16. nedeľa po Svätej Trojici
„… ale medzi vami stojí Ten, ktorého vy nepoznáte.“
J 1, 26b
V každej krajine je to podobné: je hlavné mesto, kde sa sústreďuje najviac ľudí, potom sú okolo neho obce v neveľkej vzdialenosti, ktorých význam je blízkosťou k hlavnému mestu väčší, než význam obcí vzdialenejších, a potom sú obce okrajové, priveľmi vzdialené a z pohľadu hlavného mesta takmer zabudnuté. Keď povieme mesto – obec, môžeme myslieť na zástavbu, hmotnú a materiálnu – architektonickú prezentáciu lokality, ale aj na spoločenstvo, ktoré je vytvárané ľuďmi tam žijúcimi. A tí sú dôležitejší ako stavby, pretože sú pôvodcami, staviteľmi tých stavieb, ich udržiavateľmi a obyvateľmi. Ľudia sú dôležitejší ako stavby, aj keď to neraz vnímame akoby opačne.
A v hlavnom meste sú aj hlavné – najdôležitejšie osoby danej krajiny. Nebude predsa prezident mať svoj úrad stovky kilometrov od hlavného mesta, riaditelia inštitúcii sídliť vo vzdialených obciach a umelci vystupovať na samotách. Kto chce zaujať pozornosť, musí byť v centre. Kto sa chce stať známym, musí dôjsť do hlavného mesta, zaujať hlavné postavenie v pozornosti pokiaľ možno najväčšieho počtu svojich súčasníkov.
„…ale medzi vami stojí Ten, ktorého vy nepoznáte“ sú slová Jána Krstiteľa, ktoré – podľa rozprávania evanjelistu Jána – zazneli v Krstiteľovej odpovedi na otázky kňazov a levítov. Týchto chrámových pracovníkov poslali židia z Jeruzalema do Betánie, kde Ján krstil, aby zistili, kto to je. Jeruzalem bol hlavné mesto, kde sídlili tí najdôležitejší – veľkňaz a jeho dvor. A tu sa v Betánii deje niečo, čo púta pozornosť mnohých. Ľudia z Jeruzalema chodia k Jordánu, do Betánie, za Jánom Krstiteľom. Chrám v Jeruzaleme, veľkňaz a chrámová hierarchia a všetci tí dôležití tohto centra majú byť v pozornosti zástupov. Ak sa zástupy začínajú pohybovať inými smermi, niečo je zlé, niečo nesedí, treba zistiť príčiny.
A tak oní „vysoko postavení“, oné „centrálne osobnosti“ zisťujú cez svojich poslov, čo sa deje, kto tu narušuje prirodzený poriadok. Hlavné mesto sa začína zaujímať o svoju perifériu, o dianie na okraji. Ten dôležitý z periféria je viditeľný, dostupný, aspoň nejako známy. Krstí, káže, rozpráva sa s ľuďmi, treba ho preveriť a podľa možnosti korigovať, aby nenarúšal poriadok. Vyslaní poslovia – prieskumníci ho nájdu ľahko, dostanú sa k nemu, aj rozhovor je možný, no jeho odpoveď prináša viac neistoty ako objasnenia. Ján rozpráva o sebe odstredivo – nesústreďuje pozornosť na seba, nevydáva sa za najdôležitejšieho, jediného, správneho, za očakávaného Záchrancu, Mesiáša. On je len Jeho posol. Oznamuje jeho príchod. V centre nie je Ján, ale Ten druhý.
A to najzáhadnejšie a neistotu prinášajúce je Jánovo oznámenie, že Ten druhý, Ten dôležitý je medzi nimi, medzi pýtajúcimi a skúmajúcimi, už je tam! Len oni ho nepoznajú, nevedia nájsť, nevidia, nerozumejú, sú mimo. A ako keby na samom začiatku diela spásy bolo predpovedané, že Ho ani nespoznajú, ani nenájdu, ani neuvidia, ani neporozumejú. A pre slepotu svojich sŕdc Ho aj zo svojho centra vyvedú na Golgotu a ukrižujú.
Keď o tomto evanjelistovom rozprávaní takto uvažujeme, musíme urobiť krok k sebe, presunúť pozornosť na svoju prítomnosť. Zostať len pri tom, že v Jeruzaleme v tej dávnej dobe dôležití predstavitelia ľudu a národa, kňazi, veľkňazi a zákonníci nespoznali Toho, ktorý stál medzi nimi, je len predohra nášho dnešného skúmania a porozumenia. Medzi nami stojí Ten, ktorého… poznáme, vidíme, nachádzame, prijímame, je naším Prvým i Posledným, Najdôležitejším?
Nedeľu čo nedeľu – a nielen v dni sviatočné – je zvestovaný, hovoríme o Ňom, stretáme sa v Jeho mene. Aj Ján krstil, kázal ukazoval. Ján sa s Ním stretol, vedel o Ňom, poznal Ho. Ale videl okolo seba mnohých, ktorí boli mimo. Aj keď sa pýtali, aj keď hľadali. Stretáme s Jánom „Baránka Božieho, ktorý sníma hriechy sveta“, alebo patríme medzi tých, ktorí Ho nevedia rozoznať, spoznať, ktorí sú tak zaujatí sebou a svojou dôležitosťou, že ho nespoznávajú?
S tým centrom a hlavným miesto v duchovnej oblasti je to tak: buď som centrom a najdôležitejším ja, a všetko mimo mňa je druhoradé, nepodstatné a nezaujímavé, a ak hľadám niekoho druhého, tak len preto, aby som potvrdil svoju výnimočnosť a upevnil svoje sebavedomie a nadradenie; alebo hľadám Toho, pred ktorým by som sa sklonil, ktorý by menil moje spôsoby a myšlienky a dal mojej bezvýznamnosti podiel na svojom diele života. A tým večnosť.
On nie je medzi nami preto, aby sme ho nespoznali, ale aby nás previedol do iného sveta, ktorí je hodnotnejší, než tie naše egoizmy.
Pieseň a modlitba:
„Svetlo sveta osvieť ma, aby som sám seba poznal, aj Teba, môjho Otca, ktorý ma za syna prijal, aby život môj v časnosti bol prípravou do večnosti.“
(Pieseň ES č. 286)
Mgr. Daniel Midriak
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: pixabay.com
