Vstúpenie Krista Pána na nebo
Pretože máme veľkého Veľkňaza, ktorý prenikol nebesá, Ježiša, Syna Božieho, pridŕžajme sa vyznania. Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, ale (máme Veľkňaza), podobne pokúšaného vo všetkom, (ale) bez hriechu. Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas.
List Židom 4, 14 – 16
Milí bratia a milé sestry v Pánovi!
Medzi kresťanské sviatky, ktoré sa vymykajú z kategórie ľudského rozumového pochopenia, sa na popredné miesto radí dnešný sviatok Vstúpenie Krista Pána na nebo. V dobe ateizmu bol predmetom špekulácií a pochybností tzv. moderného človeka, vychovaného bez Boha na svete, ba až nemiestnych poznámok a vtipov. Ako reagovať na takéto, ešte stále doznievajúce ataky zo strany nepochopenia, ba až urážok postmoderných ateistov?
V jednej kázni som spomínal príhodu, keď v dobe vrcholiaceho ateizmu prišiel do mojej kancelárie jeden mladík a chcel si kúpiť Bibliu. Na otázku, z akého dôvodu má o ňu záujem, priznal, že študuje na vysokej škole a prednášateľ im v rámci prípravy na skúšku z marxizmu-leninizmu kázal si zadovážiť Bibliu, aby vraj lepšie poznali ideológiu triedneho nepriateľa. Slušne som mu vysvetlil, že nie je problém predať mu náš slovenský evanjelický preklad Biblie, lebo sme práve mali v našej zborovej predajni Tranoscia novú zásielku. Problém bude mať s pochopením, lebo podobne ako napríklad knihy v cudzom jazyku, ktorý človek neovláda, aj Biblia bude pre neho de facto zbytočná. Na jeho veľké prekvapenie som mu podal dôkaz, ktorý učíme na teologickej fakulte. Biblia potrebuje totiž kľúč, a tým je kresťanská viera v Pána Boha a modlitba. S tým študentom som sa viac nestretol, nebol z nášho zboru, no dúfam, že sa po mojom pastorálnom oslovení a ponuke na ďalší rast vo viere po páde komunizmu možno aspoň zamyslel nad svojím duchovnom, o ktoré bol v komunistickej školskej výchove ochudobnený.
Aj Vstúpenie Krista Pána na nebo si vyžaduje vhodné vysvetlenie predovšetkým pre deti a mladú generáciu, ale aj pre hľadajúcich a pochybujúcich. Nejde o prelínanie roviny rozumu a viery, ale o pomoc pri nasledovaní a duchovnom napredovaní na ceste za Kristom. Podľa klasickej kresťanskej vierouky má Pán Ježiš Kristus tri úrady: prorocký, kňazský a kráľovský. Prorocký úrad znamená, že Pán Ježiš všetkým, čo učil a konal, zjavoval ľuďom Božiu spasiteľnú vôľu. To jest oznamoval, že Pánu Bohu na nás záleží, má nás rád a chce nám darovať večný život (por. 1Tim 2, 4). Kňazský úrad značí dvoje: 1. To, že Ježiš podstúpil za nás smrť na kríži – prijal trest smrti, ktorý bol za hriech určený nám. Hovoríme o zástupnej obeti zmierenia. 2. Kňazský úrad znamená, že Ježiš sa za nás u nebeského Otca prihovára (R 8, 34). Kráľovský úrad vyjadruje vládu Pána Ježiša na celom svete, v celej kresťanskej cirkvi, v nebi. To nám pripomína i dnešný sviatok Vstúpenia. Najmä druhý Kristov úrad – úrad kňazský – bol dobre zrozumiteľný zvlášť kresťanom zo židovstva. Práve ich mal – ako adresátov – na mysli autor Listu Židom, teda nie apoštol Pavel, ako sa pred časom uvádzalo v starších prekladoch Biblie.
