7. nedeľa po Svätej Trojici
„V tých dňoch, keď sa zase zišiel veľký zástup a nemali čo jesť, privolal si učeníkov a povedal im: Ľúto mi toho zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú so mnou a nemajú čo jesť. Ak ich hladných prepustím domov, poomdlievajú po ceste, lebo niektorí z nich sú zďaleka. Odvetili Mu učeníci: Ako a kto ich bude môcť nasýtiť chlebom v tomto pustom kraji? Nato sa ich opýtal: Koľko máte chlebov? Odpovedali: Sedem. Rozkázal teda zástupu posadiť sa na zem. Potom vzal tých sedem chlebov, dobrorečil, lámal a dával učeníkom, aby ich podávali, a oni ich rozdávali ľudu. Mali aj niekoľko rybičiek. Aj tie požehnal a kázal rozdávať. I jedli a nasýtili sa. Ešte aj sedem košov zvyškov nazbierali. Bolo ich asi štyritisíc. Potom ich prepustil, hneď vstúpil na loď spolu s učeníkmi a prišiel do kraja Dalmanuta.“
MK 8, 1 – 10
Predstavme si, sme pri Pánovi Ježišovi Kristovi a nemáme čo jesť… zdá sa nám to nepochopiteľné, no predsa, i toto sa stáva. Sme pri Pánovi Ježišovi Kristovi, a predsa trpíme rozličným nedostatkom. Mnoho vecí nám chýba… ale, v tomto nie je dnešný problém.
Problém spočíva v našej malej viere a dôvere v slová Pána Ježiša Krista, alebo je v našej prílišnej viere v seba, vo svoje vlastné schopnosti a možnosti. Ak totiž málo veríme, ak málo dôverujeme, tak potom ani veľmi neočakávame Božiu milostivú pomoc, ale radšej sa všetko snažíme vyriešiť sami.
A nutne sa dostávame k druhej časti problému, že sa zrazu začneme spoliehať iba sami na seba, na svoj um a šikovnosť. Potom všetko ustúpi do roviny, že my sme toto dosiahli. Toto sme spravili. To je moja zásluha… ale Kto nám dal rozum, talenty, schopnosti, možnosti a najmä svoje požehnanie? To už nie je podstatné a dôležité.
Nuž bez Božieho požehnania a milosti to nejde. Bez požehnania niet úspechu, možno len na chvíľku, ale čo je chvíľka oproti večnosti? Čo je chvíľkový nedostatok, oproti večnej radosti a blaženosti… A tak to naše zostávanie pri Pánovi Ježišovi Kristovi neznamená, že budeme mať ihneď, tu a teraz, vyriešené všetky ľudské problémy a potreby. Nie.
Ale, to zotrvávanie s Pánom Ježišom Kristom nás učí a vedie, aby sme spolu s Ním a v Ňom prosili o požehnanie v dôvere, že Pán nás povedie tou najlepšou cestou a ochráni nás i v najtemnejšom údolí. Učí nás, že všetko, čo máme, máme vďaka Božiemu požehnaniu. A za požehnanie nám treba ďakovať. No nielen za požehnanie, aj za ten nedostatok, pretože práve ten nedostatok nás má priviesť ešte väčšej viere a dôvere, že Pán sa o nás postará. Že v pravý čas nám pomôže.
Na tomto mieste spoznávame skúšku, s ktorou Pán Ježiš Kristus skúšal svojich učeníkov. Tí boli pri Ňom najbližšie, a predsa nespoznali Jeho zámer. Videli iba obrovský dav hladných ľudí. Videli ho v typicky ľudskej rovine. Na jednej strane má Majster pravdu, treba im pomôcť, sme na púšti, a niektorí možno tri dni vôbec nič nejedli… ale ako? „Ako a kto bude môcť nasýtiť týchto chlebom na púšti?“
No skúška, pred ktorú ich Pán Ježiš Kristus postavil, bola o inom. Nie o ľudskom videní problému. Ale o Božom. O dôvere a spoľahnutí sa. O „hľadaní najprv Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti… a potom im všetko ostatné bude pridané.“
A tak všetko, čo sa zdá našim ľudským očiam nemožné, všetko čo nevieme pochopiť, to nie je nemožné u Pána Boha. Veď Ten, Ktorý všetko stvoril, spravuje a zachováva, Ten sa predsa postará o tých, ktorí hľadajú Jeho kráľovstvo a vďačne Mu dôverujú v dobrom aj v zlom. Nedajme sa teda obrať o optimizmus z viery len pre občasnú malomyseľnosť a apatiu. Lebo Pán Boh nás pozná a vie, kedy je ten pravý čas, aby sme nemalomyseľneli.
