Volajme k Ježišovi
4. nedeľa po svätej Trojici
„Hneď potom kázal učeníkom vstúpiť na loď a preplaviť sa pred Ním na druhú stranu k Betsaide, zakiaľ nerozpustí zástup. Rozlúčiac sa s nimi, odišiel na vrch modliť sa. Keď sa zvečerilo, loď bola uprostred mora, a On bol sám na zemi. A keď videl, ako sa plavia zmietaní, lebo dul protivný vietor, prišiel k nim o štvrtej nočnej stráži, chodiac po mori, a chcel ich obísť. Ale oni, keď Ho videli chodiť po mori, mysleli si, že je to prízrak, a skríkli, lebo všetci Ho videli a predesili sa. On ich však hneď oslovil a povedal im: Vzmužte sa! Ja som, nebojte sa! I vstúpil k nim na loď a vietor utíchol. A oni boli celkom bez seba, lebo nechápali, čo to bolo s tými chlebmi, keďže ich srdce zatvrdlo.“
Mk 6, 45 – 52
Sú chvíle, dokonca celé dni, týždne či mesiace, kedy sme celkom vyčerpaní, unavení. Hromada práce, každodenných povinností, zodpovednosti, celkom vyčerpávajú naše sily, a to nielen fyzické, ale i duchovné. Sme unavení nad mieru, nad svoje sily, takže ani nočný odpočinok nám nedokáže vrátiť sviežosť, novú energiu alebo nadšenie pre výzvy, ktoré na nás každodenný život kladie. Myslíme si, že až dokončíme nejakú náročnú prácu, až toto náročné obdobie pominie, budeme mať viac času, viac slobody, a potom to snáď bude ľahšie, potom to bude jednoduchšie…. Nič nemôže byť ďalej od pravdy…. naše sny sa nesplnia. Naopak! Nové povinnosti, nové termíny, nové výzvy, …a opäť naháňačka a boj s časom, opäť stres, opäť mašinéria ženúca sa od jednej činnosti k druhej bez odpočinku, bez zastavenia. Neustály zhon, neustále zaťažovanie mysle myšlienkou na obrovské množstvo práce, ktorá čaká na dokončenie.
Z príbehu, ktorý sme čítali, by som rád upozornil na jeden pojem, jeden výraz, ktorý môže byť odrazom fyzického, duševného a emocionálneho stavu Ježišových učeníkov. V 48. verši (ekumenický preklad) čítame o Ježišových učeníkoch, že boli: unavení veslovaním! Iste, keď sa ponoríme do textu Božieho slova, je pre nás veľmi ľahké identifikovať dôvody tejto únavy.
- Predchádzajúceho dňa boli zaneprázdnení cestovaním s Ježišom, a to na opustené miesto (Mt 14, 13). Tam hľadali odpočinok a chvíľku oddychu, ale ľudia z celého okolia sa za nimi schádzali, zbiehali sa k Ježišovi a o odpočinku nemohla byť reč.
- Boli teda obklopení ľuďmi a naslúchali Ježišovmu učeniu. … Napriek zdaniu i dlhé sedenie a počúvanie prednášok človeka unavuje.
- Bolo už k večeru, keď apoštolovia dostali od Ježiša ďalšiu veľkú úlohu – nasýtiť 5000 tisíc mužov, ženy a deti nepočítajúc. Dokáže si niekto predstaviť ich únavu z tejto práce? Nielenže sa museli namáhať s rozdeľovaním chleba a rýb pre tak veľkú armádu ľudí, ale museli tiež zbierať zbytky jedla do košov.
Bol to rozhodne ťažký, namáhavý a vyčerpávajúci deň. Bezpochyby im náležal sladký spánok, dlhý nočný odpočinok! Tej noci sa však stalo niečo nepredvídaného a neobvyklého. Akonáhle nasadli do člna, aby sa bezpečne preplavili na druhú stranu Galilejského jazera, miesto sladkého spánku museli bojovať s búrkou, protivetrom, takže boli unavení veslovaním!
Premýšľajme o tom! Po náročnom pracovnom dni nasledovala náročná noc a oni zostali sami. Ježiš s nimi nebol. Ako sa v tú chvíľu mohli cítiť Ježišovi učeníci? Nemali snáď všetkého dosť? Necítili sa unavení a utrápení? Nemohli byť rezignovaní?
