10. nedeľa po Svätej Trojici
„Lež bezbožnému vraví Boh: Akým právom odriekaš moje ustanovenia a berieš do úst moju zmluvu, keď nenávidíš napomenutie a moje slová hádžeš za seba? Keď vidíš zlodeja, držíš s ním, a s cudzoložníkmi máš svoj podiel. Ústa si vydávaš na zlé; tvoj jazyk snuje zákernosť. Sadáš a ohováraš svojho brata, na syna vlastnej matky váľaš hanu. Ty toto robíš, a ja mlčať mám, myslíš si, že som ako ty? Obviňujem ťa, staviam ti to pred oči! Uvážte to vy, ktorí ste zabudli na Boha, ináč trhať budem a nik vás nezachráni. Kto vďaku obetuje, ten ma ctí; tomu, kto správnou cestou kráča, ukážem Božiu pomoc.“
Ž 50, 16 – 23
Dnešná nedeľa je Kajúca nedeľa. Kresťanská cirkev si pripomína na X. nedeľu po Svätej Trojici zničenie mesta Jeruzalema. Pripomíname si skazu, ktorú vykonalo rímske vojsko pod vedením Títa, neskoršieho cisára, medzi 10. augustom a 8. septembrom v r. 70 po Kristovi. V najpôvodnejšom zmysle slova nezostal tam kameň na kameni. Mestské múry boli počas obliehania zbúrané, chrám bol zámerne a dôkladne vypálený, ba aj budovy, ktoré zostali nepoškodené, boli zničené. Mnoho bolo mŕtvych, no ešte viac zajatých, ktorých potom predali za otrokov.
Kresťanská cirkev nevidela a nevidí v skaze Jeruzalema len smutný údel jedného mesta, ale takú udalosť, ktorá kresťanov každej doby vyzýva k pokániu. Prečo?
Preto, lebo aj Jeruzalemu boli adresované slová Pána Ježiša, ktorými začal svoje pozemské účinkovanie: ,,Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské“. (Mt 4, 17) To, že konkrétne Jeruzalemčania sa z akých hriechov majú kajať a čo majú zanechať, sa stalo zrejmým vtedy, keď Pán Ježiš vyhnal z chrámu kupcov a peňazomencov, teda ľudí, ktorí si z náboženstva robili obchod, a vyriekol slovo proti pokryteckým farizejom, spomedzi ktorých väčšina žila práve v Jeruzaleme. Keď videl, že Jeho slová nenachádzajú ozvenu, takto si povzdychol: ,,ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju“. (L 19, 42) Potom vopred oplakal mesto a predpovedal jeho skazu ako trest za to, že sa nekajalo, neobrátilo a neprijalo evanjelium.
Tam, kam Pán Boh prichádza, vyjaví sa a dá poznať svoju vôľu. Tam, kde Ho neprijmú, sa nemožno vyhnúť trestu. Toto názorne ukazuje príklad skazy Jeruzalema a o tom hovorí aj žalm, z ktorého sme si čítali časť ako základ dnešnej kázne. Náš žalm sa začína tým, že „mocný Boh, Hospodin, hovorí a oslovuje zem“ a „skvie sa“ (v. 1 2). Oznamuje svoju vôľu a uzatvára zmluvu so svojím ľudom. Požaduje dodržiavanie svojich prikázaní ako znamenie zmluvy a sľubuje toto: ,,kto správnou cestou kráča, ukážem Božiu pomoc“ (v. 2 3). Tým však, ktorí odbočujú z tejto cesty, hrozí trestom, aby sa navrátili na Jeho cestu.
Starozmluvný ľud Boží vtedy, keď pod vrchom Sinaj dostal Desať Božích prikázaní, prežil vzácnu Božiu blízkosť.
K nám k novozmluvnému ľudu Božiemu, Pán Boh prišiel vtedy a prehovoril k nám, vtedy, keď poslal svojho jednorodeného Syna Ježiša Krista. V Ňom sa zjavil, prostredníctvom Neho uzavrel s nami zmluvu a prostredníctvom Neho nám dal vedieť svoju vôľu vyjadrenú v dvojitom prikázaní lásky.
Z tohto dôvodu vie Boží ľud, čo je hriech. Vie to, lebo pozná Božiu vôľu. Keď dnes činíme pokánie, tak to robme ako takí, ktorým sa Pán Boh zjavil, ku ktorým prišiel a ku ktorým prehovoril.
