Nedeľa po Deviatniku
Suírium: Vďaka Ti, že nás zhromažďuješ, Bože náš, daj s vierou prijať slovo, ktoré rozsievaš. A k slovu pridaj sily v každej chvíli, aby sme iba podľa neho žili, neboli pyšní, neposudzovali, z toho, čo nám dáš, radi blížnym dali. Amen.
„V ten istý deň odišiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. A zhromaždili sa k Nemu veľké zástupy, takže vstúpil na loď, posadil sa a celý zástup stál na pobreží. A hovoril im mnoho v podobenstvách. Ajhľa, rozsievač vyšiel rozsievať. A keď rozsieval, niektoré zrná padli kraj cesty, i prileteli vtáci a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali mnoho zeme, rýchlo vzišli, pretože nemali hlbokej zeme. Ale keď vyšlo slnko, spálilo ich; a keďže nemali koreňa, uschli. Iné zase padli do tŕnia, tŕnie vyrástlo a udusilo ich. A iné padli do dobrej zeme a vydali úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú, iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počuje! Pristúpili k Nemu učeníci a povedali: Prečo im hovoríš v podobenstvách? Odpovedal im: Pretože vám je dané poznať tajomstvá kráľovstva nebeského, ale im nie je to dané. Lebo tomu, kto má, bude dané a bude mať nadbytok; tomu však, kto nemá, bude odňaté aj to, čo má. V podobenstvách im hovorím preto, že pozerajú, ale nevidia; a počúvajú, ale nepočujú ani nerozumejú. A plní sa na nich proroctvo Izaiášovo: Ušami budete počúvať, ale nebudete rozumieť, a očami budete pozerať, ale nebudete vidieť. Lebo otupelo srdce tomuto ľudu a ťažko počúvajú ušami, a zažmúrili oči, aby nevideli očami a nepočuli ušami a nechápali srdcom a neobrátili sa, aby som ich neuzdravil. Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia, a vaše uši, že počujú. Lebo veru vám hovorím, že mnohí proroci a spravodliví žiadali si vidieť, čo vy vidíte, ale nevideli, a počuť, čo vy počujete, ale nepočuli. Počujte teda podobenstvo o rozsievačovi! Ku každému, kto počúva slovo o kráľovstve, a nerozumie mu, prichádza ten zlý a uchytí, čo mu bolo zasiate do srdca; toto je zrno, ktoré bolo zasiate kraj cesty. A ktoré bolo zasiate do skalnatej pôdy, to je ten, čo počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma; nemá však koreňa v sebe, je len chvíľkový; len čo príde súženie alebo prenasledovanie pre to slovo, hneď sa pohorší. A ktoré bolo zasiate do tŕnia, to je ten, čo počúva slovo, ale starosti sveta a klam bohatstva udusia to slovo, takže zostáva bez úžitku. A ktoré bolo zasiate do dobrej zeme. to je ten, čo počúva slovo a rozumie mu; ten prináša úžitok, a jeden prináša stonásobný, iný šesťdesiatnásobný a iný tridsaťnásobný.“
Evanjelium podľa Matúša 13,1 – 23.
Bratia a sestry v Pánu! Nedele Deviatnik, po Deviatniku a nedeľa Predpôstna majú nám kresťanom dopomôcť k tomu, aby sme si uvedomili, ako rôzne pristupujeme k Ježišovi Kristovi, ak porovnáme atmosféru Vianoc a Veľkej noci.
Dnes sme si vypočuli veľmi dobre známe podobenstvo „O rozsievačovi o štvorakej pôde.“ Nebudem ho vysvetľovať klasickým spôsobom. Ale si v duchu predstavme, že by tieto slová povedal Pán Ježiš, na nejakom predvolebnom mítingu,či už v cirkvi alebo spoločnosti, kde počujeme mnoho ľudských slov ktoré na nás útočia zo všetkých strán. Mnohí kandidáti si myslia, že si môžu povedať čokoľvek, lebo sa cítia byť pánmi svojich slov, ale neraz zabúdajú na to, že keď ich vypovedia, mali by za ne niesť aj zodpovednosť. No neviem, či by sa aj v takýchto situáciách života nemali radšej držať zásady: Nezabúdaj na to, že dobré i zlé slovo, keď ich vypovieš, môžu mať rovnako dlho odozvu, ale jedno spôsobuje radosť, obohacuje a druhé ničí, ubližuje, zraňuje. Preto nech sú naše slová svetlom, ktoré obohacujú.