Táto situácia nám môže pripomínať i náš život. Neustály zhon za časom, neustále nabité termíny, neustála dôležitá práca, únava, …. To všetko vyvoláva frustráciu, skľúčenosť. Náš životný čln, zmietaný vetrom, búrkami a rozbúrenými vodami, nás – rovnako ako učeníkov – unavuje veslovať! Keď nám niekto ponúkne napríklad len obyčajnú schôdzku… nato ešte, aby po nás chcel nejakú prácu naviac….ako rýchlo povieme: „človeče, ja nemám čas, som príliš zaneprázdnený, príliš zaťažený inými povinnosťami … nájdi si niekoho iného.“
V Biblii máme pomerne zaujímavý text-verš o živote človeka. Často sa tento text číta na pohreboch, čo je škoda, pretože by sme si ho mali čítať a pripomínať, keď sme plní života a plní síl. Jedná sa o text zo Žalmu 90, 10:
„ Čas nášho života je sedemdesiat, pri dobrej sile osemdesiat rokov; ich pýchou je námaha, strasť; on rýchlo prejde, a my odletíme.“
Náš život sa ukazuje nielen ako krátky, ale i ako drina a námaha!
V skutočnosti, pokiaľ ide o aktívnu prácu, máme z týchto 70 rokov obdobie bezstarostného detstva, školy, štúdia. Máme tiež obdobie zaslúženej jesene života, odchodu do dôchodku, dobu, kedy už nemusíme pracovať tak aktívne ako predtým. Náš plnohodnotný pracovný život je teda obdobím zhruba 30-40 rokov. Ako toto obdobie využijeme?
Môžeme ho využiť k rozmnoženiu svojho svetského majetku, uspokojenia svojich profesijných ambícií, snahe uskutočniť svoje sny atď. Sme si však vedomí toho, že sme si na svet nič nepriniesli a nič si so sebou nebudeme môcť vziať.
Moja otázka však znie: ako tieto roky využijeme k rozmnoženiu našich pokladov v nebi? Ako využijeme toto obdobie k práci, ktorá má v Božom kráľovstve iba nepominuteľnú večnú hodnotu? Pokiaľ je náš život drina a námaha, otázka znie: pre koho sa drieme? Pre koho má drina zmysel? Pre koho stojí za to sa namáhať, trápiť? Pre koho má cenu trpieť trápenie?
To, čo nás nasleduje na večnosť, sú naše skutky vykonané v mene Božom. Konané s ohľadom na Ježiša, s ohľadom na Božie kráľovstvo. Ježiš sľubuje, že ani pohár studenej vody darovaný v jeho mene nestratí svoju odmenu. Biblia hovorí:
„Potom som počul hlas z neba, ktorý hovoril: Napíš: Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí odteraz umierajú v Pánovi! Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od práce, lebo ich skutky idú s nimi.“ (Zj 14, 13).
Činnosť cirkvi Ježiša Krista je založená práve na nich, na dobrovoľných skutkoch, na dobrých skutkoch, ktoré konáme pre Boha a blížneho. Všetci členovia tohto božského tela (cirkvi) majú svoju prácu. A cirkev, telo Ježiša Krista, je tak dobrá, ako dobre a ochotne jednotliví členovia cirkvi konajú svoj diel práce. Je to ľahké? Neprináša práca pre Boha únavu, vyčerpanie, dokonca utrpenie? Neprichádza znechutenie, túžba vzdať sa, myšlienka na zanechanie služby, myšlienka na prenesenie zodpovednosti na iných členov cirkvi? Keď sa Ježiš díval na izraelský ľud, hovorí sa, že
„ Keď uzrel zástupy, bolo Mu ich ľúto (rozhorlil sa), že boli zmorené a bezmocné ako ovce, ktoré nemajú pastiera.“ (Mt 9, 36).
Pamätáme si, čo Ježiš vtedy povedal svojim učeníkom?
„Vtedy povedal učeníkom: Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo, preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu.“ (Mt 9, 37 – 38).
Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov je málo.
Obvykle sa stáva, že dnešné cirkvi žiadajú o prebudenie, žiadajú o žatvu, ale práve tu by sme nemali pociťovať najväčší nedostatok. O to by sme nemali žiadať Pána žatvy. Ježiš hovorí, aby sme prosili o pracovníkov. O pracovníkov, ktorí by boli vyslaní (vytlačení) na Pánovu žatvu. Najväčšou potrebou cirkvi dnes nie sú nové evanjelizačné programy, dokonca ani vzdelávacie kurzy, prednášky, konferencie, ani potreba stavať veľké budovy, ani nákup moderného mediálneho vybavenia či mnoho ďalších vecí, ale najväčšou potrebou cirkvi dnes sú ľudia pripravení pracovať. Najväčšou potrebou cirkvi sme my: vy i ja. Naša myseľ, naše ruky, naše nohy, naša sila, naša námaha, naše utrpenie. Boh potrebuje pracovníkov, ktorých je stále príliš málo!
V zboroch máme stále problém s obsadením niektorých služieb. Nieto ešte, aby sme zakladali ďalšie služby. Chýbajú ľudia pripravení vziať na seba konkrétne úlohy, zodpovednosť, prácu. Všetci sú nadmieru vyťažení.
