Kamene sú oveľa staršie ako ľudia – a práve úlomky zo skál si človek vybral na zaznačovanie najdôležitejších udalostí vo svojich dejinách. Patria medzi ne aj pomníky s hlboko vytesanými menami miliónov ľudí, ktorí vynikli. Aj ako hrdinovia. Lebo naše človečie dejiny si v každej historickej etape žiadajú i činy. Hlavne tie, ktoré generáciám tých, ktorí boli, ale i tých, ktorí prišli roky po nich, pripomínajú slávnych, ale skromných ľudí – a ich činy.

Významný podiel evanjelikov v zápasoch s nacizmom

Na slovenských augustových cmiteroch, no aj na námestiach i múroch ulíc už pribúda spomienkových sviečok. A kvetov.

Je tu čas spomienok na jednu z najvýznamnejších etáp v našej novodobej histórii – na Slovenské národné povstanie.

Priam nekonečný by bol rad mien žien a mužov, ktorí si aj po dlhých desaťročiach zaslúžia kvety vďaky. Ale aj tých z nich, ktorí nás už predišli na ceste do večnosti – aj im patrí náš plamienok piety.

V našej vlasti je veľa rodín a miest, ktorým sa nevyhla sláva ani drámy dejinnej udalosti – Slovenského národného povstania. Od východu na západ, od severu na juh – všade aj súčasník zaznamenáva významný podiel členov našej Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku v zápasoch s nacizmom.

Už v roku 1939 na 18. zjazde evanjelickej mládeže v Banskej Bystrici tamojší zborový farár Juraj Holčík (otec emeritného generálneho dozorcu ECAV na Slovensku Ing. Jána Holčíka) a mnohí ďalší kategoricky odmietli vtedy prikazované povinné členstvo v Hlinkovej garde. Energicky protestovali aj proti rasovému prenasledovaniu židov a stovkám z nich krstom zachraňovali životy.

Situácia sa vyostrila – Slovensko povstalo. Zo Slobodného slovenského vysielača Banská Bystrica letela do sveta zvesť o povstaní ľudu pod Tatrami. Po ústupe do hôr ukryl môj otec – ľubietovský evanjelický farár Ctibor Ján Handzo – celý archív vysielania riskantne v zborovom dome v Ľubietovej za starými spismi, a tak ho zachránil pred zničením.

Stovky ďalších statočných evanjelikov sa stali nevinnými obeťami pomsty

Odvážny brat farár a senior Zvolenského seniorátu Ján Bakoss protestoval proti prenasledovaniu židov – vtedy ho varovali, aby vážil protestné slová… Nebál sa – a v januári v roku 1945 prišla pomsta: brat senior Bakoss bol spolu s ďalšími obeťami popravený zastrelením. Neskôr ho v masovom hrobe identifikovali – mal vzadu zviazané ruky a spoznali ho hlavne vďaka Novej zmluve, ktorú vždy nosieval pri sebe. Tragickou obeťou bol aj najstarší syn brata seniora Bakossa Ivan, ktorého usmrtili črepiny pri streľbe na dvore.

V masovom hrobe našli po vojne aj gemerského duchovného Ladislava Remeteiho z Jelšavy… A stovky ďalších statočných evanjelikov sa stali nevinnými obeťami pomsty rozzúrených okupantov a ich hanebných slovenských lokajov z Hlinkovej gardy.

Ešte aj v januári 1945, keď už ľudia dúfali, že oslobodenie z východu sa blíži, zomierali nevinní.

Jedna z najznámejších tragédií sa odohrala v Ľubietovej. Keď niekdajšie slobodné banské kráľovské mesto obsadili Nemci, hľadali po celej odvážnej Ľubietovej i na blízkej Šajbe (dnes Strelníky) a na Povrazníku každého, kto sa protivil ich ujarmeniu – na základe udaní od niekoľkých zradcov i náhodne hľadali po domoch, vo dvoroch, v pivniciach i ďalších skrýšach nielen stále vytrvalo prenasledovaných židov, ale už aj vojakov povstaleckej armády či ľudí, ktorí ušli z bombardovanej Bratislavy a hľadali bezpečie na brehoch riečky Hutná. Na Šajbe v rodine bratov Ďurčíkovcov našli deti spojársky materiál a doniesli ho domov. Pri domovej prehliadke Nemci našli podozrivý materiál a troch nevinných mužov ihneď zatkli; dolapili aj vojaka Róberta Štirbu. Keď potom v ľubietovskom parku popravili dvoch Ďurčíkovcov, Štirba im spod šibenice odvážne ušiel, no streľbou ho dobili na brehoch riečky a katanské dielo dokončili popravou obesením poslednej obete zo Šajby…

