1. nedeľa po Zjavení
(Ježiš povedal): „Ja a Otec sme jedno.“
Ján 10, 30
Milí bratia a milé sestry!
Chystal som sa na Nový rok do nášho kostola, ale keďže je tam riadna zima, údajne svojvoľne zlikvidovali VZT kúrenie, ostal som prechladnutý doma. Zapol som si 2. program STV. Objavila sa katedrála, v ktorej boli pompézne za hlaholu všetkých prešporských zvonov vykonané pohrebné obrady Danielovi Krmanovi ml. Chceli sme jeho exhumáciu pri 250.výročí jeho úmrtia, keďže v roku 1990, po páde ateistického režimu, bola už priaznivá doba.
Podarilo sa mi však zistiť, že krátko po pohrebe boli jeho telesné pozostatky preložené na neznáme miesto pod Bratislavským hradom. Tak sme vykonali Krmanove slávnosti bez Krmana. Pamätníci si možno spomínajú na tisíce veriacich evanjelikov, ale aj početných hostí z celého Slovenska, i zahraničia, v Myjavskom kostole, a okolo neho. Odhad bol 5000 účastníkov v kostole a aspoň toľko vonku pri kostole s ozvučením a bohatým programom doobeda, ale aj popoludní v amfiteátri V PKO Trnovce.
Prečo to spomínam? Z jednoduchého dôvodu. Krman by iste zaplesal, nielen pri spomienkových slávnostiach, ale dovolím si tvrdiť aj v tejto novej dobe pri dobrých kázňach, na čo dával ako superintendent dôraz. Novoročná kázeň bratislavského arcibiskupa ma natoľko oslovila, že som mal skutočne požehnaný zážitok. Ako bývalý učiteľ na fakulte, keď mi bolo dovolené aj preberať s teológmi homiletické praktikum, som sa nestačil diviť, kam sa posunuli kazatelia z majoritnej cirkvi.
Celá novoročná kázeň, ako som ju stihol nielen počuť (mám totiž po pandémii veľké problémy so sluchom) aj vidieť, znesie najprísnejšie evanjelické a.v. homiletické kritériá. Nielen po obsahovej stránke, kde nebolo podľa mňa nič, čo by mohlo vadiť luteránskemu uchu, ale dokonca aj rétorická stránka, nenútené podanie poslucháčom, ako v Dóme sv. Martina, tak aj pri obrazovkách STV 2, bolo balzamom na ubolené duše a srdcia po peripetiách posledných týždňov a dní v starom roku. Čoho sme dožili? Luther dal do centra služieb Božích zvesť slova Božieho. Bolo to na tú dobu nevídané a my dedičia Lutherovej Reformácie máme akúsi svätú povinnosť niesť toto posolstvo Božiemu ľudu! Aká je skutočnosť?
Pri prenosoch z našich evanjelických bohoslužieb som neraz, odkedy sme vylúčení zo služby, mám za to, že protiprávne a zákerne, pozerám na obrazovke, či počúvam v rozhlase neraz čosi, čo nemožno ináč nazvať len akési producírovanie sa, kanceltón, či monotónne doslovné čítanie kázní bez zdvihnutia zraku od papiera.
No z najvyššieho piedestálu, len citujem mojich známych a priateľov, osobovanie si patentu na kanclový prejav, neraz extravagantné aplikácie, dačo ako filozofovanie, možno lepšie mudrovanie s podfarbením pýchy a oslovovanie z vysokosti kancla, na míle vzdialené od skopusu textu… Nech mi je odpustené, ale mám za to, že by Luther zaplakal, pri jeho povahe a nevyberanosti vo výrazoch, možno by zobral bič, ako Kristus Pán na peňazomencov… Už som čosi na túto tému napísal, zdá sa mi, že to bolo aj uverejnené, samozrejme nie v plátku mocných… Možno mi niekto vytkne tento kvázi „generálny úvod“, ale nech! Som pripravený na diskusii, ak sa niekto k nej odváži!
A teraz späť k veci! Je zahanbujúce, ak predstaviteľ inej cirkvi vie osloviť nevtieranou a ľudskou rečou nielen svojich veriacich, ale aj nás, čo si zapneme televízor či rádio! Toto nie je zhadzovanie svojich, či dokonca špinenie si do vlastného hniezda, čo ani vtáci nerobia.. Je to len trochu smutné konštatovanie: Quo vadis súčasné evanjelické kazateľské pokolenie?
