Berú ľuďom to, čo im Pán Boh požehnal
Aj takéto počínanie sa zaraďuje do kategórie krádeže.
Ak sa niekto domnieva, že nemateriálne veci nie sú pod ochranou Božou, veľmi sa mýli. Dôstojnosť človeka a jeho práva sú bohatstvom osobnosti človeka. Preto ak niekto svojím nekalým počínaním oberá iných o možnosť dôstojne žiť, takýto človek nemá v sebe Kristovho ducha. O to tragickejšie to je, ak sa tak deje v cirkvi. Ak na mieste, kde má vládnuť Boží Syn, niekto mocensky presadzuje hriešne človečenstvo, ktoré nerešpektuje život iného, no napriek tomu sa tento človek domnieva, že môže devastačne konať z pozície funkcie, potom je aktívnym činiteľom v deštruktívnom procese rozkladu cirkvi Kristovej.
Diabol je klamár a zlodej. Klame ľudské duše a okráda ich o všetko, čo im Boh daroval. Klamstvo a okrádanie je znakom odvrátenia sa od Hospodina, od Božej lásky a milosti. Prečo sú evanjelické cirkevné zbory a jednotlivci klamaní a okrádaní pod rúškom „zákonov“? Odpoveď veľmi jednoduchá: Tam, kde Kristus prestane byť rešpektovaný, tam sa človek vypína nad iného. Vymýšľa nástrahy voči inému. Hľadá spôsoby, ako ho obrať o jeho majetok, ako mu spôsobiť škodu v cirkvi aj spoločnosti. Vidíme to v našej cirkvi dennodenne. A nik nenesie zodpovednosť za svoje zlé rozhodnutia. Ani si nepripustí, že on je vinný za poškodzovanie ľudských životov.
A to je veľmi zlá reklama pre cirkev, ktorá tých, čo bránia evanjelickú cirkev, trestá – a tých, čo ju poškodzujú materiálne aj duchovne, tých podporuje. Zámena bohov v srdci človeka spôsobuje zlo, ktoré oberá vedome cirkevné zbory o ich práva a jednotlivcom úmyselne škodí.
Ani im nepríde na myseľ, že ničia Božie dielo a že trest za ničenie života iných na nich raz príde.
To, že funkcionári vymýšľajú, ako sťažiť život evanjelikom a ako umlčať verných evanjelikov, sú nepekným javom, nad ktorým sa už pozastavuje mnoho ľudí aj mimo našej cirkvi.
Niekto si totiž zmýlil úlohu cirkvi s podnikom. Vyjadrenie, že nezáleží na množstve, ale na kvalite, je v cirkvi v dnešnej situácii výsmechom Kristovmu misijnému príkazu, nakoľko Pán Ježiš posiela učeníkov do celého sveta, aby šírili Jeho evanjelium. A tu, v našej cirkvi, vidíme opak. Každý, kto sa postaví na stranu pravdy, kto sa odváži povedať iný názor ako ten, ktorý proklamuje vrchnosť, ten je prenasledovaný, zosmiešňovaný, proti tomu sa vedie disciplinárne konanie.
Ježiš Kristus by zaiste neškrtal cirkevné zbory a mocensky ich nezlučoval. Neprenasledoval by tých farárov, ktorí nechcú klamať a nechcú byť účastní odklonu od Písma, Augsburského vyznania a evanjelickej cirkvi.
A predovšetkým nechcú byť poplatní eštebáckym praktikám, do ktorých sú dnes nútení duchovní a evanjelici vôbec. Čo evanjelické a kresťanské je na všetkých prijatých nových zákonoch? Ako podporili tú proklamovanú jednotu v cirkvi a spolupatričnosť s Kristom?
Mocensky nútia, aby celá cirkev na klamstvo vravela, že je to pravda. Aby na deštrukciu hovorila, že je to Božie požehnanie, a na oslabovanie cirkevných zborov ľahostajne rezignovala pod ťarchou vyhrážok a znevažovania svojej prvoradej úlohy byť miestom pokoja a požehnania pre Kristových učeníkov.
To nie je vôľa Ježiša Krista pre cirkev, ktorej je On hlavou. Aj to sa niektorým nepáči a radi by to nejako zmenili (ako zmenili vetu, že všetka moc pochádza z cirkevného zboru, keď pridali dodatok, že tá sa vykonáva cez volených zástupcov. Tak veľmi sa boja o svoje funkcie. A tak málo sa boja Pána Boha. Len zabudli dodať, že voleným zástupcom Pán Boh nedal mandát na škodenie a privádzanie iných k poškodzovaniu ich mena, majetku atď.), napríklad aj právnickou hantírkou typu: „Kristus, Ty si síce hlavou v cirkvi, ale teraz to tu my vedieme ako volení zástupcovia, tak sa nám do toho, Kriste, nepleť.“ Presne takýmto štýlom prijímali všetky zákony, ktoré cirkev poškodzujú a degradujú ju na riadenú mašinériu, ktorej na veriacich v podstate nezáleží. Cirkev, ktorá ničí samu seba, svojich duchovných núti do pasivity, do klamstiev, do ľahostajnosti a u niektorých až do agresivity voči iným, stratila Krista popri tom neustálom špekulovaní, ako mať viac moci nad ľuďmi.
