Dr. Martin Luther
Z kázania na 11.nedeľu po Svätej Trojici, 1533

„A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo: Dvaja mužovia vstúpili do chrámu, aby sa modlili, jeden farizej a druhý publikán. Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: Bože ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Evanjelium podľa Lukáša 18, 9 – 14

V dnešnom evanjeliu nás učí Kristus Pán kresťanskej pokore, lebo jedine cez túto cnosť dosahujeme milosť.

Kto nie je pokorným, v tom Pán Boh nemá zaľúbenie, ani mu nemôže byť milostivým. Učí nás to evanjelium O farizejovi a publikánovi. Farizeji boli u Židov tým, čím boli mnísi v pápežstve: mali svoje osobité oblečenie, svoje osobité dni k pôstu a modlitbe a v tejto svojej zbožnosti toľko konali, že iní ľudia, v porovnaní s nimi, boli hriešnikmi. Kvôli tomu sa nazývali farizejmi. Lebo „farizeus“ v hebrejskom jazyku označuje človeka, ktorý sa čímsi osobitným chce líšiť od ostatných. Colníci boli zase ľudia, ktorí clo, dane a iné veci za dohodnuté peniaze mali prenajaté od Rimanov a ich spravovali. Pretože svojvoľne olupovali a zdierali ľudí, všetkými boli považovaní za lakomcov a zjavných hriešnikov, ktorí svojim úradom mohli ľudí zdierať, slúžiac svojmu lakomstvu. Nebolo možné pripustiť, že by ktorýkoľvek z nich bol pobožným, ako tiež nikto nepripúšťal, žeby ktorýkoľvek farizej mohol byť lotrom.

Úplne iný súd vynesie Kristus hovoriac: Colník je dobrým a spravodlivým, a farizej je hriešnikom, a k tomu ešte veľkým a hanebným. Až div, ako na to poukazuje Lukáš, začínajúc podobenstvo slovami: “A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali…“ To sú dva odporné hriechy farizejov: boli ľuďmi, ktorí nie len že „ dúfali v seba,“ už toto bolo postačujúcim hriechom, lebo dúfať v seba samého je diabolským hriechom , ale ku tomu ešte: “iných za nič nemali“. Uvažuj teraz, čo pomôže takému pokrytcovi, hoci by sa do úmoru modlil a postil, keď mu diabol sedí v srdci? Nadýma sa hovoriac: Musel by som dlho čakať na Pána Boha, keby som samého seba svätým neurobil, preto sa toľko postím, toľko sa modlím, činím to i ono, čo iní Židia nerobia, dávam verne desiatky. Iní by dali kňazom samú slamu a plevy, keby mohli. Ja nie som taký, ja som pobožnejší atď. Tak spájajú sa v tom svätom mužovi dva odporné hriechy. Je pyšným, nadutým a hrdým, a iných za nič nemá. V jeho očiach všetci iní sú vydierači, nespravodliví, cudzoložníci.

Osobitne vykresľuje colníka. Ten, hovorí, olupuje a derie každého, berie, kde len môže. Ja, chvála Bohu, nie som takým zlým lotrom, ja v porovnaní s ním už tu na zemi som svätým. Taká pýcha a nadutosť je odporným priestupkom dokonca v očiach sveta, ako svedčí príslovie: „Buď čím chceš, ale dovoľ iným byť čímkoľvek.“ Čím že bude pred Pánom Bohom? Pánu Bohu to musí byť tisíc krát odpornejšie, keď niekto v Jeho prítomnosti je pyšným a dúfa v seba samého.

Tak teda v dnešnom evanjeliu, predovšetkým, nás chce milý Pán Ježiš Kristus naučiť, aká je pravá spravodlivosť a ako ju môžeme poznať a odlíšiť od spravodlivosti pokrytcov.

Hovorí Pán: Môžeš nájsť človeka, ktorý žije akoby živý svätý, postí sa, dáva almužny, necudzoloží, nikomu nerobí krivdu, rád počúva kázania. Je pobožným človekom. Kto by mohol povedať niečo iné? A napriek tomu ti hovorím, ak ho chceš poznať, nepozeraj na vonkajšie znaky, ktoré môže mať každý lotor, ale pozeraj na to, čo sa pred Pánom Bohom nazýva spravodlivosťou. Podľa vonkajšieho života bol farizej pobožným, priať by sme si mohli, aby v tomto ohľade mu bol podobný celý svet. Ale nepostačuje to, varuj sa, aby si sa na to nespustil. Lebo tu vidíš, že pod svätým životom sa skrýva veľká diabolská pýcha. Pre túto pýchu nemohol diabol zostať v raji, akože by mohol zostať v cirkvi

Dobrou vecou je postiť sa, dobrou vecou je modliť sa, dobrou tiež vecou je dávať desiatky, nezdierať, nikomu nečiniť krivdu, to všetko samo o sebe je dobré. Ale farizej svojou pýchou všetko tak znevážil, že sa to premenilo na hriech. Ak vo svete robíme jeden druhému len toľko dobrého, aby sme ho ulovili a urobili sebe poddaným, spôsobuje mu viac zlého ako dobrého. Potvrdzuje to príslovie: „Darovaná vec najviacej stojí.“ Akoby Boh mohol mať záľubu v svätosti, ktorá sa pred Ním nadýma a pýši? Takáto svätosť je dvojitým lotrovstvom, a napĺňa ju pokrytec z evanjelia. Hovorí, Pane Bože, či vidíš, akého máš vo mne pobožného človeka? Vo svete sú sami vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, ale ja som dobrý. Nech v takej pýche robí čo chce, nech sa aj krvou potí a v ohni sa páli, pred Pánom Bohom to bude nakoniec odpornosťou a najväčším hriechom. Preto hovorí Kristus Pán: Ak chcete byť skutočne dobrými, vystrihajte sa byť pyšnými svätými. Lebo nebude mi tak odporným, hoci by ste sa potkli, ale tiež upadli do hriechu, ako mi je odporná pýcha veľkej svätosti. „Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude vyvýšený,“ hovorí Pán končiac podobenstvo, aby sme sa naučiac pokore, nikým nepohŕdali. A to je pokora, keď o sebe nič, ale o iných vysoko zmýšľam. A pýchou je, keď o sebe zmýšľam vysoko, mysliac si, aký som učený, pekný, bohatý, pobožný.

Lebo pre pýchu Boh rozprášil svoj ľud a neodpustil mu. Veľké mocnosti boli zničené pre ten istý hriech. Lucifer pre tento hriech musel odísť z neba a Adam a Eva z raja. Preto nauč sa pokore, aby si hovoril: Pane čo mám je tvoje, Ty si mi všetko dal a všetko zase vziať môžeš – a pýcha ťa neopanuje.

Pán Boh nech nám udelí svojej milosti, aby sme na toto Jeho učenie pamätali a podľa neho svoj život spravovali. Amen.

Pripravil:
Mgr. Ján Meňky
evanjelický a. v. farár

ilustračné foto: pixabay.com