Práve v čase Nového roku a Zjavenia je jedinečná šanca osloviť nám zverené duše, – ľud, ktorý znechutený z pomerov vonku, ale aj vnútri našej duchovnej matky, odchádza… Keď počúva len výzvy na platenie cirkevného, či iného príspevku a štól, ako mi to ľudia hovoria… práve táto doba je jedinečnou šancou oslovovať, nevtierane sa priblížiť neraz k ubolenej duši poslucháča. Tak pomáhať opravovať rozpadajúce sa hrady nášho Siona..
Tak sa mi javí, že si podaktorí podľa ich prejavu myslia: Viem to lepšie ako sám Boh… Nenechám si nič predpisovať. Ústami síce odriekam: „Buď vôľa Tvoja“, ale v hĺbke srdca Bohu nedávam na výber: mal by urobiť to, čo si želám ja, nič iné… Zaiste, sú situácie, keď Bohu nerozumieme. Keď sa dopočujeme správy o katastrofách, o úmrtí maličkých detí či zhubnej chorobe niektorého mladého človeka či nádejnej mamičky.
Vtedy sa nám chce až kričať: „Bože prečo? Nerozumiem Ti!“ Alebo volať ako autor 6. žalmu (v. 4): „Moja duša je preveľmi zdesená. – Ty však, ó Hospodine, dokedy?…“ Nevidím žiadny zmysel toho, čo sa deje! No keď si myslím či poviem: „Viem lepšie, ako by to malo byť. Ja to chcem inak!“ – Vtedy nie som zajedno s Bohom. Naše cesty sa rozchádzajú. Minula sa zásoba dôvery, ktorú potrebuje každý vzťah, aby zostal živým.
Nebyť zajedno s Bohom. Skúšať šťastie vlastnými silami. – Vtedy stroskotám. Je to cesta márnotratného syna (L 15, 11nn) Cesta, na ktorej zabúdam, že nebeský Otec ma má rád a veľmi Mu na mne záleží. Nepamätám na to, že Boh má pravdu a vždy mi chce dobre. Kazatelia majú plné ústa naučených zbožných fráz, ale sa čoraz viac vzďaľujú od Boha, i od zvereného Božieho ľudu.
Pán Ježiš povedal: „Ja a Otec sme jedno.“ U Ježiša vidíme jednotu slov a činov. Podobné veci, aké vravel Ježiš, hovorili už vtedy aj niektorí rabíni, no Ježiš podľa toho, čo hovoril, skutočne žil. Miloval svojich nepriateľov. Nastavil im tvár. Modlil sa za tých, ktorí Ho ukrižovali. Dobrovoľne obetoval svoj život za druhých. Čo učil, to nebola teória, On tým naplnil svoj život. Jeho výroky sa zachovali, ale evanjeliá sú niečím viac: svedectvom o živote Toho, ktorý bol zajedno s Bohom.
Slová a činy Pána Ježiša tvoria jeden neoddeliteľný celok. O tom, že Ježiš bol zajedno s Bohom, svedčia aj Ježišove mocné skutky. Ježiš nasýtil hladných, uzdravil malomocných – nevyliečiteľne chorých. Utíšil búrku. Sú známe prípady, keď nemohol nikoho uzdraviť – pre neveru týchto ľudí. Nijaký zázrak Ježiš nevykonal kvôli sebe a svojej sláve.
Pre Ježiša je príznačné, že nezostúpil z neba, aby konal svoju vôľu, ale vôľu Toho, ktorý Ho poslal ľ (J 6, 38). Jeho mocné skutky boli činmi bezprostrednej lásky a solidarity s trpiacimi. Napríklad kvôli slepému sa zastavil na ceste, hoci učeníci slepca okrikovali, aby Ježiša nezdržiaval. Často žiadal uzdravených, aby nikomu nevraveli, že im pomohol. Vedel, že uzdravenie príliš púta pozornosť.
A Ježiš nechcel byť iba liečiteľom, ale túžil ľudí priviesť k tomu, aby po celý svoj život dôverovali Bohu. Ľudia nežasli nad samým zázrakom, ale nad tým, že sa stal skrze Ježiša. Neuzdravil všetkých. Jeho mocné skutky však boli znamenia zvestujúce: kam vstúpi Ježiš, tam nastáva nový vek, kde už nikto nebude trpieť chorobami a bolesťou. Ježiš bol zajedno s Bohom. Božia budúcnosť sa v Jeho živote prelomila do prítomnosti.
