Dedinský farár
Prístup k evanjelizácii by mal vychádzať z vieroučných, hodnotových a duchovných princípov. Malo by ho byť vidieť nielen na službách Božích, ale aj v praxi. Čo sa týka dostupnosti (funkčných) evanjelických chrámov, v ktorých sa káže slovo Božie, cieľom by malo byť rovnomerné zastúpenie na mape Slovenska tak, aby k slovu Božiemu mal podľa možností prístup každý. Podobne ako pri mobilných operátoroch: čím väčšie pokrytie, tým lepšie!
Avšak ak začneme prístup k evanjelizácii posudzovať z komerčného hľadiska, automaticky sa zmenia ciele aj prostriedky! Veľmi rýchlo skĺzneme k termínom ako peniaze, náklady, výnosy či efektivita. Lenže snaha stanoviť si mieru „efektivity“ evanjelizácie bez ohľadu na Pána Boha a Jeho vôľu zaváňa minimálne primitívnosťou, a ak nechceme priamo použiť slovo rúhanie, tak aj svetáckosťou. Preto je v tejto veci potrebné konať obozretne a s múdrosťou – aby sme neminuli cieľ, resp. cestu, ktorou je náš Pán Ježiš Kristus.
Hovoríme o tom preto, lebo téma peňazí bola otvorená aj v internetovej diskusii týkajúcej sa Fondu finančného zabezpečenia cirkvi (FFZ). Boli tam uvedené niektoré príklady, keď sú väčšie zbory údajne „finančne solidárne“ s menšími, najmä dedinskými zbormi. Lenže vyzerá to tak, že aj tu platí známe svetské pravidlo, že nič nie je zadarmo – ani solidarita. V diskusii bola totiž otvorená aj téma pracovného úväzku dedinského farára so zámerom jeho využitia – formou výpomoci v niektorom z mestských cirkevných zborov.
Je veľmi nebezpečné, že táto téma sa začala otvárať práve na stretnutí, kde sa primárne hovorilo o peniazoch. Rozhodovanie od stola, na základe všeobecných štatistických dát z oblasti personalistiky a financií predstavuje veľmi pochybnú platformu pre reštrukturalizáciu ECAV. A nejde tu len o výpomoc mestským zborom, kde sa v podstate navrhuje, aby si tento „solidárny“ príspevok (z fondu FFZ) dedinský farár pekne-krásne v meste odpracoval. Nová generálna dozorkyňa začala dokonca otvárať aj tému, že je luxus platiť farára v zbore, ktorý má veľmi málo členov – napríklad v zboroch, kde je „len“ 56, resp. 126 duší!
Je už viac-menej pravidlom, že ani v tejto diskusii sme nič nepočuli o reštrukturalizácii zhora – o zjednodušení štruktúry ECAV, o zrušení dištriktuálnych biskupských úradov či o znížení nákladov na poskytované služby. Tu sa nepoužíva komerčný prístup – v zmysle: voda sa káže, ale víno sa pije. Komerčný prístup vedenie ECAV plánuje použiť výhradne na reštrukturalizáciu cirkevných zborov – kde sa zvestuje evanjelium a kde sa duchovní každodenne stretávajú s ľuďmi. Obavy, že takéto sekanie lokalít a prepúšťanie (resp. premiestňovanie duchovných) povedie k adekvátnemu zníženiu dostupnosti miest, kde sa zvestuje evanjelium, sú teda naozaj oprávnené.
A aby toho nebolo dosť, pri hodnotení práce dedinského farára sme zas počuli aj klišé, z ktorého nezainteresovaný človek musí nadobudnúť dojem, že je tam nielen málo práce, ale že tí farári často nerobia skoro nič. Posúďte sami: „Ako je možné, že v malom 150 – 200-dušovom cirkevnom zbore v rámci výkazu štatistického na záver roka v malom zbore svietia všetky nuly. Tam sa proste nič nedeje. A my sa máme teda skladať na plat alebo na pracovnú náplň a činnosť tohto farára?“
Je možné, že pod takéto tendenčné hodnotenie sa podpísala aj nedostatočná prax biskupa Východného dištriktu v praktickej službe v cirkevnom zbore (čo kandidačná porada prehliadla). Z týchto vyjadrení vyplýva, že členovia diskusie sa (vedome či nevedome) snažili vytvoriť dojem, že v ECAV máme ziskové a fungujúce mestské zbory – a na druhej strane neperspektívne, stratové a nefunkčné dedinské zbory. Hodnotiacim kritériom je zjavne len počet členov a schopnosť cirkevného zboru odvádzať ústredím jednostranne stanovené poplatky. Takýto komerčný až mechanický, a najmä duchovného rozmeru zbavený prístup troch predstaviteľov ECAV je však potrebné rázne odmietnuť! Chýba tu poznanie problematiky, situácie v cirkevnom zbore či regióne, nerešpektuje sa tu právna subjektivita zboru a najmä úplne absentujú vieroučné východiská pre takúto zmenu! Takýto postup nielenže nedáva perspektívu malým cirkevným zborom, ale ani Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania vo všeobecnosti!
