„Potom prišiel Amálék a bojoval proti Izraelcom v Refidíme. Mojžiš povedal Józuovi: Vyber nám mužov a vyjdi bojovať s Amálékom. Ale ja budem zajtra stáť na pahorku s Božou palicou v ruke. Józua urobil, ako mu prikázal Mojžiš, a bojoval s Amálékom; Mojžiš, Áron a Chúr vystúpili na pahorok. Kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, ale keď ich spustil, víťazil Amálék. Keď Mojžišovi ruky oťaželi, vzali kameň, podložili pod neho a sadol si naň; Áron a Chúr podopierali jeho ruky jeden z jednej, druhý z druhej strany. Tak zostali jeho ramená pevné až do západu slnka. Józua ostrím meča premohol Amáléka a jeho ľud. Hospodin povedal Mojžišovi: Napíš to do knihy na pamiatku a vštep to Józuovi do pamäti, lebo úplne vytriem spod neba pamiatku na Amáléka. Mojžiš postavil oltár a dal mu meno: Hospodin je moja koruhva. Lebo povedal: Ruku na koruhvu Hospodinovu, Hospodin bude bojovať proti Amálékovi z pokolenia na pokolenie.“ (2M 17, 8 – 16)
Z pokolenia na pokolenie bude boj proti Amálékovi. Pán sám vyhlasuje boj proti Amálékovi do posledného pokolenia. To neradi počujeme. Veď si prajeme koniec všetkých sporov! V Holandsku spievajú: „Daj mier, Pane, daj mier, svet chce len boj.“ To svet, my samozrejme nie. Ale keď ide o Amáléka, platia zjavne iné ako naše pravidlá. Potom nemôžeme zostať stáť bokom. Kto je to ten Amálék? Amálék je pomenovanie všetkého, čo ohrozuje Izrael. Nie je to len taký nejaký nepriateľ. On blokuje cestu do zasľúbenej zeme. Amálék je zrušenie každého kroku dobrým smerom. Je prekliatie pre každého, kto chce žiť z vyvolenia. Je ohrozením života pre národ, ktorý ušiel pred smrťou. Je smrteľnou zlobou voči ľuďom, ktorí stratili istotu, ktorí si priali nájsť niečo nové, keď staré istoty zmizli. „Amálék nie je ľud, ale syndróm,“ hovorí Willem Barnard, holandský teológ a básnik. Je stelesnením všetkých hrôz, ktoré ohrozujú Boží ľud. 49× sa jeho meno opakuje v Starej zmluve. Neuvidí Abraháma, nebude sedieť v Abrahámovom lone, jeho meno bude vymazané.
Zlo bodá odzadu
Ale kým sa ešte podpisuje na zemi, nemôžeme sa prizerať. Kým o ňom počuť, musíme robiť všetko preto, aby sme ho umlčali, odkázali do zabudnutia, pochovali do ticha. Musíme ho však pomenovať, musíme na neho ukázať, aby niekto nemohol povedať, že o ňom nevedel. Nacisti v koncentračnom tábore Bergen-Belsen prinútili židovského učenca Seligmanna, aby zo židovských kníh odstránil všetky pasáže, kde sa meno Amálék vyskytlo. „Alebo synovia tohto sveta (a to sú tí nacisti) opatrnejší sú ako synovia svetla vo svojich veciach.“ Ale cesta k budúcnosti sa neotvára popieraním minulosti. Tam, kde sa zlo pomenuje, môže byť po práve porazené. Tvárou v tvár. To je celé. Veď zlo je také zákerné. Pamätaj, čo ti urobil Amálék, keď ste tiahli z Egypta. Stretol sa s tebou na ceste a zničil ti zadný voj, všetkých Churov za tebou, keď ty si bol ochabnutý a unavený; a nebál sa Boha. Amálék je príkladom dýky v chrbte, napadnutím zozadu. Je spojený so zákernosťou, proti ktorej sa nemožno brániť. Amálék dobre vie, kde je Boží ľud najmenej v strehu, kde je najzraniteľnejší: v zadnom voji, medzi ľuďmi, ktorí nemajú obranu proti zlu, medzi ľuďmi, ktorí potrebujú podporu, medzi ľuďmi, ktorí už viac neunesú a sú labilní, kolíšu. Tam padajú obete. Niektorí, ktorí sa nechajú vydierať a kolaborujú z úplnej núdze, a niektorí, ktorí strácajú všetku dôveru a prepadajú nevere.
