Pán farár J. Petro v zborovom časopise Pútnik píše, že synodálnopresbyteriálny systém umožňuje, aby sa cirkev riadila odspodu. To znamená, že zbory by mali hovoriť, čo potrebujú, aby im zabezpečili vyššie organizačné jednotky, pretože moc pochádza od zborov. Či už je to generálny biskupský úrad, či dištriktuálne biskupské úrady, mali by zabezpečovať servis podľa potrieb cirkevných zborov a na základe požiadaviek zborov. Avšak to, čo dnes vyvoláva toľko konfliktov a vnútorných rozporov, je autoritatívne riadenie cirkvi zhora. Generálny biskupský úrad má tendenciu nariaďovať, čo majú zbory robiť, do čoho sa majú zapojiť a to sa bije so samostatnosťou, teda právnou subjektivitou cirkevných zborov. Čo si myslíte o tomto odklone od evanjelia, a teda ak sa zneužíva biskupská či iná moc cirkvi na vlastné ciele?

Ivan Mucha, farár v CZ Málinec
Som presvedčený o tom, že úlohou každého ordinovaného i neordinovaného predstaviteľa cirkvi je v prvom rade slúžiť. A to Bohu na slávu a veriacemu ľudu na prospech a k spáse. Toto poslanie sa samozrejme vzťahuje aj na všetky naše grémiá, od tej najnižšej až po najvyššiu úroveň, ktorou je synoda. Zastávať akýkoľvek úrad v cirkvi neznamená stavať si pomník svojej slávy, dávať do popredia svoju dôležitosť alebo vládnuť nad ostatnými, ale na úkor vlastného blaha prinášať obete pre tých, ktorí tvoria spoločenstvo cirkvi. Čím vyššie niekto sedí na stoličke, tým viac by sa mal skláňať k tým, ktorých reprezentuje. Takémuto človeku nesmie chýbať pokora, ktorá mu bude každý deň pripomínať, že je nehodným služobníkom Božím, ktorý bez Krista nič nezmôže. Musí to byť človek na intelektuálnej úrovni, aby posolstvo, ktoré prináša, malo hlavu aj pätu, a bolo zvestované s patričnou úctou a múdrosťou. Musí to byť niekto, komu na cirkvi úprimne záleží, kto kvôli nej dokáže aj trpieť a kto za každých okolností dokáže hájiť jej záujmy. Takýto brat či sestra musí oplývať odvahou, ktorá mu nedovolí krívať v otázkach viery a ktorá urputne bráni pravdu aj za cenu vlastného života či utrpenia. Nesmie to byť človek, za ktorého sa jeho veriaci budú hanbiť, ktorého rétorika bude nezáživná a ťažkopádna, a ktorý sa bude snažiť viesť cirkev ako nejakú akciovú spoločnosť, ktorej prvoradou úlohou nebude misia, ale zisk. Nesmie sa ním stať niekto, kto sa bude chcieť zviditeľniť a kto sa rád predvádza, sám v sebe nachádzajúc najväčšie uspokojenie, ani ten, kto má v spojitosti s úradom v hlave vidinu lepšieho materiálneho zabezpečenia pre seba, svoju rodinu a spriaznených ľudí. Pravý služobník Boží disponuje náramnou usilovnosťou a zápalom pre veci Božie, pretože vie, komu slúži a koho je vyslancom. Všetku pozornosť sa snaží, prostredníctvom toho, čo robí, ako sa správa a čo hovorí, sústrediť na Krista, nie na seba. Je príkladom čestnosti, dobrosrdečnosti a láskavého prístupu k tým, čo mu boli zverení aj k tým, s ktorými sa stretáva v každodennom živote. Má v sebe charizmu, ktorá ľudí priťahuje tak silno, že sa tešia na ďalšie stretnutie s ním. Boží sluha totiž ľudí obohacuje svojou prítomnosťou a do okolia vysiela jasný signál o tom, že v jeho srdci pôsobí Duch Svätý, ktorý z neho robí nástroj Božej vôle. Žiadna moc, vyplývajúca z úradu, sa nesmie používať proti ľuďom, ale pre ich blaho. Úrad farára, dozorcu, seniora, biskupa či kohokoľvek iného nám Boh nedal pre to, aby sme presadzovali svoje záujmy, ale záujmy a vôľu Krista. Ak z nás a v nás nežiari On, potom