„Každý strom zaiste poznať po ovocí: lebo nezbierajú z tŕnia figy, ani z hložia neoberajú hrozno. Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu svojho srdca a zlý človek vynáša zlé zo zlého. Lebo z plnosti srdca hovoria jeho ústa.“
Lk 6,43-46
Mestský a dedinský zbor
Ak sa teda na takéto hodnotenie (progresívny mestský zbor verzus upadajúci dedinský zbor) pozrieme bližšie, veľmi rýchlo zistíme, že je veľmi povrchné a tendenčné. Mieša sa tu komerčné a štatistické hodnotenie „efektivity zboru“, pričom tieto údaje sú často vytrhnuté z kontextu. Za vážny problém je však možné považovať to, že osobné zlyhanie nejakého jednotlivca sa tu zjavne posúva do roviny systémového problému. Ale zlyhať môže rovnako farár v mestskom, ako aj v dedinskom zbore. Akurát jeho nízku aktivitu či pasivitu v mestskom zbore (kde zotrvačne a vo veľkom počte beží väčší počet aktivít) nebude až tak vidno.
Nesprávne pochopenie a interpretácia štatistických údajov môže tiež viesť k nesprávnym záverom. Ak v dedine, ktorá má 10-krát menej obyvateľov ako vybrané mesto, obaja farári zdvihnú parameter účasti na stretnutiach mládeže o 5 osôb, tak je zjavné, že dedinský farár bol podstatne úspešnejší! A bude úspešnejší aj vtedy, ak sa účasť na týchto stretnutiach zvýši „len“ o tri osoby! Chceme poukázať na to, že bez poznania prostredia a jeho špecifík je mechanická interpretácia štatistických údajov veľmi nebezpečná!
Zásadným spôsobom sa môžu líšiť aj podmienky na prácu v mestskom zbore, resp. na dedine. V meste zvyčajne nájdete dobre vybavený farský úrad, lepšiu dostupnosť služieb, úradov, vybavenia – PC, tlačiareň, internet, aktivít, spolupracujúcich organizácií, športového a kultúrneho vyžitia a pod. Naopak, niektoré dediny majú často už samotný farský úrad v nevyhovujúcom stave (je potrebná oprava strechy, okien, podláh a pod.) a nezriedka sa riešia elementárne veci, ako je centrálne kúrenie či dovoz uhlia, resp. dreva. Dedinský farár sa tak veľmi často musí venovať zabezpečeniu veľmi elementárnych vecí, ktoré sú pre mestského farára samozrejmosťou.
Dedinský zbor často nemá ani na auto a problém je aj s dostupnosťou počítačovej výbavy, resp. internetového spojenia, ktoré niekedy nie je k dispozícii vôbec, resp. v úplne inej kvalite ako v mestských zboroch. Počet aktivít, úradov či potenciálnych spolupracujúcich organizácií je zvyčajne tiež podstatne nižší. To isté platí aj o vokátore či iných benefitoch pre farára, kde si mestský zbor môže dovoliť podstatne vyšší štandard.
S prihliadnutím na vyššie uvedené špecifiká služby na dedine a v meste je vo všeobecnosti známe, že obsadenie veľkých (a najmä bohatých zborov) sa často rieši po „politickej línii“, cez „vzťahy“ a skoro vždy pod taktovkou vedenia ECAV. Klasický proces výberu farára (rozhovor, resp. próbna kázeń), ktorý si samostatne manažuje cirkevný zbor, je dnes (bohužiaľ) skôr výnimkou! Človek sa okrem toho nevie zbaviť pocitu, že niekedy sa dokonca robí všetko možné preto, aby sa ten-ktorý mestský zbor uvoľnil (!), aby sa tak potom podarilo naplniť ambície niekoho, kto má kontakty na najvyšších miestach…
Tak kto komu má pomáhať?!
