Čo sa deje s evanjelickou cirkvou?
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku sa momentálne nachádza v zajatí letničného ducha. Ako sa to prejavuje?
Po prvé
V prvom rade je to zákaz akejkoľvek vnútornej diskusie. O tom, že je to tak, netreba, dúfam, nikoho presviedčať. Tento zvláštny prejav je vlastný letničnému duchu. Tam sa o vieroučných a cirkevných problémoch nesmie diskutovať. Letničné cirkvi nemajú spísané svoje vyznanie tak, ako napríklad evanjelická cirkev augsburského alebo helvétskeho vyznania, alebo napríklad aj ako katolícka cirkev. Učenie letničných cirkví sa šíri autoritou kazateľa toho-ktorého cirkevného zboru a napadnúť toto učenie alebo sa aspoň pokúsiť o diskusiu znamená napadnúť autoritu kazateľa letničnej cirkvi a spochybniť ju.
V evanjelickej cirkvi sa stále diskutovalo. Napríklad v 16. storočí boli veľmi tvrdé a ťažké boje najprv ohľadom Knihy svornosti. Potom prišli boje s kryptokalvínmi. Diskutovalo sa verejne, ale aj vo vnútri. Vydávala sa polemická literatúra. Konali sa verejné kolokviá. Diskutovalo sa na schôdzach kontubernií, na synodách.
V 17. storočí sa začal bol s pietizmom. Opäť sa konali ohnivé diskusie. Každá strana hájila svoje vyznanie. Opäť sa vydávalo nespočetné množstvo polemických spisov. Zapájali sa kontuberniá aj synody.
V 18. storočí sa naša cirkev ocitla v tzv. babylonskom zajatí od roku 1711 až do roku 1781. Diskusia bola utlmená, ale nie ukončená. Vo vnútri cirkvi pokračoval dialóg i naďalej. Výsledkom tohto zajatia bolo posilnenie moci svetských predstaviteľov evanjelickej cirkvi, čo po Tolerančnom patente viedlo k takým silným diskusiám, že hrozilo, že sa skončia fyzickým napadnutím. Bola to napríklad Peštianska synoda v roku 1791 alebo známy konvent Nitrianskeho seniorátu v Starej Turej v roku 1830, opísaný (zatiaľ v rukopise) v diele evanjelického farára Ladislava Paulinyho Latrocinium, ó, Thurense.
V 19. storočí to boli zase polemické boje, ktorými sa naša cirkev bránila proti maďarizácii a proti násilnému spájaniu s kalvínskou cirkvou. Dúfam, že netreba pripomínať detaily v podobe polemík Hurbana, Štúra, Hodžu a ďalších štúrovcov. A boli to extrémne tvrdé polemiky! Títo ľudia neváhali vziať do ruky aj zbraň a brániť sa, a ak by bolo treba, aj položiť svoje životy za evanjelickú cirkev.
V 20. storočí prišla nakrátko sloboda v podobe prvej Československej republiky. Potom však zase bola potreba slobodnej diskusie vo vnútri cirkvi o tom, či vstupovať, alebo nevstupovať do Hlinkovej ľudovej strany, i keď to bolo nariadené Slovenským štátom. A problém zase morálny: či ísť brániť slobodu vyznania a slobodu verejného prejavu aj so zbraňou v ruke počas Slovenského národného povstania. Aj to bola forma diskusie, ak sa ináč nedalo.
Len za komunizmu bola slobodná diskusia zakázaná. Sloboda prejavu bola obmedzená a na každom konvente a synode sedel okresný tajomník strany, ktorý dával veľký pozor na toho, kto mal iný názor, ako hlásala ideológia KSČ. Toho si potom zapísal a dotyčný brat farár skončil v lepšom prípade v Hornej –Dolnej, kde do smrti trel biedu, alebo ho zbavili štátneho súhlasu a musel si hľadať inú prácu.
Vidíte, že sloboda prejavu je pre našu evanjelickú cirkev životne dôležitá. S ňou je spojená slobodná vnútrocirkevná diskusia o najdôležitejších problémoch dotýkajúcich sa priamo evanjelickej cirkvi.
Ak sa však tento dialóg vo vnútri cirkvi doslova zakáže a tento zákaz vyjde dokonca z jej vnútra, tak je jasné, že toto nie je vlastné evanjelickej cirkvi. Je to prejav iného ducha, cudzieho evanjelikom.
Po druhé
Dominantné peniaze a ich moc. Naša evanjelická cirkev nikdy v dejinách nebola bohatá na hmotné prostriedky. Jej najvýznamnejší predstavitelia a mučeníci boli bohatí, ale duchom. A to, vďaka čomu sme na ňu ešte stále pyšní, bol prejav ducha vernosti Kristovi a Augsburskému vyznaniu, a to aj napriek tomu, že zomierali alebo boli ožobráčení o rodiny, o majetok, o zdravie, ale nikdy nezradili vieru a pravdu.
Dnes však pod vplyvom evanjelia prosperity, ktoré má pôvod práve v letničnom hnutí, sú hodnoty, ktorými sa riadia strážcovia dnešného evanjelického Siona prevrátené a postavené presne opačne, ako to bolo v dejinách evanjelickej cirkvi.