Boh nenecháva prázdne ruky
Keď sa zdá, že oslobodenie neposkytne záruku na to lepšie, potom odpadá celé spoločenstvo tak rýchlo, ako je to možné. Kto nejde s nami, duševne alebo fyzicky, ten mal smolu. Môžeme však len na Amáléka hádzať, že niektorí zostali vzadu? Musíme sa predsa tiež opýtať, či sa to nedeje, pretože rozdiel medzi prednými a oneskorenými bol príliš veľký! Nedeje sa to vtedy, keď môžeš ísť dopredu aj hore, keď vidíš perspektívu sám pre seba, pre svoju kariéru? Ale kam ideš? Čo očakávaš? Keď Amálék opäť vystrčí hlavu v akejkoľvek podobe, kde potom budeme? Alebo sa budeme len prizerať? Čo však môžeme proti tomu robiť? Čo urobíme ako Boží ľud, živé spoločenstvo zboru, vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ? Môžeme siahnuť po zbraniach, ale tým sa nebudeme od Amálékovcov príliš líšiť. Cirkev, ktorá žehná zbraniam, stráca svoje vyvolenie. Ale cirkev, ktorá volá po pokoji, kde nie je žiadny, seba samu podvádza. Sila Božieho ľudu leží v Mojžišových rukách: je to Pánova palica. Je nápadné, že v tlači z roku 1541 palicu nevidíme. Len Mojžišove modliace ruky. Tak sa cirkev často vzdala boja: v modlitbe s prázdnymi rukami. Ale Mojžiš nestál s prázdnymi rukami; napriahol palicu ako znamenie toho, čo Boh dáva ľuďom do rúk: svoje zasľúbenia, svoje spoľahlivé slovo, ktoré má dôsledky v spôsobe života. Alebo niekedy nie?
Smieme nenávidieť
Niekedy naozaj nie. Potom klesajú ruky, potom strácame pozornosť voči tým, ktorí sú znevýhodnení v spoločnosti, potom sa zmenšuje záujem o tých, ktorí nemajú v cirkvi či v spoločnosti takú výdrž. Potom zamdlieva nádej, že ľudia budú ľuďmi, potom víťazí nenávisť nad láskou. Alebo nesmieme nikdy nenávidieť? Ale áno. Tak ako môj syn niekedy zakričí: ja to nenávidím, čo znamená: nechcem s tým mať nič spoločné, ale vôbec nič! Preč s tým! Nenávisť nám nemusí byť cudzia, keď žijeme z lásky. Je to odmietnutie všetkej ochoty k zlému. Je to voľba opravdivosti a solidarity. Tým chce Pán obnoviť zmluvu. A to si musí Józua zapísať za uši. A nebol Joshua, ten z Nazareta, ktorý to urobil a ktorý to dokonal vo svojej poslušnosti? V Jeho rukách boli pravdivé slová; vzal ľudí za ruku a zdvihol ich. Naučil ich chodiť, naučil ich žiť s voľbou pravdy a spravodlivosti, s nadŕžaním najmenším, prenasledovaným, padlým a ohrozeným; so zlosťou voči úžerníkom a nenávisťou proti každému, kto blokuje cestu, po ktorej on môže byť nasledovaný. A my sme povolaní, aby sme sa nedali odradiť prekážkou na ceste. Boj s Amálékom sa začína pri nás samotných, pri neustálom zápase, aby sme nezaspali v bdelosti a starostlivosti. Netreba sa obzerať dozadu na to, čo je v skutočnosti opotrebované, ale na toho, kto je bitý, na úbožiaka, a vystúpiť v obrane za obete minulosti i dneška! Vtedy môže platiť: Pán je moja koruhva.
PH
ilustračné foto: pixabay.com