Ak sa teda na zámery súčasného vedenia ECAV pozrieme v tomto „aktualizovanom“ kontexte, tak o to lepšie vidíme ich povrchnosť, resp. tendenčnosť. Povrchnosť preto, lebo v cirkvi, ktorá má úplne iné poslanie ako komerčná firma, nie je vhodné ani rozumné prijímať rozhodnutia na komerčnej báze! A už vôbec nie na komerčnej báze nejakého pochybného fondu, ktorý tvorí len cca 1/5 celkovej potreby financovania cirkvi! Dorovnanie platov farárov by sa pokojne dalo zabezpečiť lepšou správou cirkevného majetku, resp. reštrukturalizáciou štruktúry ECAV, a potom by žiadne experimenty s duchovnými, resp. s cirkevnými zbormi neboli potrebné. A ak by sa niekedy takýto proces aj začal, tak z úplne iného dôvodu – a určite nie na komerčnej báze!
Mestský zbor má svoje špecifiká rovnako ako ten dedinský. A podobne ako pri Fonde finančného zabezpečenia, aj tu je potrebné rešpektovať právnu subjektivitu cirkevného zboru. Všetky finančné, personálne a projektové záležitosti si cirkevné zbory môžu dohodnúť navzájom – a to buď jednorazovo, alebo na základe zmluvy. Asi netreba ani hovoriť o tom, že takáto vzájomná výpomoc či spoločná koordinácií podujatí medzi cirkevnými zbormi je dnes pomerne bežná – a to aj bez „riadenia či prikazovania“ z centrály. Ak má takáto spolupráca dlhodobý charakter, tak centrálne služby na generálnom biskupskom úrade môžu byť pri realizácii týchto aktivít nápomocné.
Takáto iniciatíva „zdola“ je podstatne väčším prínosom ako primitívne príkazy a nariadenia typu „my na teba prispievame, a ty budeš pre nás robiť“, pretože ten navrhovaný spôsob práce pripomína skôr nevoľníctvo, pričom mu chýba akákoľvek motivácia! A o nejakej solidarite tu tiež nemôže byť ani reči!
Na evanjelizácii záleží!
V mestách je nepochybne veľký potenciál a veľa práce. Ale určite nie je vhodné ani správne podceňovať prácu farárov na dedine, a to nielen preto, že má svoje vlastné špecifiká, kvôli ktorým je často rovnako náročná. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť aj veľa evanjelických farárov a osobností na Slovensku, ktorí na takých malých a nepodstatných (z komerčného pohľadu súčasného vedenia ECAV) dedinkách vyrástli, a neskôr stali známymi nielen na Slovensku, ale aj vo svete: Ľudovít Štúr v Uhrovci, Milan Rastislav Štefánik v Košariskách, Michal Miloslav Hodža v Rakši, Samo Chalupka v Hornej Lehote, Martin Kukučín v Jasenovej, Božena Slančíková-Timrava v Polichne a pod.
Ostáva preto veriť, že k žiadnemu komerčnému harakiri v ECAV nedôjde a že zdravý rozum zvíťazí. Že nezačneme hru, kde najlepší kresťania sú tí, ktorí najviac platia, a ostatní sa majú tomuto finančnému diktátu podriadiť. A to nielen preto, že tento komerčný režim – vzhľadom na spôsob, akým sa presadzuje – pripomína na jednej strane výpalníctvo a na strane druhej odpustky! Najmä preto, lebo hlavným cieľom ECAV nie je tvorba zisku, ale šírenie evanjelia! A čím viac takýchto miest dokáže ECAV vytvoriť, tým bude zvestovanie evanjelia dostupnejšie!
„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier život kladie za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastier, a ovce nie sú jeho, (keď) vidí prichádzať vlka, opúšťa ovce a uteká, a vlk ich chytá a rozháňa…“
J 10,11-12
Asociácia slobodných zborov
Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku
Ilustračné foto: pixabay.com
