Éli, Éli, lama sabachtani
5. pôstna nedeľa – Smrtná nedeľa
„A o deviatej hodine zvolal Ježiš veľkým hlasom: Éli, Éli, lama sabachtani? To je: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Mt. 27, 46
Milí bratia a sestry v Kristu!
Pocit úzkosti zo smrti, sme zažili každý z nás. Či je smrť blízko nás, či v živote niekoho z našich najbližších, alebo aj keď sa nám zdá, že je ešte ďaleko. A v takejto úzkosti sa pýtame: Čo ma čaká? Choroba? Krátka? Alebo to bude dlhý boj? Tragický koniec? Čo sa stane? Kam vlastne pôjde moja duša? Kam pôjde to, čo nevidím v zrkadle? A predsa je to niečo, čo mňa robí mnou? Čo ma čaká, keď nastane tento okamih? Bude ma tam niečo čakať? Niekto? A kto?
Istý príbeh hovorí o chorom mužovi, ktorý uchopil lekárovu ruku a pýtal sa ho:
„Pán doktor, čo ma čaká po smrti? Ako to na druhej strane bude vyzerať?“
„Neviem.“ – povedal lekár.
„Vy to neviete?“ – zašepkal zomierajúci muž.
V tej chvíli otvoril lekár dvere na izbe, do ktorej vbehol lekárov pes a skočil na svojho pána. Prejavoval obrovskú radosť, že ho vidí. Vtedy sa lekár obrátil na chorého muža so slovami.
„Neviem to presne, ale takto si predstavujem chvíľu svojej smrti, keď sa stretneme ja a môj Pán v nebesiach.“
Aby človek nemusel pociťovať úzkosť pred smrťou, aby sa nebál samoty, aby nemal neistotu, čo ho čaká, musel tú úzkosť, samotu a opustenosť prežiť Ježiš Kristus sám. Preto z hĺbky jeho duše vytryskla veta: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Pána Ježiša ukrižovali o deviatej hodine ráno. Bolo poludnie a po celej zemi nastala na tri hodiny tma. Slnko sa zatmelo, čítame v Biblii.
Keď sa Ježiš narodil v Betleheme, na nebi žiarila jasná hviezda. Keď zomieral aj slnko zakrylo svoju tvár. I Boh odvrátil svoju tvár od Syna, pretože v tej chvíli Pán Ježiš – ako vraví prorok Izaiáš – nesie na sebe naše bolesti a naše nemoci, bol zmučený pre našu neprávosť. Ježiš je opustený. Ľuďmi i Bohom. Zemou i nebom.
Pred tým, keď mu hrozilo nejaké nebezpečenstvo, keď bol pokúšaný diablom na púšti, anjelov z neba posiela Otec, aby mu posluhovali. Keď sa po Judášovej zrade Ježiš modlí v Getsemanskej záhrade a prosí svojho Otca o odvrátenie kalicha trpkého mučenia a smrti, vtedy mu tiež Boh posiela anjela, ktorý ho posilňuje. Ale v ten piatok napoludnie Otec neposlal nikoho. Svoje dieťa necháva v tom samé, v úzkosti, v utrpení, v smrti.
Pán Ježiš sa nikdy nesťažoval. Bol ako baránok vedený na zabitie, ako baránok, ktorý neotvoril ústa – píše prorok Izaiáš. Nesťažoval sa na Petra, ktorý ho zaprel. Ani na Judáša, ktorý ho zradil. Ani na ostatných učeníkov, ktorí sa rozutekali. Ani na veľkňaza a Piláta, ktorí ho odsúdili. Ani na židov, ktorí kričali: „Ukrižuj ho!“ Ani na vojakov, ktorí ho pribili na drevo kríža.
Všetko zniesol s pokorou a v tichosti. A zrazu takáto výčitka! Taká otázka plná smútku, strachu, úzkosti, plná utrpenia duše. A práve Bohu!
Dieťa volá na Otca: „Éli! Prečo si ma opustil? Prečo práve teraz, keď ťa najviac potrebujem?“ A Boh, ktorý sa na to všetko pozerá, trpí.
Ale iná cesta neexistovala. Apoštol Ján píše vo svojom liste, že Boh je láska a jeho láska k človeku je taká veľká, že kvôli človeku opúšťa svojho jediného Syna. Preto to dopustil. Aby Ježiš šiel až na kríž. Aby zostal v opustenosti a úzkosti samoty. Urobil to preto, aby každý z nás, ktorý uverí tejto láske a slovám Pána Ježiša, nemusel zahynúť pre večnosť a nemusel zostať v úzkosti smrti, ale mal s Bohom večný život v nebi.
A tak sa opýtajme samých seba: Prečo musel Ježiš povedať na kríži: Bože, prečo? Tú známu otázku, ktorú som Bohu položil(a) už stokrát? Vtedy, keď chcem vysvetlenie niečoho nevysvetliteľného?
Aby som nebol(a) sám. Ak to dovolím, tak už nikdy! Nikdy vo svojom živote, ani pred smrťou, ani v jej okamihu a ani vtedy, keď moja smrť bude minulosť. Pretože ja už v tom nie som sám (sama). Je tam so mnou Ježiš, ktorý toto všetko zobral na seba. Amen
Modlitba
Kríž je znakom spásy, kríž ten drevený.
Kristom nesený z lásky, krvou zmáčaný za nás.
Sám si, Pane, znášal ťarchu našich vín.
Z lásky si sa oddával, z lásky pod svoj kríž.
Kríž je znakom spásy, kríž ten drevený.
Pozri, Pane hľa tu na mňa úbohého,
pomôž znášať ťarchu kríža tak ťažkého.
Kríž je znakom spásy, kríž ten drevený.
Chcem aj ja niesť svoj kríž, ťarchu svojich vín.
Krista vždy nasledovať, chcem byť stále s Ním.
Ďakujeme Ti, drahý náš Pane, za Tvoju nekonečnú lásku. Amen
Mgr. Jaroslav Ďuriš
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: Christoph Schmid on Unsplash