To, že Ježiš bol zajedno s Bohom, je zrejmé aj z toho, že v živote Pána Ježiša sa napĺňali a potvrdzovali proroctvá SZ. Naplnilo sa ich podľa exegétov približne 300. Naplnenie proroctiev je svedectvom, že sa v Ježišovom živote sa napĺňajú očakávania a nádeje, ktoré tu boli už dávno pred tým, ako sa Ježiš narodil a ktoré On sám nemohol ovplyvniť. Jeho život a úlohu Boh vytýčil dávno pred tým, ako Ježiš prišiel na tento svet.
V živote Pána Ježiša všetko dostalo nový zmysel. Udalosti a stretnutia, ktoré nadväzovali na SZ, utvrdzovali Ježiša a cirkev v tom, že je to práve On, kto napĺňa a nesie poslanie Božieho Syna. Najdôležitejším argumentom viery v Ježiša – svedectvom toho, že bol zajedno s Bohom, že v Ňom si k nám cestu vyhľadal sám Boh – je Ježišovo vzkriesenie.
Vzkriesením ukrižovaného Ježiša z mŕtvych sa Pán Boh priznal k Ježišovmu životu ako k pravému životu, akým má človek žiť: Vzkriesením Ježiša Boh „povedal“: Kto je zajedno s Bohom, pri tom smrť nebude mať posledné slovo. Prvá nedeľa po Zjavení pripomína Ježišov krst.
Z neba bolo vtedy počuť hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (Mt 3, 17) Syn, ktorý je zajedno s nebeským Otcom, zajedno s Bohom. Byť zajedno s Bohom – to dobre popisuje, čo aj nám Pán Boh daroval v krste. Ako pokrstení nie sme bábky bez vôle, ktoré nútene konajú len to, čo im Boh nariadi. O to, aby sme boli s Bohom v jednote, sa Pán stará svojím slovom.
Keď veríme zasľúbeniam Božieho slova, táto viera nám pomáha prestať si nahovárať, že my vieme lepšie, ako Boh, čo je dobré. Keď veríme Božím prikázaniam, spoznávame, ako má podľa Boha vyzerať náš vzťah s Ním i ľuďmi. Keď veríme Božiemu slovu, môžeme sa úprimne modliť: „Buď vôľa Tvoja“ a nechať Bohu otvorené všetky možnosti – i keby nás to malo bolieť, lebo nezabúdame, že Boh má pravdu a vždy nám chce dobre. Budeme chcieť byť s Bohom, aj keby sme v danej chvíli nerozumeli Božím plánom. Veď On je s nami, aj keď znášame kríž.
A naše cesty sa nerozdelia, ani keď nám nadíde hodina smrti. I tam, kde naše sily už nemajú význam, dôverujme tomu a radujme sa z toho, čo nám Boh daroval v krste – totiž, že smieme byť zajedno s Bohom. Ježiš je zajedno s nebeským Otcom. A skrze krst smieme byť zajedno s Kristom, mať istotu: som dieťa Božie, patrím Kristovi. Smiem byť s Ním v živote i v smrti. Amen.
(P.S.: ďakujem môjmu bývalému študentovi za inšpiráciu)
Modlitba:
Pane Ježiši Kriste, zjavený náš Spasiteľu! Za Tebou išli mudrci, nasledovali Ťa celé generácie svedkov Tvojej pravdy. Daj, aby Tvoje Zjavenie osvietilo naše vnútro, našu ubolenú dušu, ktorá vidí biedu sveta, ale aj Tvojej cirkvi. Modlíme sa za pokoj s našimi utečencami, ktorí zdesene počúvajú správy z ich domoviny. Práve v čase ich Veľkej noci Ťa prosíme, pomôž hľadať tam, odkiaľ utiekli, ale aj tu, kde žijú s nami – Tvoj pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum.
Veď Ty máš prostriedkov na tisíce a kde končia naše sily, nastupuješ Ty, veď Ti neraz zavadziame pri Tvojich plánoch. Daruj svojho Ducha kazateľom, aby v modlitbách prosili o Tvoje oslovenie, Tvoje myšlienky, ktoré nie sú naše myšlienky a pomáhaj hľadať Tvoje cesty k tvojmu i nášmu Nebeskému Otcovi, aby sme raz i my boli jedno s Ním i Tebou, naším Pánom a Spasiteľom. Amen
Mgr. Samuel Ján Mišiak, PhD.
evanjelický a. v. farár v. v.
Ilustračné foto: pixabay.com
