Bez diskusie
Pred nejakým časom som sledoval na internete diskusiu o aktuálnej situácii s energiami, kde sa na danú tému vyjadrovali viacerí odborníci v danej problematike. Vo viacerých veciach nemali rovnaký názor a nesúhlasili jeden s druhým, no napriek tomu si dokázali spolu sadnúť, komunikovať a predniesť svoje argumenty pred ostatnými, aj oponentmi a diskutovať. Rešpektovali svojich oponentov. Dnes sa zo spoločnosti skôr vytráca diskusia o dôležitých veciach, ako stáva pravidlom.
Základom zdravých medziľudských, partnerských, obchodných vzťahov je komunikácia a otvorená diskusia o dôležitých veciach.Takáto diskusia je potrebná, tak ako s partnermi, tak aj s oponentmi, aby sa dozvedeli, získali všetky potrebné informácie a zároveň poznali názor toho druhého.
Moderná doba priniesla nové možnosti, kedy pomaly a postupne prestávame spolu komunikovať a diskutovať. Každý je zahľadený sám do seba. Vníma len svoje potreby a prestáva vnímať všetko ostatné okolo seba a hlavne prestáva rešpektovať a počúvať názor toho druhého. Vidíme to veľmi dobre aj v dnešnej úrovni komunikácie a diskusie nielen našich čelných štátnych predstaviteľov.
Betónové hradby
Stáva sa štandardom osočovať sa navzájom cez médiá a pripravovať vyjadrenia alebo dôležité vyhlásenia, zákony, predpisy bez akejkoľvek diskusie. Rovnaká situácia vnikla v ECAV na Slovensku, kedy vedenie, ktoré nastúpilo v roku 2018 prestalo komunikovať a diskutovať o dôležitých stránkach fungovania a transparentnosti našej cirkvi. Doslova postavilo betónové hradby pred svojimi pozíciami a za ne sa nikto nedostane s iným názorom, inou predstavou a ani s ponukou pomoci.
Prehodiť alebo preskočiť pomyselnú hradbu sa podarí málokomu. Dokonca z nej občas zhodia aj vlastných, keď prestanú mať rovnakú predstavu o fungovaní. Počet ľudí za hradbami sa zmenšuje a na všetky funkcie sa recyklujú, dookola rovnakí ľudia. Zastávajú, čím ďalej viacej a viacej funkcii. Nikto iný nie je vypočutý. Nikto nie je ochotní počúvať.
Predstavme si na chvíľu situáciu, že by bola možná otvorená diskusia, kde by všetci mohli podať svoj pohľad a názor na situáciu. Informácie sa predávali priamo a nemuseli by byť skreslené, inými osobami a nešírili by sa nepravdy. Konečne by sa prispelo k posunu a vyriešeniu viacerých problémov. Každý by počúval toho druhého a vysvetlili by sa veci, ktoré si dnes len niekto myslí. Nepomohlo by to k zdravšej ECAV na Slovensku? Nepomohlo by to k pochopeniu toho druhého?
Chyby sú ľudské
Dnes je každý veľmi odvážny, keď môže svoje názory prezentovať cez médiá alebo sociálne siete, kde nesedí priamo pred ľuďmi, ktorých sa to týka. Nemá priamu reakciu a odozvu, nemá oponenta, ktorý by mu možno povedal iný pohľad, iný názor. Tieto svoje veľakrát domnienky prezentuje ako istotu, pričom zavádza ostatných.
Prečo vedenie ECAV úplne od začiatku zavrhlo diskusiu? Nielen so svojimi oponentmi, ale aj pri prijímaní dôležitých zákonov, rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú životaschopnosť a fungovanie cirkevných zborov a cirkvi. Prečo odmieta svojich kritikov kandidovať do funkcii? Kritika je slovo, ktoré je dnes brané veľmi negatívne. Pritom kritika nie je znakom neschopnosti a ani znakom toho, že by nemal niekto dostatok rozumu. Je to znak toho, že nie všetko sa vždy podarí a je v poriadku. A keď pripustíme, že nie je niečo v poriadku, dokážeme potom urobiť nápravu.
K náprave chýb je potrebné si priznať, že sa naozaj stala. Priznať si ju a vyvodiť voči sebe dôsledky. Nebáť priznať si chybu sa v dnešnej dobe nenosí. Radšej ju kryjeme a klameme dovtedy, dokedy sa klamstvo nestane pravdou. Strach je zlý pán. Ale ako kresťania by sme mali vedieť, že sa máme báť len Pána Boha, ktorý nás bude na konci nášho pozemského života súdiť. Nikto iný nemá na to právo. Opýtajme sa samí seba: Bojíme sa viacej Pána Boha alebo pozemských časných vecí?
Ivan Debnár
ilustračné foto: pixabay.com