1. Náš žalmista hovorí najprv o tom, kto má činiť pokánie a zisťuje, že najprv tí, ktorí sa pokladajú za veriacich a nábožných. Najprv tí, ktorí poznajú slovo Božie a ústami ho aj vyznávajú. Pán Boh totiž tých, ktorí stoja k Nemu bližšie, posudzuje aj prísnejšie. Takto k nám hovorí: ,,Akým právom odriekaš moje ustanovenia a berieš do úst moju zmluvu, keď nenávidíš napomenutie a moje slová hádžeš za seba?“ (v. 16 17)
Či sa nespoznáme v týchto slovách ako v zrkadle práve my, ktorí poznáme Pána Boha a Jeho slovo, aj ho počúvame a čítame, ale vysvitne, že ho neberieme vážne a namiesto toho, aby sme ho mali pred očami, hádžeme ich za seba? Myslime aj na to, že na Pána Boha a na Jeho slovo možno zabudnúť aj uprostred zaužívaných foriem zbožnosti. Myslime aj na slová Pána Ježiša, ktorý povedal: ,,Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane!, vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho Otca nebeského“. (Mt 7, 21)
2. Kto má činiť pokánie? My všetci, ktorí sa necítime byť zvlášť veľkými hriešnikmi. Nemôžeme sa preniesť nad výzvou k pokániu tým, že to je predsa adresované vrahom, zlodejom, lupičom a všetkým, ktorí sedia za mrežami. Im by sa malo kázať o pokání vo väzniciach a nie nám, ktorí sme napospol slušní ľudia. Ale práve nám, ,,slušným ľuďom“, sú adresované tieto slová: ,,Keď vidíš zlodeja, držíš s ním a s cudzoložníkmi máš svoj podiel. Ústa si vydávaš na zlé“. (v. 18 19)
Inými slovami: Nevieme sa dištancovať od hriechu. Snažíme sa o akési „mierové spolunažívanie“ s hriechom. Nazdávame sa, že to, čo bolo dávnejšie vo svete prísnych mravov nedovolené, nad tým už dnes treba prižmúriť oči a treba to prijať. Medzitým však zabúdame na to, že pravidlá života obsiahnuté v Božích prikázaniach sú platné v každej dobe a na každom mieste. Nuž aj nám je adresovaná výzva k pokániu, ktorí máme až príliš veľké porozumenie pre hriech, aby nás nepokladali za staromódnych.
3. Kto má ešte činiť pokánie? Všetci, ktorí sa nazdávame, že Božie prikázanie možno beztrestne porušovať. Človeka vždy posmelí v konaní zlého to, že Pán Boh ho okamžite nepotrestá. Takýmto hovorí náš žalm: ,,Ty toto robíš, a ja mlčať mám, myslíš si, že som ako ty? Obviňujem ťa, staviam ti to pred oči!“ (v. 21) Často sa človeku zdá, že Pán Boh mlčky prechádza popri jeho hriechoch alebo na nezabúda. On však nie je ako my, ale raz nás vezme na zodpovednosť.
,,Uvážte to vy, ktorí ste zabudli na Boha, ináč trhať budem a nik sa nezachráni“. (v. 22)
4. Ak spoznáme, že všetci sa máme z čoho kajať a všetci sme odkázaní na Božiu milosť, tak sa začneme pýtať: Čo by sme mali urobiť, aby nám Pán Boh odpustil? Ako máme činiť pokánie? Čo máme Pánu Bohu dať, aby odvrátil od nás svoj hnev?
Na tieto otázky náš žalm odpovedá takto: ,,Kto vďaku obetuje, ten ma ctí“.· (v. 23)Ak sa teda pýtame, čo máme Pánu Bohu dať, On nám odpovedá takto: Nedávajte nič, ale prijmite Krista, v ktorom a prostredníctvom ktorého budete oslobodení od hriechov. Prijmite Ho s vďakou a to bude vaša obeť vďaky. Toto mi dajte. To mi dajte, že prijmete moju milosť. Ak toto urobíte, ukážem vám moju pomoc a spásu. Spásu, ktorá sa v plnosti prejaví v kráľovstve nebeskom, v nebeskom Jeruzaleme.
Bratia a sestry! Dnešná nedeľa, ktorá nás volá k pokániu, dáva nám do výhľadu dve možnosti. Prvou možnosťou je zničený Jeruzalem, v ktorom nezostal ka meň na kameni. Druhou možnosťou je nebeský Jeruzalem, ktorý je symbolom kráľovstva nebeského. Prvá možnosť sa aj dnes môže stať pre hriech skutočnosťou. Ešte k tomu v oveľa hroznejších formách. Vtedajšia vojenská veľmoc, Rímska ríša, v r. 70 po Kr. bola schopná úplne zničiť jedno mesto. Dnešné vojenské veľmoci sú oveľa schopnejšie. Ničiace prostriedky, ktoré majú k dispozícii, sta čia na viacnásobné zničenie života na celej Zemi. Vo vedomí týchto skutočností nech nás dobrota Božia vedie k pokániu (R 2, 4), k polepšeniu si života, lebo len takto môže dôjsť na našej zemi k jednomyseľnosti a zmiereniu, ktoré zamedzí skaze, ktorá by bola oveľa hroznejšia, než skaza Jeruzalema.
Ovocím pokánia, ktoré všetci potrebujeme, je vďaka, ktorou oslavujeme Pána Boha za Jeho milosť. Vďaka za to, že nám ukáže svoju pomoc a spásu v nebeskom Jeruzaleme! Amen.
Prof. ThDr. Juraj Bándy
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: wikimedia.org
Spätné odkazy