A práve na rozdiel a význam Božieho a ľudského slova upozorňuje Pán Ježiš podobenstvom o rozsievačovi, ktoré sa končí poučením: „A ktoré bolo zasiate do dobrej zeme. to je ten, čo počúva slovo a rozumie mu; ten prináša úžitok, a jeden prináša stonásobný, iný šesťdesiatnásobný a iný tridsaťnásobný.“ Mt 13,23). Neviem bratia a sestry, či ste pri počúvaní nášho pomerne dlhého biblického textu zaregistrovali, na čo nás v úvode podobenstva upozornil Evanjelista Matúš, že Pán Ježiš učil všade a za všetkých okolností. Bolo to i v prípade, keď vyrozprával podobenstvo o rozsievačovi: „V ten istý deň odišiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. A zhromaždili sa k Nemu veľké zástupy, takže vstúpil na loď, posadil sa a celý zástup stál na pobreží. A hovoril im mnoho v podobenstvách.“
Pán Ježiš pri slovách o štyroch druhoch poľa, do ktorých padá zrno rozsievača, chce pripraviť všetkých rozsievačov Božieho slova na ich námahu a rovnako, aby sa vo svojej práci a usilovnosti nedali znechutiť a ovplyvniť neúspechom. Ohlasovateľ evanjelia, rozsievač, musí byť realista. Veď pôda, ľudské srdcia, sú aj dnes rôzne. Preto sa rozsievač nesmie dať odradiť ničím, ani neúspechom. Ohlasovateľ, teda nie iba kňaz kazateľ, ale každý veriaci i rodič, ktorý ohlasuje evanjelium svojim deťom, teda všetci, čo sme prijali krst, sme rozsievačmi, sme však aj semenom. Už prorok Izaiáš predpovedal o Kristových nasledovníkoch: „Lebo ako dážď a sneh padá z neba, a nevracia sa tam, ale napája zem, robí ju plodnou, úrodnou a dáva semeno rozsievačovi a jediacemu chlieb, tak bude moje slovo, ktoré vychádza z mojich úst: nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná, čo sa mne páči, úspešne spraví, na čo ho posielam.“ (Iz 55,11).
Naše podobenstvo nehovorí o tých, čo nepočuli Božie slovo, ktorým sa Božie slovo neohlasovalo, ale o tých, ktorí už Božie slovo počuli a ktorí môžu k nemu zaujať aj svoje stanovisko. Evanjelista Matúš hovorí o štyroch možnostiach. Reakcie ľudských sŕdc na Božie slovo sú rôzne. Pán Ježiš využíva známu vec, obraz poľa, po ktorom vedú chodníky, ktoré je kamenisté, na ktorom rastie krovie, ale ktoré je aj úrodné. Aj keď má rozsievač snahu dosiahnuť bohatú úrodu, nevyhne sa tomu, že zrná padnú do rôznej bonity pôdy, do rôznych sŕdc ľudí, pretože každý človek je slobodný.
Preto Pán Ježiš aj v našom podobenstve upozorňuje, že štvoraké pole neznamená rozdielny stav srdca, ale predovšetkým rozdielny postoj k Božiemu slovu. Koľkokrát už Božie slovo, bolo ohlasované a hoci ho mnohí počuli, ich život ide ďalej, akoby ho nepočuli. Počúvajú, a nepočujú. Nestačí len s nadšením si vypočuť Božie slovo. To by bol prípad zrna v skalnatej pôde. Nadšenie nepatrí do kostola. Božie slovo musí byť ako kladivo, ktoré drví skalu. „Lebo slovo Božie je živé a mocné a je ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč a preniká až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a je schopné posudzovať hnutie a zmýšľanie srdca. (Židom 4,12). Koho skutočne zasiahne Božie slovo, ten veľmi rýchlo môže vytriezvieť zo svojej pýchy.
