Vrchnosť by si mala ceniť službu tých, ktorí slúžia v neľahkých podmienkach malých zborov

Počul som niekoľko  „nárekov“ v súvislosti so značným poklesom počtu veriacich v našej cirkvi. Čísla uvádzať nemusím, každý vie. A nechcem ani rozvíjať úvahy, pri ktorých iných cirkvách sa naše mínusové percentá premenili na ich plusové. Hádky o duše nedávajú veľký zmysel. Chcem skôr venovať chvíľku pozorovaniu posunu celého ·nášho spoločenského života a v tom celku nás ako jeho súčasti. A aby som sa v teoretizovaní neodtrhol od praktického života, budem sa držať názorov, ktoré som zachytil v rôznych rozhovoroch.

Farár má byť cirkevníkovi partnerom, nie sa nadraďovať
Ten prvý zaznel v jednom rozhovore z úst ženy stredného veku, ktorá pri vyjadrovaní sa k téme náboženstva, viery a cirkvi vyslovila tvrdenie, že ku svojej viere nepotrebuje kňaza. Rozumel som tomu tak, že myslela na osobu zastupujúcu inštitúciu cirkvi, osobu, ktorá má priamo v popise práce či služby získavať ľudí pre vieru. Nemusíme sa hneď cítiť dotknutí a začať dokazovať svoju nenahraditeľnosť. Naše pochopenie nesenia a odo­ vzdávania evanjelia a viery je chránené zdôrazňovaním   všeobecného   kňazstva a v súvislosti so slovami apoštola Pavla, ktoré napísal Timoteovi o nepokryteckej viere, ktorá prebývala najskôr v jeho starej mame, potom v jeho mame a nakoniec v ňom, v Timoteovi, minimálne tušíme, že svedkov a kazateľov evanjelia je podstatne viac, než. tabuľkových farárskych miest pre cirkev. A staré, na fakulte často v dobách štúdia opakované tvrdenie, že cirkev je dielom Božím, čo dokazuje aj skutočnosť, že ju dodnes ani farári nezničili, má v sebe tiež pravdivé jadro.
Skutočnosťou je, že už dávno sa v našej nielen spalo-čnosti, ale civilizácii jednotlivec osamostatnil a postavil dosť nezávisle vedľa kolektívu či spoločenstva, čo my ešte zdôrazňujeme okrem iných spôsobov aj pripomínaním poznania, že náš Boh je osobný Boh – Boh všímajúci si každého jedinca a jednotlivca.  Z toho by pre nás – minimálne pre evanjelikov – malo vyplývať pochopenie, že sme spolupútnici, ktorí druhým nemajú čo robiť mentorov, učiteľov či dozorcov v zmysle určovania:  „takto áno – takto nie „, ale naopak partnerov,  pripravených   viesť  rozhovor a niekedy v tom rozhovore pravdivo pri­ znať, že až tak všetko neovládame a pod palcom nemáme. Že náš Pán je väčší ako my a nie my Jeho, ale On riadi nás. Myslím si, že robíme  chybu, keď sa tvárime, že bez nás to nemôže ísť, že Jeho kráľovstvo je od nás závislé. Stredoveká cirkev prehrala svoje poslanie i svoj zápas práve na tom, že sa robila nenahraditeľnou. A my nie sme dedičmi inkvizície, ale dedičmi reformácie. Takže by sme nemali pozerať na spoločnosť a ľudí vôkol nás z akéhosi vyvýšeného hradu morálnej nadradenosti a vyššieho poslania, ale ísť medzi nich a pomôcť tam, kde to treba – a tak svedčiť o Tom, v ktorého veríme.

Boh tu nie je na zabezpečenie farárovho pohodlia
Druhý názor vyslovili raz deti na besiedke,  keď  odpovedali  na  otázku,  kto z ľudí nepotrebuje Pána Ježiša. Ich odpoveď bola úprimná a detsky naivná. Na­ miesto očakávaného, že každý človek Ho potrebuje, oni hneď našli skupinu, ktorá to dokáže bez Neho: bohatí ľudia. Bohatí vraj majú všetko, môžu  si všetko dovoliť, nepotrebujú už ani  Boha.  Bohatstvo sa dnes prednostne vyjadruje v peniazoch. Obdivovaný je ten, kto má poriadne konto, čo samozrejme musí prezentovať v okázalých nehnuteľnostiach a užívaných tovaroch či službách, ktoré si iní nemôžu dovoliť. Cirkevné zbory sa hodnotia podľa solventnosti, najväčšie nedorozumenia a spory sú spojené aj v cirkvi s majetkami a financiami. Prepadli sme vláde peňazí. Ešte aj o tom, či sa farár pôjde so smútiacimi pri pohrebe pomodliť, alebo nie, by pomaly mali rozhodovať zaplatené cirkevné poplatky.  „Zdarma ste vzali, zdarma dávajte“, je problém dodnes. Však to je najlepší obchod, zdarma vziať a slušne predať!
Naše zmýšľanie je ovládané peniazmi. Nehovorím, že peniaze nie sú dôležité. Ale nesmú byť na prvom mieste nášho záujmu, pretože potom skúsime, ako mal apoštol pravdu, keď hovoril, že koreňom zla, príčinou  zla v spoločenstve a v spoločnosti nie sú peniaze, ale ich milovanie, láska k majetku. Vtedy sa Kristus stáva druhoradý. Oveľa viac a radostnejšie je dnes prijímaný ten, kto  „vie nájsť zdroje „ – ako ten, kto vie povedať pravdu. Pritom, podľa ekonómov a ich štatistík patríme v celosvetovom meradle medzi 8 % najbohatších obyvateľov zeme. A keď sa dobre darí, zbožnosť sa vytráca. Ten detský názor vyjadruje pozorovanie stáleho pohanstva, ktoré ovláda ľudské duše, totiž že Boh je tu na zabezpečenie môjho pohodlia a keď už mám svoje pohodlie, Boha nepotrebujem. Tento povrchný prístup k cirkvi a náboženstvu sa nielen nestráca, ale šíri. Nazývam to kliatba mamonu.