Fašisti popravovali aj v neďalekej Slovenskej Ľupči, kde na strome pred kostolom nechali svoju obeť na výstrahu visieť niekoľko dní…

A prišla pomsta – aj v podobe príšerných popráv vo vápenke

Aj naďalej prituhovalo – tak ako inde, aj v Ľubietovej zažili jeden z najbolestnejších dní, keď mužov nahnali do telocvične v krásnej Masarykovej obecnej škole a potom ich, aj potomkov stredovekých nemeckých kolonistov, transportovali na nútené práce do Nemecka – i do Augsburgu, aby ich tam cez veľkonočné sviatky odohnali od oltára s krutým výsmechom: slovenských partizánov k spovedi nepustia. Celé generácie Ľubietovčanov, Šajbanov a Povrazníčanov i po desaťročiach na túto nekresťanskú potupu trpko spomínajú.

Po odvážnych účastníkov protifašistického odboja pátrali fašisti a gardisti na celom Slovensku i ďalej. A prišla pomsta – aj v podobe príšerných popráv vo vápenke v obci Nemecká či zastrelenia a pochovania v masových hroboch. Mnohí skončili v koncentračných táboroch – i brat farár Jozef Bučko z Martina.

Zomierali početní nevinní ľudia, ktorí šľachetne pomáhali ohrozeným blížnym, rasovo prenasledovaným, zbehom i nevinným. Horeli domovy tých, ktorí – ako zákon človečiny káže – pomáhali blížnym. Smelí, nenápadní hrdinovia v banskobystrickej väznici si trúfli vzdorovať vrahom aj tak, že falšovali zoznamy už popravených – tak bol zachránený aj MUDr. Ludvík Nábělek zo známej banskobystrickej rodiny, v ktorej sa rodili aj plány pamätnej revolty.

Lenže prišli aj ďalšie tragédie: generáli Viest a Golian – evanjelici boli zajatí a v nemeckom koncentráku popravení… Medzi vojakmi, ktorí padli do zajatia, bol i môj vzácny svokor Andrej Bomba, ktorý sa – tak ako mnohí iní – domov, do Bardejova, po oslobodení vrátil zo zajatia s trvalo podlomeným zdravím.

Nik neporáta, čo všetko v časoch SNP obetovali statoční evanjelici boju za slobodu

A boli sme svedkami aj ďalších zápasov statočných. Popri bojoch muža proti mužovi, povstalcov proti armáde a iných hrdinov, zázrakom prežívali aj poeti.

Evanjelický novinár a básnik Ján Brocko z Revúcej sa musel pred nepriateľom ratovať v horách – ale aj s lýrou. Súbor jeho básní s titulom Ohlas sa po rokoch stal výnimočnou inšpiráciou. Poet z Gemera zomrel na následky krutej zimy v horách – mladý básnik si

pred smrťou zapísal, že košické ulice už jasali oslavami novej slobody…

Nik neporáta, čo všetko v časoch Slovenského národného povstania obetovali statoční evanjelici boju za slobodu.

Po rokoch by sa vari zdalo, že zabúdame. A predsa je tu starší príklad – z haviarskeho Gemera, ešte z čias socializmu. Bolo to potvrdenie toho, že ani čas nezotrel úctu k aktérom povstaleckej revolty. Studená – tak sa volá magnezitová baňa v Lubeníku. A práve v nej mladí haviari pod vedením predáka Jozefa Šgoricu z Revúcej rozhodli, že čestným členom ich podzemnej mládežníckej partie, za ktorého budú plniť normu, bude mladý povstalecký básnik Ján Brocko, ktorý predčasne zomrel po ťažkej chorobe. Roky potom Šgoricovci pracovali za gemerského básnika.

Veď to iba lubenícka baňa sa volá Studená… Pri haviarskom písaní povstaleckých pamätí na mladého básnika ostane správa o statočných aj tým, ktorí prídu po nás.

Eva Bombová