To znamená, že Kristova láska je pre nich výsmechom. Bratstvo nechceným zlom. Spravodlivosť a čestnosť bájkou. A namiesto evanjelizácie aj štátne úrady privádzajú k hriechom, keď pred nimi klamú. A ako Židia požadovali Piláta, aby odsúdil Krista, tak oni svet žiadajú, aby odsúdil verných evanjelikov. Vymýšľajú zákony, aby sa evanjelici trestali a dostávali do biedy a pod otroctvo ľudskej zlomyseľnosti, a nie preto, aby sa evanjelium Ježiša Krista šírilo ďalej a spoločnosť sa Kristovým slovom obrodila k znovuzrodeniu. To je opovrhovanie zjavenou milosťou Božou v Kristovi.
Potom je pochopiteľné, že ten, kto v Kristovi našiel slobodu, je pre nich neprijateľný. Vidia v ňom ohrozenie, pretože oni sami sú spútaní hriechmi vzájomných vzťahov – a to nazývajú jednotou.
No jednota v Kristovi je jednotou, ktorá človeka nedehonestuje, ale pozdvihuje a spoločnosť obrodzuje k dobru. V jednote Kristovej senior či biskup neštvú veriacich proti svojmu farárovi. Nevnášajú úmyselne lož do hláv a myslí cirkevníkov. Nehľadajú si hriešne duše, ktoré by za nich vykonali špinavú prácu.
Keď sa jedno proklamuje, ale prakticky sa to popiera, takýmto spôsobom sa narúša psychika veriacich. Pritom vrchnosť tvrdí, že sa to nepopiera. Biť niekoho a tvrdiť, že ho nebijú, to skutočne vytvára fatálne nezdravé prostredie pre normálny rast vo viere v Krista.
Manipulácie, zastrašovanie, neúcta k cirkevných zborom, k veriacim. Spomínané cielené škodenie vytvára nezdravé spoločenstvo. Ak slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy – čítame v Písme.
Ak ten, kto má poznanie, zabudne na Ježiša Krista ako na najväčšiu moc nad svojím životom a začne šikanovať, skrývajúc sa za zákony, predpisy atď., hoci pri svojich kamarátoch veselo obchádza aj Boží zákon, taký človek nemá lásku k ľuďom.
Otázkou teda je aj to, či funkcia stojí za to dostať sa do nepriazne samotného Boha?! Hrubokožci, samozrejme, prikývnu, že stojí za to byť zlí a nespravodliví voči iným. Ako sa tešia z veľkého platu. Veď oni sami, zamilujúc si svet, seba povýšili nad ostatných. Preto im neprekáža byť drzí, hrubí, zastrašovať, klamať, tváriť sa pobožne, ale štvať aj svet proti evanjelikom, okrádať cez nanútené fondy cirkevné zbory aj jednotlivcov. Až nápadne to pripomína príbeh Achába, ktorý zatúžil po Nábotovej vinici. Keď mu ju Nábot nechcel predať, spriaznená duša to vyriešila klamstvom. Achábova manželka pripravila lesť a pripravila Nábota o život. Vinica sa „právoplatne“ stala majetkom Achába.
Niekto v našej cirkvi zatúžil po niečom, čo mu nepatrí. Namiesto slušného konania s cirkevnými zbormi a dohodou, „spriaznená duša“ dostala nápad, ako vyriešiť prípadnú neochotu a cirkevné zbory nielen pripraviť o financie, ale aj o suverenitu, o ich majetky, o ich duchovného, ako rozbíjať vzťahy duchovných s ich cirkevnými zbormi. A tak vymysleli „duchovnú vraždu“, ktorá podľa nich asi nič zlé nespôsobuje. A obete presviedčajú, že je to pre blaho cirkvi.
Matka však nezabíja, neklame, neokráda svoje deti, ale sa stará o ich napredovanie, praje im všetko dobré, modlí sa za ne a podporuje ich. Pod hrozbou trestu, straty zamestnania, odopretia duchovného kvôli peniazom ich neoberá o to, čo im Pán Boh požehnal. Dobrá matka si nevymyslí na svoje deti lož len preto, aby ich iné deti nenávideli. Neokráda ich a nevyháňa z rodného domu, do ktorého však veselo vpúšťa tých, čo nectia jej hodnoty.
Cirkev Kristova nie je Moloch. Je Kristova nevesta. Je niečo pekné. Tých, ktorí ničia dielo Kristovo, si nehodno ctiť. Oni zakazujú veriacim sa stretávať, podporovať sa, pretože oni chcú riadiť aj vzťahy medzi ľuďmi. Vzťahy, ktoré poškodili cirkev, im neprekážajú. Prekážajú im tí, ktorí na tieto poškodzovania poukazujú.
Preto asi mnohí dnes viac a viac a viac chápu Petrove slová: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí!“
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: Mosharraf Hossain on Unsplash