Z tohto listu je náš dnešný text. Spomína najvyššieho kňaza (veľkňaza). Ten bol pre Židov mimoriadnou osobnosťou; ak by sme hľadali prirovnanie zo súčasnosti, tak potom bol čosi ako pre súdobých katolíckych veriacich pápež. Iba veľkňazovi totiž prináležalo právo vstúpiť do svätyne svätých v jeruzalemskom chráme, teda do samej prítomnosti Božej. Veľkňaz mal nezriedka i politický vplyv a značnú moc. Neraz ho moc zaslepila tak, ako neskôr stredovekých pápežov. Z veľkňaza sa potom vyvinul despotický a márnomyseľný človek. Stačí spomenúť veľkňazov Annáša a Kaifáša, pôsobiacich počas Ježišovho pozemského účinkovania. Vedomie vlastnej dôležitosti ich natoľko zaslepilo, že nepoznali či nechceli poznať veľkosť Ježišovej osobnosti.Stáva sa to, žiaľ, nielen v politike – slovenskej či inej, ale aj v cirkvi, že z výšky postavenia, z výšky moci už nevidno človeka. Najmä ide o tých, ktorí sú práve dočasne hore, ak sú „krátkopamäťoví“… Z výšky funkcie už neraz nevidno jednotlivca v jeho konkrétnej situácii, len veľké masy, národy či armády.
Ježiš je najvyšším kňazom, ktorý prenikol nebesá. Vládne v celom svete, v cirkvi aj v nebi. Vstúpil pred Božiu tvár, je na pravici Božej – má moc a vládu. My, ľudia, Mu však nesplývame v matný celok. Nie sme pre Neho masou. Pre Ježiša nie si len nejaký člen s kartotékou niektorého evanjelického a. v. cirkevného zboru. Moc a sláva, ktoré Pánovi Ježišovi po dokonanom – utrpenia plnom – diele zástupnej obete, naplno patria, Mu nevzali schopnosť vidieť naše slabosti, naše problémy, našu ľudskú biedu. Ako ináč si až príliš často počíname my… Na tých, ktorí sú podľa našej mienky od nás o stupienok nižšie, sa dívame veľmi kriticky, neraz povýšenecky. To je len Róm – Cigán… To je len robotník, roľník, bezdomovec, bývalý väzeň a pod. Možno ide aj o bývalých kolegov či cirkevne „výsluhových“ dôchodcov, o ktorých už nie je záujem…
Pritom ak má niekto právo na kritický pohľad, potom v prvom rade Ježiš. No hoci by sa na nás mohol dívať kriticky, ako sa my dívame na blížnych, Pánovi Ježišovi nie sú cudzie naše slabosti. On nie je veľkňaz, ktorý necíti s našimi slabosťami. Pán Ježiš sa na nás díva s pohľadom plným empatie, spoluúčasti. On je Veľkňaz a Kráľ „pre nás“. Keď v Ňom máme takého láskavého Pána, ktorý berie za svoje naše starosti, strach a slabosti, ako by sme mohli „pustiť z ruky“ to, čo vyznávame, čo je naším svetlom? „Pretože máme veľkého Veľkňaza, ktorý prenikol nebesá, Ježiša, Syna Božieho, pridŕžajme sa vyznania.“ (Žid 4, 14) Pretože máme Veľkňaza, ktorý má súcit s našimi slabosťami, „pristupujme s dôverou k trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas“ (Žid 4, 16).
