Vstúpenie Krista Pána na nebo
„Náš Pán kraľuje, s Otcom jedno je. Po ponížení, hroznom trápení, ktoré podstúpil, by nás vykúpil, vstúpil na nebesá na pravicu Otca. Oslávený Pán takto vraví nám: Kde sa zhromaždia dvaja či traja a mňa ctia v pravde, s nimi som všade vždycky, bez prestania, do sveta skonania. Stále deň po dni v Ňom stojme pevní! Zla sa varujme, dobro hľadajme! Duch môj, sa tam vznes za Ním do nebies! Ó premilý Pane, daj, nech sa tak stane. Amen.“ (Pieseň ES č.161 – verše 1, 3 a 4)
Text Písma Svätého, nad ktorým sa v tento sviatočný deň zamyslíme, je napísaný v Lukášovom evanjeliu, v 24. kapitole, vo veršoch 50 – 53:
„Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. A keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a bol unášaný do neba. A oni sa Mu poklonili a vrátili sa s veľkou radosťou do Jeruzalema a boli stále v chráme, chváliac Boha a dobrorečiac Mu. Amen.“
Blahoslavení sú všetci, ktorí Slovo Božie počúvajú a vo svojich srdciach ho zachovávajú. Amen.
Milí bratia a milé sestry!
Pán Ježiš vyviedol svojich učeníkov- svojich priateľov von k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. A keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a bol unášaný do neba. PÁN VSTÚPIL NA NEBO. POSADIL SA NA PRAVICU NEBESKÉHO OTCA A „DOSTAL MOC, SLÁVU I KRÁĽOVSTVO, ABY MU SLÚŽILI VŠETCI ĽUDIA A NÁRODY.“ Napriek odchodu nášho Pána Ježiša k Otcovi do neba nie sme sami, nie sme sirotami. Máme nášho Otca a Syna, ktorý po svojom vstúpení poslal učeníkom svojho Ducha. V predvečer utrpenia Ježiš učeníkom povedal: „Neopustím vás ako siroty, prídem k vám.“ J 14, 18 Nemôže sa stať, aby Boh nesplnil svoje slovo, stará sa o nás, miluje nás, preto nie sme siroty.
Po svojom vzkriesení sa Ježiš často zjavoval učeníkom, posilňoval a povzbudzoval ich. Keď od nich odchádzal, vyslovil prísľub: „AJHĽA, JA SOM S VAMI PO VŠETKY DNI AŽ DO KONCA SVETA.“ Mt 28, 20 Náš Spasiteľ nás zveril do ochrany Ducha Svätého, ktorého zoslal na učeníkov a posiela Ho aj nám. Toto všetko znamenalo vstúpenie Pána Ježiša. U Lukáša sme si prečítali, že keď Ježiš učeníkov požehnal, vzdialil sa od nich a bol unášaný do neba. A oni sa Mu poklonili a vrátili sa s veľkou radosťou do Jeruzalema a boli stále v chráme, chváliac Boha a dobrorečiac Mu.
Učeníci cítili veľkú radosť, po návrate do mesta boli stále v chráme a chválili Boha. Ako sme na tom my dnes? Cítime radosť z toho, že v nebi máme svojho Pána, chválime Boha v našich chrámoch? Skôr sa stretávam s ľuďmi smutnými, mrzutými, ktorí sa večne na niečo sťažujú a z ničoho nemajú radosť. Život je niekedy dosť ťažký a situácie, ktoré prežívame, sú náročné a zložité…Ale keď prežijeme niečo zvlášť ťažké a bolestivé, mali by sme a máme dobrorečiť Bohu, nášmu nebeskému Otcovi, že nás chránil a viedol. Aj my môžeme mať radosť, že môžeme patriť Pánovi Ježišovi- nášmu Spasiteľovi.
Spomenula som, že nie sme sirotami, že Ježiš nás neopustí ako siroty. Jeden príbeh hovorí o istom chlapcovi, ktorého smrť pripravila o oboch rodičov. Chlapec bol z niekoľkých detí a ako to bývalo zvykom v 18. storočí, deti rozdelili medzi pozostalých príbuzných. Teta sa ponúkla, že si chlapca vezme do opatery. Poslala teda svojho sluhu, aby chlapca priviedol k nej domov. Chlapec vysadol na koňa, ovinul ruky okolo muža, ktorý pre neho prišiel a vydal sa do nového domova.
V jeho mysli sa vynárali mnohé úzkostlivé otázky, ktoré kládol sluhovi: „Bude tam na mňa niekto čakať? Bude ma mať teta rada? Bude už spať, keď prídeme?“ Sluha bol veľmi láskavý a trpezlivý človek a chlapca uistil o tom, že teta už na neho čaká, že je veľmi láskavá žena a určite ho bude vítať s otvorenou náručou, keď dorazia domov a že sa mu v novom domove istotne bude páčiť. K tomu dodal, že v jej okne bude svietiť svieca. A tak, keď sa blížili k cieľu, chlapec zazrel v okne horiacu sviecu a svoju tetu stáť vo dverách.
Keď sa váhavo blížil k verande, teta sa usmiala, natiahla svoje ruky, pritiahla i ho k sebe, zasypala ho bozkami a povedala: „Vitaj doma!“ Keď chlapec vyrástol, stal sa kňazom. Po rokoch mu teta poslala správu o tom, že sa blíži chvíľa odchodu z tohto sveta. Preto jej napísal toto:
„Milá teta! Pred rokmi mi umrel otec i matka. Opustil som svoj domov, nevediac, čo so mnou bude a čo ma čaká. Cesta k tebe bola dlhá, ale sluha ma povzbudzoval. Napokon som zavítal do nového domova a do tvojho objatia. Bol som očakávaný a cítil som sa v bezpečí. Bolo to vďaka tebe. Teraz je tvoj čas odísť. Píšem ti, aby som ti povedal, že niekto na teba čaká. Tvoja izba je už pripravená, svetlá v okne svietia, dvere sú otvorené dokorán a teba očakávajú.“
Práve takto v nebi čakajú na nás. V správnom čase zaznie Boží hlas, ktorý nás zavolá domov, do našej nebeskej vlasti.. Ježiš vstúpil na nebesá a pripravuje nám v nich miesto. V kráľovstve nebeskom nás čaká domov plný lásky, radosti a šťastia. A dovtedy sa radujme a chváľme Boha za Jeho lásku, starostlivosť a požehnanie. Amen.
Modlitba:
Vezmi, Pane, život môj, posväť ma, nech som len Tvoj! Čas môj, dni a hodiny, vezmi, Jezu jediný! Vezmi moje ruky sám, uč ma, ako slúžiť mám! Vezmi nohy, nauč ich kráčať cestách po Tvojich! Vezmi hlas, nech Teba len oslavujem deň čo deň! Do úst mojich vlož Ty sám, ako a čo vravieť mám. Spravuj mojej vôle let, v svojej stíš ju, nad ňu niet! Sprav si v mojom srdci chrám a tak veď ma k výšinám. Amen. (Pieseň ES č. 648 vybrané verše)
Mgr. Katarína Kučerová Trtolová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: pixabay.com