Je však zaneprázdnený prácou pre Božie kráľovstvo? Alebo pracuje pre seba, pre svoj domov?
Súčasná doba mnohokrát pripomína dobu proroka Aggea:
„Takto hovorí Hospodin mocností: Tento ľud vraví: Ešte neprišiel čas stavať dom Hospodinov. Potom zaznelo slovo Hospodinovo prostredníctvom proroka Aggea takto: Vám už nastal čas bývať v obkladaných domoch, zatiaľ čo tento dom je v troskách? Teraz však takto hovorí Hospodin mocností: Povážte, ako sa vám vodí. Sejete mnoho, a zvážate málo; jete, a nenasycujete sa; pijete, ale nemáte dosť; obliekate sa, a nezohrejete sa; kto dostáva mzdu, dáva ju do deravého mešca..“ (Ag 1, 2 – 6).
V tej dobe sa ľud vrátil z babylonského zajatia. Okamžite sa pustili do obnovy svojich domov a hospodárstva. A Hospodin proti tomu nič nenamietal. Naopak, požehnal im, rozmnožil ich majetok, dal im svoju istotu a pokoj. Ale Božím zámerom nebolo len obnoviť ich vlastné domovy (niektoré veľmi veľkolepé a krásne). Božím zámerom bol Jeho Dom, prosperita Jeho chrámu, Dom modlitby… ktorý stále ležal v troskách a nebolo rúk ochotných pracovať na jeho obnove.
Nebol nikto, kto by sa postaral o Hospodinove záležitosti. Každý bol zamestnaný svojim vlastným podnikaním, svojim vlastným domom, zaoberal sa len svojou vlastnou rodinou. Každý sa zaoberal starosťami o rozmnoženie svojho bohatstva, ale čo je zaujímavé: čím viac pracoval, tým horšie na tom bol. Pracovali ako o život a ich túžby neboli uspokojené.
Zdá sa, ako by ich Boh chcel priviesť k tomu, aby si uvedomili, že majú zle nastavené priority. Nemali by sa starať predovšetkým o Hospodinov dom? Ako ľudia s tým máme vždy problém. Veď kto z ľudí (i veriacich) povie: mojou prioritou je predovšetkým budovanie Božej cirkvi (zboru) a starosť o ňu.
Sú veriaci, pre ktorých je ťažké prísť na (biblickú, modlitebné a ďalšie …) počas týždňa, nato keby sa mali ujať nejakej práce, nejakej služby, nejakej zodpovednosti za zbor? Je toľko dôležitých vecí, ktoré je potrebné urobiť a na ktorých je potrebné pracovať doma, na….
Pán Ježiš raz povedal niečo o každodennej starosti. Povedal presne toto:
„Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čím sa budeme odievať? Lebo všetko toto pohania hľadajú. Veď váš Otec nebeský vie, že to všetko potrebujete. Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané..“ (Mt 6,31 – 33)
Naše potreby sú podobné potrebám všetkých pohanov. Potrebujeme jesť, potrebujeme piť, potrebujeme sa do niečoho obliekať. Rozdiel je však podstatný. Ak ste pohan, hľadáte najprv tieto veci, a keď ti niečo ostane, snažíme sa to ponúknuť Bohu. U veriaceho človeka je to (malo by byť) naopak.
Ďalším problémom je, že tí, ktorí sa už zapojili do služby v zbore, sa cítia preťažení. Povedané s úsmevom to vyzerá ako tá biblická zásada: Kto má, tomu bude ešte pridané, a kto nemá, a čo má, tomu bude odobrané. Pokiaľ niečo robíte pre Pána a robíte to dobre, potom očakávajte, že vám budú ešte pridané povinnosti. A v určitom okamihu nastane to, čomu vo fyzike hovoríme: únava. Slabnú nám ruky, slabnú nám kolena, slabne motivácia. A naviac od nikoho nepočujete poďakovanie, nikto neocení to, čo robíte, a naopak počujete kritiku na to, čo robíte……. vaše srdce a nadšenie by sa v takej chvíli rozplynulo v nič. V mnohom srdci dokonca vzniká vzbura a odpor, takže sa uzavrie pred prácou a službou a niekedy je človek na mnoho rokov mimo.
Som však presvedčený, že vernosť Pánovi, znamená tiež vernosť v službe!
A Ježiš hovorí:
„Buď verný až do smrti, a dám ti veniec života“ (Zj 2, 10).
Apoštol Pavel, ktorý kvôli svojej službe znášal mnohé súženia, ktorý bol často nadmieru sužovaný, napriek tomu hovorí:
„ Preň som bol ustanovený ja ako kazateľ, apoštol a učiteľ pohanov. Preto aj toto trpím, ale sa nehanbím, lebo viem, komu som uveril, a som presvedčený, že má moc zachovať, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa.“ (2Tim 1, 11 – 12).