sa nestávame požehnaním, ale ťažkým bremenom, ktoré pôsobí bolesť a sklamanie pre všetkých, ktorí nás do úradu zvolili i pre tých, ktorí do našej cirkvi patria. Osobne sa nazdávam, že obraz našej súčasnej cirkvi odzrkadľuje stav našej súčasnej spoločnosti. Všade badáme, ako sú pranierovaní tí, ktorí zastávajú tradičné kresťanské i národné hodnoty a tradície, ako rôzne funkcie a úrady neobsadzujú ľudia šikovní, rozvážni, čestní a rozumovo zdatní, ale tí, ktorí dokážu najviac kričať, intrigovať, klamať a pretvarovať sa. V súčasnej dobe nás nesmierne trápi intelektuálny deficit, všeobecný úpadok morálky a verejného vystupovania, ako aj úžasná ľahostajnosť pochádzajúca z toho, že ľudia už majú po krk planých sľubov a prázdnych rečí. Stráca sa úcta k autoritám aj k úradu, lebo mnohí na tých najvyšších miestach si skutočnú úctu vôbec nezaslúžia. Naša krajina i naša cirkev sa otvorila myšlienkam a praktikám liberalizmu, ktorý ako rakovina rozožiera naše vzťahy, svorné spolunažívanie i ľudskú dôstojnosť. Pokiaľ by sa stalo, že moc v našej cirkvi by nevychádzala zdola od cirkevných zborov, potom by to z môjho pohľadu bol krok späť. Vrátili by sme sa do čias pred reformáciou. Toho, čo nám vydobyli naši predkovia a reformátori, by sme sa ľahkovážne vzdali, a pravdepodobne by sa stalo, že naša cirkev by tým veľmi utrpela. Mnohí členovia našej cirkvi by sa s týmto modelom fungovania našej cirkvi nestotožnili, prestali by ju financovať a podporovať, a možno by prestali navštevovať aj služby Božie. Reformácia bola aj v otázke financovania, aj štruktúry a aj organizácie krokom vpred, takže nevidím dôvod k tomu, aby sme sa vracali k tomu, čo naši predkovia vo viere odmietli. Takisto sa nesmie stať, aby ľudia zastávajúci funkcie v rôznych grémiách našej cirkvi ignorovali právnu subjektivitu cirkevných zborov, učenie obsiahnuté v symbolických knihách a tradície, ktoré tu po stáročia fungujú. Tak ako som uviedol na začiatku, tak to poviem aj na záver: V cirkvi ide o službu Bohu a blížnemu, nie o moc, peniaze a vlastnú slávu! Kto túto skutočnosť nechce prijať, tomu nehodno zveriť žiadny úrad ani tú najmenšiu funkciu v cirkevnom zbore.

Jozef Vereščak, farár v CZ Poprad- Veľká
Možno budem opakovať to, čo už povedali mnohí predo mnou. Veľkou chybou je, že z ústavy Evanjelickej cirkvi a. v. v určitom období zmizlo to, že všetka moc pochádza z cirkevných zborov, teda zdola, a nahradilo sa to tým, že cirkevný zbor je len základnou organizačnou jednotkou E.AV (celý názov máme zakázané uviesť, pozn. red.). K tomu sa musíme vrátiť a to si musí uvedomiť každý, aj tí, ktorí dostali hlasy vo voľbách do rôznych funkcií. Ak je nejaká moc v cirkvi, tak jedine moc Kristovho evanjelia a ak si niekto myslí, že s funkciou dostal aj moc, tak sa protiví Kristovmu evanjeliu. My nemáme vládnuť, ale slúžiť.

Svetozár Gavora, člen predsedníctva Slovenskej evanjelickej jednoty
Myslím si, že od pokútnej, ale stále vplyvnej lobby, ktorá v našej cirkvi šarapatí od čias, keď jej špičky boli evidované ako agenti ŠtB, a dnes dokonca cirkev zo zákulisia zrejme riadi, nie je možné očakávať, že sa bude pridŕžať evanjelia. To isté platí aj pre nelegitímnych držiteľov najvyšších cirkevných úradov a ich prisluhovačov. Nečudujme sa, lebo zásadný odklon k bezuzdnému egoizmu je nevyhnutnosťou. Očakávať opak by bolo to isté, ako očakávať, že kapry si vypustia rybník, alebo že mačky prejdú na vegetariánsku stravu.