Jeho ilúzie, najmä tie o sebe samom, o svojich schopnostiach, či svätosti sa môžu vo veľmi krátkom čase rozplynúť. Len nadšenie nám nepomôže, lebo to nemá trvácnosť. Prečo je teda človek, ktorému niečo nevyjde, hneď mrzutý, rozčúlený? Je to preto, lebo jeho charakterové vlastnosti, či sú to už dedičné alebo povahové sklony, sú len tŕním, ktoré rýchlo vyrastie a udusí Božie slovo. Koľkokrát takýto človek začína nový rok, pôstny čas, či po účasti na sl.Božích s predsavzatím, že sa polepší – a výsledok? Tu platí poznámka, že taký človek čím viac sa vzďaľuje od chvíle predsavzatia, tým rýchlejšie sa vzďaľuje od Boha. Prečo?
Treba urobiť to, čo robí dobrý záhradník. Ten zničí burinu. Človek v boji o vieru s pomocou Božou najprv vytŕha burinu povahových chýb a nedostatkov, potom sa Božie slovo bude v nás umocňovať. Veď kto z nás by netúžil po bohatej úrode? Kto z nás by sa z nej nepotešil? A práve podobenstvo o rozsievačovi zasahuje celú šírku nášho života. Je a bude stále časové a aktuálne. Dotýka sa nás, pretože sme prijali krst, a teda aj povinnosti ohlasovať evanjelium, teda byť rozsievačom i prijímateľom Božieho slova, čiže byť zrnom, ale aj roľou.
A čo je cieľom nášho života? Či nie priniesť bohatú úrodu? Áno bratia a sestry! Aj dnešný svet potrebuje takých, ktorí sú skutočne soľou, svetlom, ale i kvasom. Čítal som v nejakej knihe, o mladom kňazovi, ktorý prišiel za farára do pohraničnej oblasti. Jeden starší pán ho už pri príchode do zboru privítal pred kostolom slovami: „Nemyslite si pán farár, že tu len tak ľahko niekoho pritiahnete do kostola. Je pravdou, že tu v minulosti mnohí chodili do kostola, najmä keď trpeli núdzou, nespravodlivosťou, keď nebolo peňazí. Teraz majú ľudia peniaze, môžu cestovať a teraz už kostol nepotrebujú.“
A muž pokračoval po ceste do krčmy. A kňaz? Mlčal. Prešlo však niekoľko rokov, kostol bol síce málo navštevovaný, ale situácia sa začala pomaly meniť. Najprv sa začali vracať tí skôr narodení. Cítili blízkosť večnosti? Snáď. No kňaz stále horlivo kázal Božie slovo, aj keď mu jeden člen zboru radil, aby prestal s kázaním, pretože darebák zostane darebákom. Kňaz veril v silu Božieho slova a v jednej kázni povedal: „Ak má strom prinášať úrodu, potrebuje roky starostlivosť. Aby sa skrotilo divé zviera, potrebuje veľa lásky. A človek, ktorý sa otočil chrbtom k Bohu, rovnako potrebuje niekoho, kto mu pomôže spasiť dušu.“
Aké by to bolo požehnané aj v našej cirkvi, či našom zbore, keby sme si všetci osvojili túto výzvu. Veď stačí si len uvedomiť, čo nám dnešným podobenstvom o rozsievačovi a štvorakej pôde chcel Pán Ježiš povedať a naplniť tú časť, kde sa hovorí: „A ktoré bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, čo počúva slovo a rozumie mu; ten prináša úžitok, a jeden prináša stonásobný, iný šesťdesiatnásobný a iný tridsaťnásobný.“ (Mt 13,23).
Áno, bratia a sestry! Božie slovo nestráca na sile, význame a potrebe ani dnes, len ho treba prijať tak, ako to chce od nás Pán Ježiš. On nám aj dnes hovorí, že i naše ľudské slová sú potrebné, ak sú čestné a úprimné, ale je už najvyšší čas, aby sme nadobudli a osvojili si aj správny vzťah k slovu Božiemu. Amen.
Modlitba:
Láskavy náš Otče. V pokore pred Tebou padáme my úbohí, nič nemajúci, lebo vieme, že tým čim sme, sme len z Tvojej milosti. Otvor nám oči, aby sme poznali: že ten, kto pozná Božie slovo, prameň sily bohatý, hoc prekážok býva mnoho, mocou viery zvíťazí. Kde niet slova, tam niet viery, tam niet ani nádeje, k zatrateniu cesta mieri, ak si ťa Pán nevedie. Amen.
Anna a Ján Podlesní
evanjelickí a. v. duchovní v. v.
ilustračné foto: pixabay.com