Trón bol od pradávnych dôb symbolom panovníckej moci. Preto aj proroci vidia – napr. Izaiáš – Boha kraľujúceho na tróne. Je to pohľad, ktorý človeku berie akúkoľvek nádej, pretože Božia svätosť kontrastuje s našou hriešnosťou natoľko, že nás to až desí. Izaiáš píše: „Videl som Pána sedieť na vysokom tróne a okraje Jeho rúcha naplňovali chrám… Povedal som: Beda mi, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí, pretože Kráľa, Hospodina mocností, videli moje oči.“ (Iz 6, 1 a 5) V Kráľovi kráľov a Pánovi pánov (por. Zjav 17, 14; 19, 16) – v kraľujúcom Pánovi Ježišovi – sa trón hrôzy zmenil na trón milosti. Nestalo sa tak preto, že by sme my žili dokonalo a sväto. Túto zmenu spôsobil náš Pán, ktorý po svojom utrpení a zmŕtvychvstaní vstúpil k nebeskému Otcovi. Nie nadarmo Ježiša stredovekí maliari znázorňujú s ranami po ukrižovaní. Veď On na sebe nesie naše slabosti, trápenia, naše previnenia, bolesť tejto zeme, aby nás mal vo svojej pamäti. Kvôli Nemu je tam, kam my smieme pristupovať v modlitbe, už nie trón hrôzy, ale trón milosti. Ježišovou zásluhou smieme predstúpiť pred Boha smelo – ako Jeho deti, s radostnou dôverou, že sa nám od Neho dostane milosrdenstva a pomoci v pravý čas, ako nám prízvukuje náš dnešný text.
Sochár a maliar renesancie Michelangelo Buonarotti túto dôveru vystihol, keď povedal: „Boh nás nestvoril preto, aby nás potom opustil.“ To nám môže pomôcť lepšie pochopiť tajomstvá viery aj v súvise s dnešnou príležitosťou. Už nemusíme prichádzať pred Neho s obavami či pochybnosťami ani zahanbení kvôli svojim hriechom, ale smelo a radostne prosiť v Ježišovom mene pred trónom milosti o pomoc v pravý čas. Ak prosíme, aby nás Pán Boh neopúšťal, neponechal nás v úzkych, ale bol pri nás, aj keď je s nami skutočne zle, On to pre Ježiša skutočne urobí. V tom viera rozpoznáva, že nám vládne milujúci a láskavý Pán, Boh, ktorého od nás neodoženie nič, ani smrť (porovnaj R 8, 35 a 38 – 39). On si aj s ňou poradí, On je a bude na strane tých, ktorí Mu dôverujú.
A tak, hoci podľa kalendára je dnes všedný deň, pre mnohých možno aj vo svojej podstate ťažšie pochopiteľný, ako Kristova cirkev sa smieme radovať, môžeme prežívať sviatočné chvíle v spoločenstve veriacich i v rodine. Veď máme veľkého Veľkňaza, ktorý prenikol nebesá, Ježiša, Syna Božieho. Veľkňaza, ktorý sa na nás díva s pohľadom láskavej empatie, vcítenia sa do nášho sveta i problémov. V Ňom – za nás ukrižovanom, ale aj slávne vzkriesenom a kraľujúcom Pánovi Ježišovi – sa trón kríža a hrôzy zmenil na trón milosti. To dáva dnešnému dňu sviatočný ráz; nech nás to vedie aj k vďačnosti prejavenej slovami aj skutkami. Amen.
Modlitba
Oslávený Kriste, náš vyvýšený Pán a Spasiteľ, prijmi našu vďaku za Tvoje slovo, ktoré nám otvára tajomnú komnatu viery a Tvojho návratu k Otcovi. Učeníkov i nás si naučil svoju modlitbu, v ktorej každodenne môžeme volal k Tvojmu i nášmu Otcovi, kde trónite na nebesiach.
Aj nám niekedy oblak pochybností berie pocit Tvojej blízkosti, najmä v ťažkých chvíľach, keď si nevieme rady a pýtame sa otázkami, na ktoré dostaneme odpoveď až tam, kde si nás predišiel. Prosíme Ťa, pomôž našej nedôvere a uč nás v škole života viac sa spoliehať na Teba aj vtedy, keď Tvoja vôľa je iná ako naša. Pomôž nám pristupovať k Tvojmu trónu s dôverou v Tvoje milosrdenstvo, aby sme našli Tvoju milosť a pomoc v pravý čas: Vyslyš nás pre svoje oslávenie, Bože požehnaný naveky. Amen.
Samuel Ján Mišiak
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: unsplash.com