznamená seba menšiu podrobnosť. Keď sa pozeráme, vždy si z videnej skutočnosti niečo vyberáme, na niečo zaostrujeme – a iné veci zasa vypúšťame.
Nie je to ale len preto, že oči sú nedokonalý orgán. Je to tiež naša myseľ, ktorá vidí často len to, čo vidieť chce, nevedomky si vyrezáva zo sveta to, čo zodpovedá našim postojom, názorom a doterajším skúsenostiam. Všetci preto tiež máme nejakú slepú škvrnu, niečo podstatné nám uniká alebo pred tým zatvárame oči.
Keď sa potom stane, že nám spadnú šupiny z očí a my zrazu vidíme, čo sme predtým nepozorovali alebo i vytesňovali, nie vždy tomu ideme ochotne v ústrety. Skôr máme sklon sa tomu doteraz nevidenému brániť, odháňať to od seba. Len neradi a pomaly meníme svoje mapy skutočnosti a bývame väčšinou rozladení, keď nám do nich niekto zasahuje a núti ich prekresliť.
V príbehu o prechode Božieho ľudu cez Rákosové more sa o videní a vnímaní hovorí pomerne často. Izraelci sa nachádzajú vo veľmi ťažkej situácii. Z jednej strany voda, z druhej strany armáda faraónových vojakov. Izraelci sa rozhliadnu a prepadajú zdeseniu. A začnú svoje obvyklé lamentácie: nebolo nám nakoniec v Egypte lepšie? Síce sme tam otročili, ale bolo to stále lepšie než zomrieť na púšti.
Toto reptanie sa na ceste do zasľúbenej zeme ozýva mnohokrát, stále rovnaká obohraná pesnička. Úplne sa tomu nedivíme, veď tá cesta rozhodne nebola prechádzka ružovým sadom, na každom kroku číhalo nebezpečenstvo a niekoľkokrát to vyzeralo, že je s Izraelcami koniec. Ale to je len jeden uhol pohľadu. Ten druhý hovorí: či nás Hospodin doteraz verne nesprevádzal? Z každej núdze nás zatiaľ zachránil, vždy splnil to, čo sľúbil. Prečo by tomu práve teraz malo byť inak?
Pohľad Izraelcov sa zakaždým zasekol na aktuálnom nebezpečenstve, boli ním úplne uhranutí, všetko ostatné išlo bokom. Všetky minulé Hospodinove mocné činy náhle ako by neboli, zmizli. Všetko, čo Boh v minulosti povedal, ako by prestalo platiť. V túto chvíľu Izraelci vidia len egyptské vojsko, hrôzu budiace bojové vozy, ktorým sa nedostatočne vyzbrojení a vycvičení pešiaci ťažko môžu ubrániť.
Izraelci pred sebou videli nepopierateľnú skutočnosť, nešlo pred ňou zavrieť oči. Ale nebola to skutočnosť celá. Okrem toho, čo sa nám vnucuje ako jediná neotrasiteľná realita, je tu ešte tá Božia skutočnosť: jeho podivuhodné zachraňujúce činy, jeho vernosť a pevnosť vo všetkých poryvoch dejín, jeho slovo, na ktoré je možné sa plne spoľahnúť. Táto Božia skutočnosť sa Izraelcom stráca z očí, pretože sú zaslepení tou skutočnosťou egyptskou.
Mojžiš vydeseným Izraelcom odpovedá – a pokúša sa ich pozornosť presmerovať. Nebojte sa! Vydržte a uvidíte, ako vás dnes Hospodin zachráni. Lebo ako vidíte Egypťanov dnes, tak ich už nikdy neuvidíte. Hospodin bude bojovať za vás a vy sa budete mlčky prizerať. Všimnime si, koľkokrát sa v Mojžišovej reči objavuje to kľúčové slovo: vidieť. Mojžiš ešte nevie, ako ich Hospodin z tejto šlamastiky vyseká. Nevie si to predstaviť, nevidí do budúcnosti. A predsa neochvejne zvestuje: nebojte sa, vydržte – a uvidíte. Veriť v Boha znamená spoľahnúť sa na to, čo zatiaľ nie je vidieť, čo Boh zatiaľ len chystá – a čo predsa nie je iba ilúziou a krásnym snom.