Pretvarovať sa, že rozumieme súčasnému svetu, nepomôže
Tretí pohľad môže sprostredkovať odpoveď konfirmanda, ktorý na otázku, ako by mohol kamarátovi v škole znázorniť a vysvetliť základ nášho hovorenia o Trojjedinom Bohu, odpovedal celkom pragmaticky, že o takom niečom sa oni nebavia. K tomu mi prichádza na myseľ spomienka na jedno letné   odpoludnie,   keď   som   prednedávnom   prechádzal v Bratislave cez Hviezdoslavovo námestie a na ňom bola rozložená veľká tribúna, z ktorej zanietene vydávala svedectvo o svojom obrátení jedna mladá žena a pozývala k nasledovaniu Ježiša. Len nemala poslucháčov. Akurát v rohoch tribúny stálo niekoľko pripravených spolupracovníkov, ktorí by sa radi zhromaždili okolo záujemcu dotknutého svedectvom. Musím priznať, že na mňa zvláštne pôsobil zápal dievčiny, ktorá rozprávala bez ohľadu na neprítomnosť poslucháčov. O čo sa ľudia vlastne zaujímajú? Čo plní ich myslenie? Ako rozmýšľajú o duchovných veciach? Nie sme uzavretí v nejakom metajazyku, ktorému rozumie len niekoľko – a stále menej – zasvätených? Je nám už dávno zrejmé, že nestačí rozdať Biblie a myslieť si, že ľudia hneď začnú čítať a uveria. Myslím si, že nedokážeme dosť dobre počúvať a skôr sa tvárime, že rozumieme súčasnému svetu, než by sme skutočne rozumeli, nedokážeme viesť zmysluplný dialóg s druhými. Nehovorím, že druhí to dokážu s nami. Skôr je za tým značná povrchnosť rôznych skupín na Slovensku a nedospelé presviedčanie sa každej samostatne, že len ona, jedine ona má pravdu a druhí sa musia mýliť. Vytvára sa chaos, v ktorom sa všetko relativizuje. A v tomto chaose, duchovnom zmätku dnes máme a musíme pôsobiť. Kam to povedie?

Cirkev nie je parlamentná strana, ktorá potrebuje svojich 5 %
Môj osobný názor je, že to povedie ešte k väčšej premene našej ľudovej cirkvi na cirkev výberovú. Ľudová cirkev je tvorená takými rôznymi ľuďmi, že do nej patria tí, ktorí o sebe vedia akurát povedať, že boli ako evanjelici pokrstení a ich rodičia či starí rodičia chodili do kostola, ako aj tí, ktorí  tvoria jadro zboru či cirkvi, doslova žijú pre cirkev, zúčastňujú sa na každom  zhromaždení,  akcii, s radosťou  obetujú čas i prostriedky a dennodenne zotrvávajú na modlitbách. Výberová cirkev pozostáva stále viac a viac už len z tých, ktorí v ľudovej tvoria ono jadro. Nemusíme sa toho procesu bár, nie sme parlamentná strana, ktorá potrebuje svojich 5 %, aby sa dostala do parlamentu, inak jej hrozí zánik. Mali by sme si však ceniť službu tých, ktorí v neľahkých podmienkach počtom členov už dnes malých zborov dávno prežívajú túto zmenu. Myslieť na nich a vytvárať prostredie, ktoré im pomáha, nie sťažuje zvládať tieto premeny. Evanjelista Ján zachytil chvíľu, keď sa Ježiš pýtal svojich učeníkov, či aj oni chcú odísť, pretože mnohí od Neho odchádzali. Petrova odpoveď bola vyznaním, že slová večného života sú tie Jeho. Prítomnosť cirkvi – Kristovho tela – vo svete nezávisí od množstva ľudu, ale od vernosti povolaných. No ak by sme pristúpili na množstvá, potom rovno povedzme, že rímskych katolíkov je najviac. A čo potom s nami?

Daniel Midriak

 

ilustračné foto: freeimage.com