Určité služby, určité úseky práce boli zverené iba vám! Pavel mohol mnohokrát povedať: Už toho mám dosť, nech teraz pracujú iní, ja už som pracoval dosť …! Ale on chcel bojovať dobrý boj až do konca, bežať závod, zachovať vieru. Vedel totiž, že ho čaká veniec spravodlivosti, ktorý mu dá Pán, spravodlivý sudca….
„Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval. Už mi je pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, ten spravodlivý sudca, a to nielen mne, ale aj všetkým, ktorí milovali Jeho zjavenie.“ (2Tim 4, 7 – 8).
Len Boh pozná našu námahu, naše trápenie, Boh pozná naše utrpenie v súvislosti s našou službou. Nie je to tak, že by služba druhým, Bohu, bola „ľahká a príjemná“.
Práca na Božom poli je tvrdá orba, takže máme právo cítiť sa unavení, ale nie skľúčení. Božie slovo hovorí:
„Rozpomeňte sa na predošlé dni, v ktorých ste boli osvietení a prestáli ste mnoho bojov utrpenia: raz hanobení, raz sužovaní boli ste (svetu) divadlom, inokedy ste spolucítili s tými, ktorých stihlo to isté. Veď ste spolutrpeli s väzňami a ochotne ste znášali, keď vás olupovali o majetok, lebo ste vedeli, že vy sami máte lepší, trvanlivý. Nestrácajte teda dôveru: čaká ju veľká odmena..“ (Žid 10, 32 – 35).
Nevzdávajte sa svojej dôvery! Nevzdávajte sa svojej služby Jemu! Vernosť Bohu znamená vernosť v službe! Boh nemá iné ruky než moje a vaše. A iné ústa než moje a vaše. A iné nohy, ako sú tie moje a vaše. Božie slovo nám dáva za príklad služby samotného Pána Ježiša, ktorého najčastejší titul, ktorý mu bol udelený, znel: služobník Pána.
„ Ako ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých.“ (Mt 20, 28).
Koľkokrát v evanjeliách čítame o Ježišovi, ktorý sa nadmieru trápil. Boli dni, kedy nemohol jesť ani chlieb, a keď ostatní spali, vystúpil na horu, aby sa modlil. Preto nás oslovuje list Židom, 12. kapitola, 3. verš:
„ Myslite na Toho, ktorý zniesol taký odpor hriešnikov proti sebe, aby ste neustávali a neklesali na duchu.“
A ďalej v 5. verši:
„Nepohŕdaj, syn môj, výchovou Pánovou, a neklesaj, keď ťa trestá.“
Božou starosťou o môj i tvoj život je, aby sme nepadli, keď sme v súžení. Záverom tohto Božieho povzbudenia je napomenutie:
„ Preto: zase vzpružte ochabnuté ramená a podlomené kolená!“ (v. 12).
Bratia a sestry, ak sa cítime unavení, unavení týmto veslovaním nad svoje sily, ako tí učeníci v loďke onej noci na jazere, volajme k Ježišovi. On práve prechádza okolo našej loďky života. Nenechajme ho prejsť, nedovoľme, aby strach, obava zo spenených vôd ochromila naše životy. Prosme Pána o posilu, o novú motiváciu, o silu k neustálej službe Jemu. Ježiš odpovedá na volanie učeníkov: Vstupuje do loďky a hovorí:
„Vzchopte sa, ja som to, nebojte sa“ (v. 50).
Toto Božie stíšenie zažili všetci, ktorí do Neho vkladali svoju nádej. V 62. žalme žalmista Dávid hovorí:
„Len v Bohu utíši sa moja duša; od Neho pochádza moja spása“ (v. 2). „Len zmĺkni pred Bohom, duša moja, veď on mi nádej vlieva“ (v. 6) ČEP.
Kiež vždy vkladáme svoju nádej v Hospodina a nespoliehame na svoje sily, ale na jeho moc a milosť. Amen.
Modlitba:
Ďakujeme Ti, Pane, že si nám dal vidieť cestu života. Ty si tá cesta i pravda i život. Ideš pre nami a pozývaš k nasledovaniu. Vieme, že cesta, po ktorej nás vedieš, nie je pohodlná. Padá na ňu tieň tvojho kríža. Veríme však, že je to cesta jediná a pravá. Prosíme Ťa, buď nám na nej vodcom, radcom a pomocníkom. A kedykoľvek by sme sa sústreďovali na svoje životné ťažkosti a kedykoľvek by sme sa príliš zapozerali do vĺn rozbúreného mora okolo nás, vystri svoju pomocnú ruku k našej záchrane a k podpore našej viery, aby sme znova boli naplnení radostnou istotou, že nie treba sa báť, ak si s nami. Amen.
Mgr. Jozef Vereščak
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: Jerzy Górecki z Pixabay