Evanjelium prosperity hovorí, že miera viery sa meria vonkajšou prosperitou veriaceho človeka, a dokonca že veriaci človek má a musí uchopiť vonkajšie bohatstvo, aby sa tak jeho viera stala viditeľnou aj pre ostatných. To, že je to chorá a prekliata myšlienka, musí byť každému triezvemu človeku jasné. A to aj bez toho, aby mal nejakú vieru. Ďalší letničný prvok v našej cirkvi…
Po tretie
Fundamentalistický výklad Božieho slova. Tento druh výkladu je veľmi blízky letničným cirkvám. Nevznikol však v ich vnútri. Svoje korene má od začiatku v kresťanskej cirkvi, ale letničné cirkvi ho veľmi rady a často používajú. To, že biblický fundamentalizmus je na hony vzdialený evanjelickej cirkvi, dúfam, netreba ani pripomínať. Avšak strážcovia dnešnej evanjelickej cirkvi ho radi a často využívajú na ospravedlnenie neospravedlniteľných vecí, ktoré sa priečia aj Augsburskému vyznaniu a o Biblii ani nehovorím.
Po štvrté
Mocenské zasahovanie do štruktúry cirkvi. Keď sa v 16. storočí oddelila evanjelická cirkev od rímskokatolíckej cirkvi, evanjelikom bolo zakázané používať titul biskup pre svojich najvyšších predstaviteľom. Slovo biskup však pochádza z gréckeho slova episcopos, čo v preklade znamená dozorca. Preto na odlíšenie sa od rímskokatolíckej cirkvi bol priznaný našim najvyšším predstaviteľom titul superintendent, čo v preklade z latinčiny znamená dozorca, teda to isté ako biskup. Teda názov biskup alebo superintendent už sám osebe hovorí, že evanjelický predstaviteľ nie je vládcom v evanjelickej cirkvi ani ním nikdy nebol, ale má dozerať na to, aby sa evanjelická cirkev pridŕžala Augsburského vyznania.
To na rozdiel od rímskokatolíckej cirkvi, kde pápež je skutočným vládcom a cez svojich biskupov riadi celú svoju cirkev mocenským spôsobom. A v letničných cirkvách vládne podobný mocenský duch pod vplyvom autority kazateľa toho-ktorého cirkevného zboru. To, čo my evanjelici máme vyjadrené v Augsburskom vyznaní, to letničná cirkev nemá nikde tak konkrétne spracované a prijaté, a preto učenie letničných cirkví sa sprostredkúva cez ich pastorov a akékoľvek spochybnenie osoby pastora znamená aj spochybnenie učenia letničnej cirkvi. Aj z tohto dôvodu si letniční pastori osobujú vo svojich cirkvách vládnucu moc, ktorá je však cudzia Biblii a tiež našej evanjelickej cirkvi.
Po piate
Nekritizovateľnosť najvyšších predstaviteľov. Tak ako v každej demokracii, tak aj v našej cirkvi musí každý jej predstaviteľ zniesť určitú mieru kritiky. Vidíme to napríklad v biblickom príbehu, keď apoštol Pavel otvorene okritizuje apoštola Petra za jeho pokrytectvo ohľadom kresťanov z pohanstva. Nie je to príjemné, ale je to znakom toho, že cirkev nestojí na tom-ktorom cirkevnom predstaviteľovi, ale na Ježišovi Kristovi. Samozrejme, každá kritika musí mať svoje hranice – ale nie také, ako ich má nastavené napríklad rímskokatolícka cirkev alebo letničné cirkvi, kde ich predstavitelia sú nekritizovateľní a vo všetkom navonok vyzerajú doslova ako anjeli, i keď vieme, že to ani zďaleka tak nie je.
Toto sú len niektoré body, podľa ktorých by sme sa mohli zorientovať v dnešnej evanjelickej cirkvi.
Niekoľko málo rokov po páde komunistov naša evanjelická cirkev musela zápasiť s prvkami katolicizmu, teda prvkami, proti ktorým bojovala od začiatku svojej existencie. Našťastie, toto obdobie netrvalo z pohľadu dejín dlho. Dnes sme však na druhom mantineli, a to zase s prvkami letničných cirkví.
To znamená, akoby sa naša cirkev od pádu komunistov tackala ako opitá od jedného mantinelu k druhému (od katolíckeho béčka po dnešné letničné béčko), a nie a nie trafiť do evanjelickej cirkvi. Akoby sa strážcovia dnešného evanjelického Siona hanbili za svoju cirkev a neverili, že je schopná obstáť v dnešnom svete. Akoby ju najprv chceli prerobiť na katolícku a teraz na letničnú – a predpokladajú, že až potom bude schopná osloviť tento svet, kvôli ktorému tu dnes je.
Okrem toho všetci vidíme, že voľby našich najvyšších evanjelických predstaviteľov sú zablokované tzv. volebnými komisiami, ktorých členovia si podľa vzoru pápežstva myslia, že sú neomylní a vyberajú, koho chcú, kedy chcú a ako chcú.
Zdá sa, že z pohľadu legálnych zmien v našej cirkvi a z pohľadu hriešneho veriaceho človeka nie je ani najmenšia nádej na zmenu v našej cirkvi. Avšak aj Pánom evanjelickej cirkvi je Ježiš Kristus, na ktorom ona bola založená a ktorej základný kameň stále stojí. Je to cirkev mučenícka, v ktorej mnohí kazatelia aj laici zaplatili nepredstaviteľným utrpením len preto, lebo sa pridŕžali Biblie a Augsburského vyznania.
A čo my, dnešní evanjelici, ktorých rady sa každým rokom umenšujú?
Mgr. Pavel Černaj
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: pixabay.com