Anna Drobná, bývalá generálna právna zástupkyňa cirkvi
Toto je môj názor na to: „… že synodálno- presbyteriálny systém umožňuje, aby sa cirkev riadila odspodu.“ Pre nás evanjelikov a. v. je dôležitá Preambula našej cirkevnej ústavy, ktorá ako úvodný text určuje význam a zámer ďalšieho textu cirkevnej ústavy. Podľa tejto Preambuly je vnútorná organizácia našej evanjelickej cirkvi založená na princípoch samosprávy. Samospráva je spôsob riadenia určitého celku, keď cirkevný zbor ako COJ o svojich záležitostiach rozhoduje sám autonómnym spôsobom, teda „spravuje sa sám“, bez zasahovania iných subjektov, samozrejme pri dodržaní postupov v súlade s Písmom svätým, vysvetľovaným v duchu Symbolických kníh a cirkevnou ústavou, a to prostredníctvom zvolených zástupcov – presbyterov, resp. synodálov, ktorí tvoria presbytérium, resp. synodu. Jeho rozhodnutia nemôže zrušiť alebo nahradiť iný subjekt, okrem nezávislého súdu v súdnom konaní. Môžeme povedať, že synodálno-presbyteriálny systém je synonymom samosprávneho systému. V takomto samosprávnom usporiadaní potom aj platí, že „moc v cirkvi pochádza zdola, z cirkevných zborov“. Opakom samosprávy je vnútorné usporiadanie cirkvi hierarchickým spôsobom, keď cirkevný zbor ako COJ o svojich záležitostiach nerozhoduje sám, jeho rozhodnutia sú závislé od vôle resp. rozhodnutia iných subjektov. Príkladom uzákoneného hierarchického zasahovania do samosprávy cirkevných zborov v našej cirkvi je napríklad vyžadovanie súhlasu k majetkovým zmluvám, súhlasu k voľbe a odvolaniu farára v CZ, rozhodovanie v niektorých prípadoch odvolaní proti rozhodnutiu CZ a iné. V takomto hierarchickom usporiadaní potom aj platí, že cirkevnej vrchnosti“. Podľa Preambuly našej cirkevnej ústavy je našou povinnosťou zdokonaľovať vnútornú organizáciu našej cirkvi, založenú na princípoch samosprávy. Vyššie územné organizačné jednotky a cirkevní predstavitelia a funkcionári podľa samosprávneho synodálno-presbyteriálneho systému majú byť považovaní za „prvých medzi rovnými“, oproti hierarchickému systému, v ktorom sú považovaní „za nadriadených“. Vyššie územné organizačné jednotky majú mať len toľko kompetencie do zasahovania nižších územných organizačných jednotiek – cirkevných zborov, koľko im tieto sami dobrovoľne zveria. Logické potom je, že našou povinnosťou je aj odmietať zavádzanie a tolerovanie opaku – hierarchického usporiadania cirkvi. To všetko samozrejme zákonnou cestou – predkladaním návrhov, podnetov až po zmenu, resp. zrušenie príslušných cirkevných právnych predpisov, ktoré narúšajú princíp samosprávy. V praktickom rozhodovaní organizačne územne vyšších (nie nadriadených!) cirkevných orgánov našej cirkvi mnohokrát vidno ignorovanie samosprávneho synodálno- presbyteriálneho systému, keď sa vyšší (nie nadriadení!) predstavitelia a funkcionári radi neoprávnene pasujú do postavenia „hierarchicky nadriadených“ .

Stanislav Gajdoš
„Ako spoločenstvo, hlásiace sa k ťažkej skúsenosti evanjelikov počas protireformácie, vidíme aj v súčasnosti veľký potenciál v posilňovaní zvrchovanosti miestnych cirkevných zborov, od ktorých sa v evanjelickej cirkvi odvodzuje všetka moc. Každá vyššia organizačná jednotka má byť len službou miestnym cirkevným zborom a spájajúcim prvkom cirkvi v podmienkach nášho kultúrneho a politického spoločenstva“ – Charta 2017; 5. 3. 2017. „Preto je potrebné pripomenúť, že samostatne fungujúce a silné cirkevné zbory boli historicky vždy základom všetkej služby a združovania sa evanjelikov na miestnej úrovni v mestách a obciach. Prijímali farárov do služby. Farári v službe pastorálne spolupracovali v seniorátoch. Bola to a je veľmi osožná činnosť. Biskupské úrady dištriktov na svojom území efektívne vykonávali administratívnu, štatistickú a koordinačnú úlohu. Nezasahovali však do činnosti cirkevných zborov.