2. adventná nedeľa

„A budú znamenia na slnci a na mesiaci i na hviezdach, a na zemi úzkosť národov, ktoré budú bezradné pre hučanie mora i vlnobitia; ľudia zamrú strachom v očakávaní vecí, ktoré prídu na celý svet. Lebo nebeské moci sa budú pohybovať. A vtedy uzrú Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a slávou veľkou. Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa a pozdvihnite hlavy, pretože sa približuje vaše vykúpenie. Potom im povedal podobenstvo: Pozrite si figovník a všetky stromy; keď vidíte, že už pučia, sami viete, že je leto blízko; tak aj vy, keď uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že blízko je kráľovstvo Božie. Veru, hovorím vám, že sa toto pokolenie nepominie, kým sa všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“
(L 21, 25 − 33)

Koniec či zmena? Hrôza či radosť? Pominuteľnosť či stálosť? Odsúdenie či vykúpenie?

Tieto otázky si môžeme klásť, keď počujeme alebo čítame z  Evanjelia podľa Lukáša časť určenú na Druhú adventnú nedeľu. Je tu reč o nebeských znameniach, pri ktorých ľudia zamrú strachom, a uprostred toho bude prichádzať Syn človeka. A čo Jeho príchod prinesie?

Prvé, čo je dobré si pripomenúť, je súvislosť, z ktorej je táto časť textu vzatá. Evanjelista Lukáš má v úvode svojej knihy najpodrobnejšie správy o narodení Krista: posol Boží pri Márii, cesta do Betlehema, pastieri na poli, narodenie v maštaľke. V závere – kým prejde k správam o ukrižovaní a vzkriesení – sú zaznamenané Ježišove reči o znameniach konca –o dni a dňoch, ktoré budú naplnené hrôzou. Najbližšie sa to týka Jeruzalema a jeho zániku, ako si ho pripomíname v každom cirkevnom roku Kajúcou nedeľou. Týka sa to aj bezprostredného sveta učeníkov, keď ich Majster bude zajatý a ukrižovaný a oni zostanú sami. A týka sa to aj celých generácií kresťanov, ktorí v týchto slovách počuli zvesť o konci celého sveta a poslednom súde.

Je pravda, že Lukášom zapísané Ježišove slová o znameniach konca a príchode Syna človeka majú predobraz vo zvesti starých prorokov, ktorí zvestovali veľký deň Hospodinov. Ten mal byť podľa toho-ktorého podania a súvislostí raz hrozný a strašný, inokedy radostný a nádejeplný. Niečo sa malo končiť, bolo sa treba obávať súdu, pominul svet bezpečnosti a pokoja, prišla odplata. Ale v Hospodinovom dni dochádzalo k radostnej zmene, k novým začiatkom, pokračovalo Božie spásne konanie. Tak ako to bolo a je?

Veľmi dôležité pre pochopenie evanjelia je podobenstvo, ktoré Kristus hovorí: „Pozrite si figovník a všetky stromy…“ Môžeme a máme uprieť svoju pozornosť na bežný prírodný jav. Na strom, ktorý v období zimy stratil lístie a nedá sa o ňom povedať, či žije, alebo je vyschnutý. Treba čakať do jari. Lístie opadlo, ovocia na ňom niet, zdá sa nepotrebný, možno na spálenie. Ale nebolo by ho škoda? Suché konáre sa pália, a tým sú tiež prospešné, ale strom je pre človeka dôležitý práve svojou možnou úrodou. A keď príde jar a strom je zdravý, dobre zakorenený a prebiehajú v ňom procesy života, v jednu chvíľu začína pučať, vyháňať nové výhonky, nastáva obdobie nového rastu k novej úrode. A tak je to aj s kráľovstvom Božím, s Božím svetom, so životom Večného. To poučenie je dôležité.

Áno, prichádza aj koniec, ale predovšetkým zmena. Tak, ako sa mení strom na jeseň, tak sa mení svet človeka a svet ľudí a neraz sa zdá, že sa končí a rozpadá sa. Až po zánik a smrť. Nebeské mocnosti sa začnú v určitých chvíľach pohybovať, zažité istoty padajú a človek prepadá neistote, čo bude ďalej, či bude ešte niečo ďalej. Je možnosť, že nastal koniec – ako keby strom vyschol, ale je možné aj to, že procesy života sa nezastavili, len utlmili, na chvíľu sa zmenšili, no onedlho sa prejavia v novom raste a novej sile. Koniec je iba časťou zmeny. Zmena je dôležitá.

Áno, človeka sa zmocňuje hrôza, ale tá je len úvodom k radosti. Obava z nového a z neistoty, čo príde, je prirodzená. Môže prísť to i ono, zánik, odumretie, ale aj nová miazga a nový rast. Rozpad sveta a rozpad života, ale aj nové formovanie sveta a nové prejavy života. Obava nie je zlá emócia, mala by však byť len obozretnosťou radosti. Radosť je dôležitá.

Áno, míňa sa všetko, všetko má svoj čas, nebo aj zem sa pominú, človek sa pominie, jeho sily sa pominú, blízki ľudia sa pominú, my sa pominieme, ale vo všetkom míňaní sa je stále prítomné a zaznieva Slovo, ktoré neprestane znieť, pretože ho hovorí Ten, ktorý je sám prúdom života a zdrojom jeho večnosti. Pominuteľnosť je našou skúsenosťou, ale my môžeme pri padajúcich listoch vidieť nové puky, keď sa pominie čas zimy. Pominuteľnosť je súčasťou života, ale život je rozhodujúci.

Áno, Pán prichádza, aby súdil a odsúdil človeka i všetky národy. To je naša zodpovednosť pred Ním. Ale v jeho súde je vykúpenie. Pretože nás svojím milosrdenstvom odsudzuje – vedie k životu, večnosti, k zmene hriešnikov k sláve a slobode detí nebeského Otca. Súd je dôležitý, ale jeho výsledkom je vykúpenie.

Advent pripomína Kristov príchod do nášho ľudského sveta. Príchod v narodení malého dieťatka v betlehemských jasličkách. Milé, nežné, dojímavé. Začiatok príbehu života, ktorý sa skončí na Golgote. V zrade, umučení, utrpení, smrti. Skončí sa – alebo sa premení? Večné slovo nám hovorí, že sa premení a nás premení tiež. V tom je základ našej radosti. To je naša spása. Tak vstupuje kráľovstvo Božie medzi nás a my do Božieho sveta.

Modlitba:

Pane, príď a premieňaj nás svojím slovom. Chceme patriť do Tvojho sveta dnes, zajtra, vždy a stále. Amen.

Daniel Midriak
evanjelický a. v. farár