Pandemická pliaga nás denne stavia pred rôzne situácie , ktoré nám voľky – nevoľky prichodí riešiť. Bývajú to okolnosti, ktoré popri usilovnom hľadaní čo najprijateľnejších východísk z tejto štipľavej situačnej kaše, prinášajú i rôzne ďalšie dopady. A skúšky. Vytrvalej človečej kreativity – ale aj rýdzosti charakterov.
Pred vyše rokom sme si rýchlo i v zborových sieňach, sadali k šijacím strojom aby sme pohotovo šili prvé rúška i pre našich starkých, v spoločenstvách sa núkali mnohé šľachetné ruky aby pomohli seniorom, chorým, v činžiakoch bývali plagátiky s ponukou pomoci pri seniorských nákupoch, obstarávaní liekov, v doprave k lekárom…
Bol – a našťastie, niekde ešte stále je to prúd nezištnej vzájomnej sesterskej a bratskej pomoci – doba, ktorá priniesla prísnu próbu overenia štvrtého Božieho prikázania, ktoré nabáda k úcte k otcovi, matke. K blížnym. Starkí, napriek ohrozeniu na zdraví i živote napokon vôbec nezaháľali – od začiatku covidovej pliagy všemožne pomáhajú: napríklad, aby vnúčence, ktoré celé mesiace nemôžu do škôlok a škôl, neostali bez pomoci, dozoru, či bez voňavej babkinej štrúdle.
Ako však plynul čas, jeho prúd prinášal stále strašnejšie dopady nebezpečnej pandémie na naše každodenné jestvovanie – počet našich sestier a bratov, ktorí sa stali obeťami pandémie ide, žiaľ, aj u nás do tisícok…
A začalo sa ozývať i šomranie. Aj na seniorské nákupné hodiny, mrmľanie na to, že starkí „drzo“ chodia na nákupy aj mimo určených hodín, motkajú sa pred ordináciami lekárov, zdržujú v lekárňach, zmätkujú na úradoch, chcú veľa detailov, zdržujú pri informačných okienkach …
Po viac ako roku už všetci vidíme –vlaňajšia solidárna generačná riava povážlivo spomaľuje. Lebo, zrazu je tu nervózne finále záplavy problémov, ktoré denne prinášajú zmätky – teraz napríklad okolo očkovania. V tomto smere vývoj doslova desí – seniori sa zrazu – ako obete nekonečných organizačných očkovacích zmätkov – stávajú otvorene i agresívnejšie atakovanoiu komunitou…
Načim, isteže, pragmaticky zohľadniť: tieto situácie sú výnimočné, ľudia, ktorí pripravujú a zabezpečujú riešenia sa neraz učia realizovať ich za pochodu. I za cenu omylov a chýb, keď stresové situácie nemajú konca – a miera našej tolerancie prudko klesá.
Aj v parlamente, kde bolo počuť i vyjadrenie, že čo seniori chcú – už neprispievajú do spoločnej kasy…
Pritom, denne môžeme zaznamenávať: vôkol nás, u susedov, si počínajú empatickejšie, rozumnejšie, pragmatickejšie, ústretovejšie – namiesto nekonečne zmätočných protichodných nariadení boduje vľúdna komunikácia. Úcta k seniorom a všestranná pomoc v ničom neoslabuje.
Nie tak u nás. Aká irónia – doslova globálna facka našim seniorom prišla v období, v ktorom iné štáty na planéte už zodpovedne kráčajú na prvé méty šľachetného globálneho projektu – Organizácia spojených národov a Európska únia vyhlásili roky 2020 – 2030 sa Dekádu zdravého starnutia.
Eva Bombová
článok uverejnený so súhlasom autora
ilustračné foto: unsplash.com
