„Hospodin je mojím svetlom a spásou, koho sa mám báť? Hospodin mi je pevnosťou žitia, koho sa mám ľakať?“
Žalm 27, 1:

Hospodin je svetlom a spásou každého človeka, bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme alebo nie. Nikto iný nemôže do nášho života vniesť skutočné svetlo a nikto iný ako Boh nás nemôže zachrániť pred zlom. Ježiš, ktorého vzkriesenie oslavujeme aj dnes, je to pravé svetlo osvecujúce každého človeka. Bol poslaný nebeským Otcom, aby sa stal prostredníkom našej spásy. Ak je tomu tak a my žijeme s Bohom v mieri, je celkom pochopiteľné, že si kladieme otázku: „Koho by som sa bál? Keďže je Kristus mojím Pánom, Spasiteľom, Ochrancom a štítom, pred kým by som sa ľakal?“ Ku kresťanskej skúsenosti však patrí aj to, že sa občas bojíme a prežívame úzkosť. Nie vždy sme plní odvahy, viery a sily, s ktorou by sme bez problémov čelili problémom, ktoré na nás dorážajú a snažia sa nás položiť na lopatky. Áno, niekedy môžeme naraziť na duchovných borcov, ktorí všetkým tvrdia, že oni majú takú pevnú vieru, že sa nikoho a ničoho neboja. Väčšinou ide o ľudí, ktorí sa radi predvádzajú a chcú byť za každých okolností stredobodom pozornosti. Títo duchovní kulturisti vystupujú často arogantne a povýšenecky, následkom čoho mnohí ľudia nemajú žiadnu chuť spoznať Krista a prísť do spoločenstva veriacich. Kvôli nedostatku pokory, bázne a lásky teda ostatných nepriťahujú, ale odpudzujú. Nezriedka sa stáva, že ľudia, ktorí veľmi radi napínajú duchovné svaly a vystavujú na obdiv svoju predstieranú zbožnosť, od viery časom odpadnú. A keď odpadnú, tak sa to deje s takou istou dávkou vehemencie, s akou predtým verili.

Chápte – viera neznamená nemať žiadne obavy, nerobiť si ťažkú hlavu z problémov a necítiť úzkosť v duši. Viera nie je stav, v ktorom by sme sa cítili nepretržite. Skôr je viera niečo, pre čo sa rozhodujeme každý deň. Kráčať s Bohom, čiže chodiť vo viere, znamená vierou sa upnúť na Hospodina, nepodľahnúť strachu a postupovať ďalej. Kráľ Dávid prvý verš 27. žalmu napísal v takomto znení práve pre to, lebo vedel, čo je to úzkosť a strach. Neraz mu išlo o holý život, no on sa napriek tomu rozhodol, že sa so všetkým  vloží do Božích rúk a bude bojovať s negatívnymi pocitmi, ktoré naňho z času na čas doľahli ako hustá hmla. Zakaždým sa teda rozhodol pre vieru, s ktorou čelil aj tým najdesivejším okolnostiam svojho života. Preto sa Hospodin stal jeho svetlom, pevnosťou žitia a spásou.

Domnievam sa, že úzkosť a strach prežívali aj učeníci po ukrižovaní Ježiša Krista. Vedeli, čo sa stalo s ich Majstrom a boli si vedomí toho, že podobný údel pravdepodobne čaká aj ich. Stáli teda pred rozhodnutím, čo v danej situácii urobia. Či sa poddajú obavám o svoju existenciu alebo budú veriť zasľúbeniu Ježiša, ktorý povedal, že po smrti na tretí deň vstane z mŕtvych. Strach ich donútil ukryť sa a presviedčal ich o tom, že ukrižovaním Krista sú aj oni odsúdení na smrť alebo minimálne na život vyhnancov. Apoštolovia boli bezradní a preto im Ježiš poslal po ženách, ktoré Ho ako prvé videli vzkrieseného, odkaz o tom, že žije. Jednoducho potrebovali záblesk svetla v tmavom tuneli strachu, ktorý ich spútal silnými reťazami. A tak sa museli rozhodnúť, či budú veriť zvesti o vzkriesenom Spasiteľovi alebo podľahnú pochybnostiam a malovernosti. Po udalostiach na Golgote neboli odvážni, pevní vo viere ani plní nádeje. Som si istý, že medzi nimi vládlo napätie a že sa aj hádali. Všetko však vyriešil Kristus, ktorí sa im zjavil a ktorý ich utvrdil v tom, že ženy skutočne neklamali a že ich Majster je naozaj Víťazom nad hrobom i smrťou.