„Nato sa ich opýtal: Koľko máte chlebov? Odpovedali: Sedem. Rozkázal teda zástupu posadiť sa na zem. Potom vzal tých sedem chlebov, dobrorečil, lámal a dával učeníkom, aby ich oni rozdávali ľudu.“ Pán Ježiš Kristus poznal možnosti svojich učeníkov. A predsa skúšal ich vieru. Rovnako pozná aj naše možnosti, a predsa skúša aj nás. On vie premeniť náš nedostatok na hojnosť. On nášmu málu, ktoré Mu vo viere a v dôvere predkladáme požehnáva, aby z mála bol dostatok, ba dokonca aj nadbytok.
Požehnanie, ktoré dostávame, je naozaj veľké. Dôležité je, aby sme zaň boli vďační, a aby sme ho aj takto prijímali – ako požehnanie. Aby sme prijímali pomoc, keď si nevieme dať rady. Práve v tom sa ukazuje miera našej odovzdanosti voči Pánu Bohu, miera našej dôvery a vďačnosti.
Počuli sme, že sedem chlebov nasýtilo mnohotisícový dav ľudí. Sedem chlebov, týchto sedem Božích darov, prijatých s milosťou nasýtilo všetkých ľudí.
No akonáhle by sme túto situáciu otočili, a spoliehali by sme sa iba sami na seba, čo by bolo potom? Potom by každého z nás jednotlivo nezasýtilo ani sto chlebov. Lebo bez Božej milosti budeme aj naďalej hladní a v nedostatku. Mohli by sme mať aj celý svet, a predsa by sme nemali dosť.
Skúška Pána Ježiša Krista je teda aj skúškou naproti našej vypočítavosti. Pýta sa nás úplne na rovinu: Dôveruješ mi? Veríš, že ti pomôžem, aj keď ma nevidíš? Aj keď to vôbec nevieš pochopiť? A trpezlivo čaká na našu jedinú odpoveď: Áno, Pane, verím a dôverujem Ti! Ty si moja záchrana, Ty si moja nádej, v Tebe je moja budúcnosť! Takto budeme naozaj nasýtení. V pravý čas nám bude milostivo dané všetko, čo potrebujeme. A to je lepšie, ako byť vypočítavými sebcami.
Napokon nás Pán Ježiš Kristus učí ešte dvom veciam. Tou prvou je, že po jedle nazbierali Jeho učeníci ešte sedem košov odrobín. Zo siedmich chlebov zostalo sedem plných košov odrobín. Toto nám matematicky, logicky nesedí. Ale sedí nám to v mierke Božieho kráľovstva, kde je každý nadbytočný kôš dôkazom Božej štedrosti a starostlivosti. Keď nám Pán Boh požehnáva a dáva, tak Jeho požehnanie a dávanie vždy presahuje matematiku, logiku, a naše ľudské možnosti dávania. A to je každodenný zázrak!
Druhou vecou je, že Pán Ježiš Kristus po nasýtení prepúšťa dav ľudí a odchádza. Nepožaduje od nich, ale ani od nás nič na revanš. Nežiada, aby sme Mu vrátili Jeho požehnanie. A ani by sme nemohli. Nežiada za to nič. A tak aj nás učí nezištnej láske. Láske, ktorá ochotne dáva aj napriek svojmu nedostatku, pretože je odovzdaná do vôle Toho, Ktorému všetko patrí.
Zostaňme aj my v tejto láske Božej, láske, ktorá neváhala dať vlastného Syna za nás a dodnes neváha s požehnaním pre nikoho. Žiada od nás iba dôveru detí, ktoré sa neboja v tomto svete, lebo sú v náručí milujúceho Otca Nebeského. Amen.
Modlitba:
Pane, prúdom požehnania premieňaš i našu púšť života na skutočný raj. Nauč nás, prosíme, vo všetkom, vždy a všade dôverovať jedine Tebe a nasledovať Ťa i tam, kde nielenže nepoznáme cestu, ale ani nemáme možnosti. Ty si Pánom našich životov, možností i všetkého, nech je Tvoja nezištná, slúžiaca a nadovšetko pokorná láska naším príkladom a vyznaním života. Amen.
PhDr. Mgr. Barbora Vontorčíková
evanjelická a. v. farárka
ilustračné foto: pixabay.com