Mojžiš potom pokračuje: lebo ako vidíte Egypťanov dnes, tak ich už nikdy neuvidíte. Teda: to, čo teraz vidíte a z čoho máte strach, je síce nespochybniteľná skutočnosť. Ale táto skutočnosť odchádza, stráca sa, už tu nikdy nebude. To je ďalší rys viery v Boha. Viera si nezakrýva oči pred krutou realitou, ale nenechá si ňou určovať svoj život. To staré je tu stále s nami, trápi nás a drví nás, ale nebude tu naveky, budúcnosť patrí tomu novému, tomu Božiemu – a práve na túto Božiu obnovu sa máme sústrediť, podľa nej orientovať svoje životy.
Tiež v poslednej Mojžišovej vete sa objavuje videnie: Hospodin bude bojovať za vás, vy buďte len ticho. Teda: z ľudského pohľadu sa v túto chvíľu nedá robiť nič. Nie je možné nijako zabrániť egyptskému víťazstvu. Ale pozor: Božie možnosti ďaleko prevyšujú tie naše. A toto bude Hospodinov, nie ľudský boj. Izraelci k nemu nemôžu nijako prispieť – len prejsť more suchou nohou a potom pozerať, čo Boh dokáže. Toto ich prizeranie sa je však tiež dôležité. Majú sa pozorne dívať, tak, aby sa im Božie konanie zapísalo hlboko do mysle, aby už na neho nikdy nezabudli a dokázali si ho vybaviť i v dobách, kedy zasa bude zle a všetko sa im bude zdať beznádejné.
Príbeh o vyvedení Izraelcov z Egypta a príbeh Ježišovej smrti a vzkriesenia majú mnoho podobností. Mimo iného ich spája viera, ktorá dáva nášmu videniu iný smer a prehadzuje výhybku v našej duši. Táto viera sa nezmieruje s tým, že veci sú, aké sú. Viera nemôže nikdy povedať: takto to bolo vždy, inak to nebude, naučme sa tým žiť, prispôsobme sa, skloňme hlavu. Viera nikdy nemôže pripustiť, že silnejší vždy poráža slabšieho, a tak mocné impérium môže bez okolkov napadnúť a prehltnúť svojho menšieho suseda. Áno, stalo sa to v dejinách opakovane, ale z toho nevyplýva, že to tak má byť už nastálo.
Viera borí zažité a zabetónované pravidlá tohto sveta. Narušuje status quo a prepisuje mapy v našej mysli. Oslobodzuje k novým pohľadom a dáva silu vykročiť smerom, ktorý nám Boh ukázal. Dáva dokonca silu pohliadnuť i za tú poslednú hranicu, spochybniť i ten zdanlivo najistejší fakt nášho života, ktorým je naša smrť.
V mene čoho je viera tak odvážna? Na počiatku našej viery stojí Boží nečakaný, prekvapivý a vlastne nemysliteľný čin. Ježiš vstal z mŕtvych. Lenže táto skutočnosť nestojí na nevyvrátiteľných dôkazoch. Ježišovo vzkriesenie samotné nikto nevidel. Ženy uvideli prázdny hrob – a boli presvedčené, že Ježiša niekto ukradol. Učeníci videli samotného Ježiša – a nepoznali ho, alebo si mysleli, že je to nejaký duch.
Z toho je evidentné, že sami od seba veriť nevieme, sami nevieme vykročiť zo zabehnutých spôsobov videnia, vnímania a myslenia. Je to Boh sám, kto nám otvára oči a dáva nášmu bytiu nový smer. Boh svojim Duchom vstupuje do nášho života a pripomína nám, čo pre nás pripravil a na čo sa máme v živote spoľahnúť.
Nechať sa premôcť mocou vzkriesenia. Nechať Boha, aby vzkriesil náš život. To je každodenná úloha pre nás kresťanov. Je to náročná, celoživotná cesta, pretože to staré v nás sa pevne drží a nehodlá sa vzdať. A je preto dobré, že na tejto ceste dostávame jednu celkom viditeľnú posilu – a tou sú biblické príbehy. Sú rozmanité, tak ako sú rozmanité ľudské životy, o ktorých rozprávajú, preto sa v nich každý z nás môže nájsť. Jedno ale majú spoločné: cvičia náš zrak, aby sa upínal k Bohu a jeho zasľúbeniam. Nebojte sa! Vydržte a uvidíte, ako vás dnes Hospodin zachráni, povzbudzoval kedysi Mojžiš Izraelcov. Ježiš nás povzbudzuje ešte omnoho silnejšími slovami: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, i keby umrel, bude žiť. Amen.
Mgr. Jozef Vereščak
evanjelický a. v. farár