Tak ako život apoštolov, tak aj ten náš život, môže byť cestou viery, teda krokom od strachu a pochybností k istote, ktorá sa menuje Hospodin. Tak ako sa kráľ Dávid upol vierou na Boha, tak to môžeme v kritických chvíľach svojho života urobiť aj my. Druhý verš 27. žalmu uvádza: „Keď sa zlostníci približujú ku mne, aby mi zožierali telo, utláčatelia a nepriatelia moji potknú sa a padnú.“ Dávid túto situáciu zažil viackrát. Niečo podobné môžeme zažiť aj my. Máme nepriateľov, ktorí nás z hĺbky duše nenávidia, ktorí nám želajú len to najhoršie a ktorí nás chcú zniesť z povrchu zeme. O čo týmto ľuďom vlastne ide? Chcú nám ublížiť na tele a zlomiť nás na duchu. Chcú nás jednoducho vidieť porazených, potupených a beznádejne zavrhnutých. Presne takto chceli vidieť Ježišových nasledovníkov židovskí kňazi, ktorí si boli istí, že smrťou Krista bude raz a navždy daná definitívna bodka za spoločenstvom, ktoré sa vytvorilo okolo Učiteľa z Nazareta.

Ďalší verš nášho dnešného žalmu hovorí: „Keby sa rozložil proti mne tábor, moje srdce sa nebojí, a keby sa aj vojna strhla proti mne, aj vtedy dúfam.“ Dávid sa rozhodol, že sa nepoddá strachu, ale že ho prekoná. Nechcel, aby úzkosť určovala jeho správanie a konanie. Vedel totiž, že to by viedlo k jeho sebazničeniu. Tu sa na chvíľu zastavme a položme si otázku: Prežívali sme aj my dni plné úzkosti a obáv? Som si istý, že áno. Klátila sa naša viera a my sme upadali na duchu? Určite áno. Stali sme sa terčom výsmechu a škodoradosti zo strany zlomyseľných ľudí? Samozrejme, že áno. Napriek tomu nejde o žiadnu tragédiu. Tragédiou by bolo, keby sme nemali vôľu vzdorovať tomu, čo sa nám prihodilo. Keby sme sa jednoducho vzdali a vydali napospas tomu, čo nás chce zničiť. Nič nie je také hrozné ako to, keď človek prestane so zlom bojovať a nemá chuť žiť. A nič nie je stratené, pokiaľ máme vieru a nádej zloženú v Bohu. Môžu nás, podobne ako apoštolov po smrti Ježiša, prenasledovať a usilovať o náš život, no nemôžu z nášho srdca vytrhnúť vieru vo víťazstvo dobra, spravodlivosti a pravdy. Kým máme zdravý rozum a zmysel pre veci Božie, nikto z nás nedokáže urobiť otrokov strachu a ľudskej zlomyseľnosti. Apoštol Jakub napísal: „Poddajte sa teda Bohu, ale vzoprite sa diablovi – a utečie od vás.“

Štvrtý verš 27. žalmu znie tak trochu prekvapivo, keď si uvedomíme, o čom Dávid písal predtým. Dávid totiž nehovorí o nepriateľovi, ktorému musí čeliť, ani nežiada Hospodina o silnú armádu, o odvahu a zničenie tých, ktorí sú príčinou jeho bolesti. Vraví toto: „Jedno som prosil od Hospodina, to žiadať budem: môcť bývať v dome Hospodinovom po všetky dni svojho života, vidieť láskavosť Hospodinovu a kochať sa v Jeho chráme.“ Rozumiete tomu? Dávidovi ide o hlavu a on myslí na to, ako bude prebývať v Božom dome po zvyšok svojho života, ako sa chce kochať nádherou Božej velebnosti a tešiť sa z priazne Najvyššieho. Namiesto toho, aby riešil akútny problém, radšej svoju pozornosť obráti na Boha. Myslím si, že urobil to najlepšie, čo v danej situácii urobiť mohol. Týmto spôsobom totiž upokojil svoju myseľ i dušu, a vyznal, že pre neho je oveľa dôležitejšia Božia blízkosť než jeho ťažkosti.