“ – vysvetľujúce články charty v Reformačných listoch 10/2017 Vyjadrovať sa k zložitým otázkam jednoducho je vždy na hrane populizmu až extrémizmu. Áno, takéto odpovede sú populárne a ľudia ich majú radi, ale ich vynášanie je nezodpovedné, drzé až trestné. Presne takouto je otázka cirkevnej hierarchie, efektivity riadenia cirkvi, ktoré je zložité už tým, že musí byť nielen v súlade s naším učením, ale ešte aj v súlade s právom nášho štátu a demokratickými princípmi. Lacné odpovede sú často zneužívané na útoky jednotlivých mocenských táborov medzi sebou. Sme už dosť ďaleko od totalitného režimu, ktorý nám odpovede na tieto otázky zjednodušoval, ak by sa nedalo povedať, že vystríhal pred ich kladením. Áno, len ich položenie upútalo nežiadúcu pozornosť štátnej bezpečnosti, ktorá potom na vás objavila aj to, čo na vás nie je. A tak každý prijímal všetko ako je, pokorne a odovzdane. Takto vzniknutý tlakový hrniec vypustiť bolo po nežnej revolúcii dosť nebezpečné a ako tak sledujem vývoj a diskusiu o novom usporiadaní orgánov cirkvi, ešte stále je veľmi natlakovaný. Aj staré, aj nové vedenie cirkvi veľmi dobre vie, že musí deklarovať demokratické princípy riadenia cirkvi a vyhlasovať, že všetka moc a rozhodovanie v cirkvi pochádza zo zborov ako základných a najdôležitejších jednotiek cirkevnej štruktúry. Všetky ostatné vyššie cirkevné organizačné jednotky len plnia priania a rozhodnutia cirkevných zborov a sú ich služobníkmi (viď citáty terajšieho vedenia z čias, keď boli „opozíciou“, v úvode). Na druhej strane však vedenie cirkvi by nebolo vedením, keby nemohlo rozhodnúť o ničom a na všetko by sa muselo pýtať vyše tristo cirkevných zborov a čakať, kým odpovedia a kým sa odpovede zrátajú a vyhodnotia. Vedenie cirkvi musí zároveň držať nejakú vieroučnú a organizačnú líniu a nedopustiť, aby si každý robil „čo chce“. Napokon cirkevnoprávne predpisy mu to ukladajú a dávajú mu na to právomoci, volajú k zodpovednosti. Takže vyhlasovať, že všetka moc ide zo zborov a nechať si myslieť evanjelickú verejnosť, že vedenie cirkvi vlastne nemôže urobiť nič, kým mu to zbory nedovolia, je nehorázne zavádzanie, hraničiace s klamstvom. Ponúka sa otázka, prečo potom terajšie vedenie ešte pred „palácovým prevratom“ na niekoľkých miestach v rôznom čase vydávalo takéto zavádzajúce vyhlásenia bez vysvetlenia napriek tomu, že veľmi dobre vedelo, že podobným spôsobom, ak nie prísnejším, budú musieť vládnuť aj oni? Ako to teraz vysvetlia, že vlastne bojujú vo funkciách tými istými zbraňami ako predošlé vedenie? Jednoducho: mysleli to tak, že vôľa cirkevných zborov, od ktorých pochádza všetka moc v cirkvi, sa uplatní vo voľbách do vedenia cirkvi. Tým im cirkevné zbory, ktoré sú základnou jednotkou cirkvi a od ktorých pochádza všetka moc v cirkvi, dajú mandát na vykonávanie všetkých rozhodnutí na 6-ročné volebné obdobie neobmedzene. Teda rozhodovacia právomoc zborov, tých základných rozhodovacích článkov cirkvi, sa končí na 6 rokov volebným konventom v ich kostole. V predošlom volebnom období však tento princíp neplatil, alebo aspoň pri hodnotení činnosti predošlého vedenia to tak nevnímali. Kroky bývalého vedenia, hoci boli demokraticky zvolení tiež na obdobie 6 rokov, už neboli také čisté, demokratické a už vôbec nie v súlade s vôľou cirkevných zborov, ktoré ich volili. Prepáčte mi ten rozvláčny formát, chcel som tým len, a to bez hodnotenia kvality rozhodnutí predošlého a terajšieho vedenia, deklarovať, že vedenie cirkvi na ktoromkoľvek stupni má právomoci vykonávať rozhodnutia. Treba si len zodpovedať otázku, či tie právomoci prekračuje, alebo nie. Pokiaľ by aj nie, ale niektoré z právomocí im ich voliči chcú odňať, majú na to právo legislatívnou úpravou. Ako vidíte, vôbec som sa zatiaľ nedotkol hodnotenia synodálno-presbyteriálnej verzus episkopálnej organizácie cirkvi. Skúsim si pomôcť slovami niekoho múdrejšieho, keď sa ho pýtali, či je demokracia dobrý spôsob usporiadania spoločnosti. Povedal: „Demokracia je najťažší a najkomplikovanejší spôsob usporiadania spoločnosti, ale nikto nič lepšie ešte nevymyslel.“ Presne to si ja myslím o synodálno-presbyteriálnom usporiadaní cirkvi. Myslím si to napriek tomu, že je zraniteľný. Nielen tým, čo uvádza pán farár Petro, že pár ľudí na konvente odhlasuje predaj kostola (v CZ Bratislava sa to prihodilo pri predaji stomiliónovej budovy na Laurinskej ulici), ale hlavne tým, čo povedal Abraham Lincoln, že demokracia je jediný spoločenský systém, ktorý možno demokratickými nástrojmi odstrániť. Vedie ma k tomu viera, že človek je vo svojej podstate dobrý, len treba to dobro v človeku pestovať, kultivovať, starať sa oň a chrániť ho.

Anketu pripravila Zuzana Zimániová