Toto je pekný príklad viery, hodný nasledovania, aj pre nás. Keď máme hlavu plnú smútku a dušu presiaknutú obavami, treba upriamiť svoju pozornosť na to, čo je oveľa mocnejšie ako to, čo nás deptá a oberá o energiu. Páči sa mi, ako to napísal autor piesne číslo 505: „Čím väčší kríž, tým bližšie nebo, pod krížom Boh nám bližšie je, kto tu ešte v trápení nebol, ten smrť a súd si zľahčuje: koho Boh cvičí v súžení, ten bude blahoslavený. Čím väčší kríž, tým väčšia viera, palma pod bremenom rastie, kresťan si zo sĺz perly zbiera, a nezlomí ho nešťastie, jeho viera v kríži silnie, prekoná každé súženie.“ Pamätajte si, akokoľvek by sa v našom živote zotmelo, vždy treba svoj zrak uprieť na nebesá a načerpať silu z Boha. Vzkriesený Kristus je prísľubom toho, že slnko našej radosti svieti stále a že niet takej moci, ktorá by svetlo našej nádeje, ktorú v Ježišovi máme, dokázala uhasiť.

O niekoľko veršov ďalej Dávid znova volá v núdzi k Bohu: „Čuj, Hospodine, môj hlas, keď volám, zmiluj sa nado mnou a vyslyš ma! Tebe pripomína moje srdce Tvoj príkaz: Hľadajte moju tvár! Tvoju tvár hľadám, Hospodine.“ Vidíte? Dávid znova upriamuje pozornosť na Boha a nie na svoje problémy. Pripomína si, že dôležité nie je ani tak to, čo ho postihlo, ako skôr to, aby zostal naďalej verný Bohu a plnil Jeho vôľu. Možno sa nám to zdá zvláštne či bláznivé, ale je to to najlepšie, čo treba urobiť vtedy, keď sa náš život rúti dolu kopcom. Sú totiž veci, ktoré nemáme vo svojich rukách a ani pri tej najväčšej snahe ich nevieme ovplyvniť. Nedokážeme prinútiť ľudí, aby nás rešpektovali, aby napĺňali naše túžby a milovali nás. Nevieme zabrániť tomu, aby nás obchádzali choroby, nehody, tragédie či odlúčenia. Nemôžeme urobiť všetko tak, ako si to predstavujeme vo svojich najtajnejších snoch. No môžeme kráčať verne s Bohom v dňoch radostných aj v dňoch bolestných.

A práve tomu sa museli naučiť aj apoštolovia po smrti svojho Učiteľa. Prežili  nádherné chvíle plné zázrakov, radosti a citového vytrženia. Boli svedkami niečoho, o čom snívali mnohí pred nimi a som si istý, že aj mnohí po nich. Veriť Bohu, keď všetko ide ako po masle a keď prežívame radosť z toho, čo nám viera prináša, je úžasné. No veriť bezvýhradne Bohu aj vtedy, keď sa naše sny rozbijú na márne kúsky, je čosi neopísateľné a veľkolepé. Lenže práve o to, čo sa týka viery, ide. Viera je totiž vierou iba vtedy, keď sa držíme Boha v dobrom aj v zlom, v hojnosti aj v nedostatku, v šťastí aj v nešťastí. Pre apoštolov bola smrť ich Majstra veľmi tvrdým úderom, pretože doňho vkladali všetky svoje nádeje. Lenže táto udalosť ich mala naučiť tomu, aby verili niečomu, čo sa nedá uchopiť rukami a neraz ani vidieť zrakom. My, ktorí žijeme dvetisíc rokov po zmŕtvychvstaní Krista, sme Ho nikdy nevideli, nepočuli ani sa Ho nedotýkali. Ježiša môžeme uchopiť a prijať jedine svojou vierou. A presne to je odkazom veľkonočných sviatkov – viera v niečo, čo nevidíme, nepočujeme a nemôžeme ohmatať. Viem, veriť vtedy, keď to nedáva žiadny zmysel a keď sa zdá, že sme úplní stroskotanci, je viac ako ťažké. Ale je to jediná cesta k tomu, ako zvládnuť skúšku, ktorá sa volá časný život. 27. žalm je ukážkou toho, že sa to dá. Amen

Mgr. Ivan Mucha
zborový farár CZ ECAV Málinec