14. nedeľa po Svätej Trojici
Hospodine, nech všetky Tvoje skutky vzdávajú Ti vďaku a Tvoji zbožní nech Ti dobrorečia! Nech hovoria o sláve Tvojho kraľovania a Tvoju moc nech zvestujú; aby hlásali synom ľudským Tvoje mocné skutky, nadmernú slávu Tvojho kraľovania. Ž 145,10-12
„Keď sa (Ježiš) uberal do Jeruzalema, šiel cez Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, stretlo sa s Ním desať malomocných mužov, ktorí zastali zďaleka a pozdvihli svoj hlas, volajúc: Ježiši, Majstre, zmiluj sa nad nami! Keď ich videl, povedal im: Choďte, ukážte sa kňazom! A keď šli, boli očistení. Tu jeden z nich, vidiac, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha; padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu; a bol to Samaritán. Ježiš odpovedal: Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati? Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec! I povedal mu: Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila.“
Lk 17,11-19
Bratia a sestry, máme pred sebou text Písma, ktorý nám predstavuje Pána Ježiša a Jeho nesmiernu milosť a lásku. Nielenže sa chcel stretnúť a stretáva sa s tými, ktorí potrebujú Jeho pomoc, ale aj zasahuje do ich životov, zmení im ich stav a niektorý z nich prejaví svoju vďačnosť. Vďačnosť je finále, kde Pán Ježiš hovorí o viere, ktorá človeka zachránila.
Vďačnosť patrí do života človeka, lebo to z neho robí normálnym človekom, ktorý pozná svoje limity a rozumie stavu, v ktorom sa nachádza. Ak by sme mali všetko vo svojej moci, boli všetkého schopní, sebestační, nepotrebovali by sme nikoho. Ale, stav žiadneho človeka nie je taký. Každý má svoje obmedzenia, nemožnosti a zväčša tomu dobre rozumieme. Vieme o svojich nedostatkoch, stavoch, dosť nato, aby sme si boli istí, že je to tak. Vieme, akí sú tí vôkol nás a vieme aj o sebe, čo nám chýba. Vymenovať by sme mohli mnoho vecí až do nekonečna, ale, žeby to mohla byť aj moja vďačnosť, to každého nenapadne.
Od malička pri výchove ďalších generácii je úsilie pedagógov viesť človiečika ku schopnosti uvedomovať si seba samého, mať vnímavosť k sebe i ku okoliu, kde sa odohrávajú ľudské vzťahy o prijímaní a dávaní. Chceme či nechceme, raz máme to, či ono, inokedy nám niečo chýba.
A stáva sa, že niekto iný vidí náš nedostatok, pristúpi ku mne, vstúpi do môjho rozpoloženia, prejaví svojou schopnosť, moc, múdrosť, a nastane zmena.
Malomocní zažili s Majstrom Ježišom stretnutie, pri ktorom naňho volali o pomoc, volali o zmilovanie sa nad nimi. Nebolo to prázdne ani zbytočné volanie. Vedeli, že On je Ten, ktorý to dokáže. On má moc, On má múdrosť, On je Majster. Iste, poznali o Ňom chýr, ale teraz oni sami reagujú na Jeho prítomnosť a nezostávajú ticho. Volajú naňho, kričia, a Pán Ježiš sa prejaví. Pán Ježiš zasahuje svojim slovom, podľa ktorého sa majú zariadiť. A keď urobia, čo majú, ich stav sa zmení.
Možno sme zažili niečo podobné aj my. Mali sme nedostatok, mali sme chorobu, mali sme krízu, bolo mi zle, ale Pán Ježiš zasiahol do môjho života.
Prečo sa to stalo? Volal som na Pána Ježiša? Zariadil som sa podľa Jeho slova?
Ak som to urobil, dostavil sa výsledok. Pán Ježiš sa nado mnou zmiloval. Doprial mi to, čo mi chýbalo, doprial mi to, čo som potreboval.
Možno, že aj dnes som v stave núdze, ale si to neuvedomujem. Keď však zvažujem, čo som zač a čo robím, potom príde chvíľa, keď si uvedomím, či Pána Ježiša opäť potrebujem pri sebe, aby zmenil môj stav.
Jeho slovo ma vedie ku vďačnosti, lebo mi bolo dopriate mať slovo Božie zapísané v Biblii. Môžem poznať, byť si istý, ba dokonca aj iných oslovovať s tým zapísaným slovom Božím, aby aj iní vedeli o milosti Pána Ježiša.
Čítam, uvedomujem si slovo Pána Ježiša ku mne, a robím, čo mi hovorí, alebo nie? Ak počúvam a robím, čo mi Božie slovo hovorí, teším sa z prejavenej Božej milosti a mám, čo som potreboval.
Pri tom všetkom nie som sám. Sú aj iní, ktorí to prijímajú a zažívajú rovnako, lebo si z nás Pán Ježiš urobil bratov a sestry, priateľov, ktorí konáme to, čo nám Pán Ježiš prikazuje.
Ale, konáme to? Bez toho, aby sme vykonali svoju prácu, bez toho, aby sme naplnili Božie slovo sa nezrealizuje Božia milosť. Musí sa stať, musí sa naplniť, musím poslúchnuť vypovedané slová Pána Ježiša. Ak urobím, čo mám, mám to, čo som potreboval. Ak to mám, mám začo byť vďačný. Mám to od Neho, aby som vzdával Bohu chválu.
Vďačnosť je opodstatnená a má miesto opäť pri Pánovi Ježišovi ku ktorému sa mám vracať a ďakovať Mu, že ma neponechal kdesi strateného a samého. Vie o mne, je pri mne, ja mám byť pri Ňom, a nebudem mať nedostatok.
Na konci sa ukáže správny začiatok cesty. Finále byť s Pánom Ježišom naveky, znamená žiť vo vďačnosti k Pánovi Ježišovi, znova sa k Nemu vracať, chváliť Ho a ďakovať napĺňaním Jeho slov, ktoré mi adresoval.
Aj ja mám vstať a ísť vykonať, čo mi Pán povedal, aby sa ukázala moja viera v zachraňujúceho Pána.
Modlitba:
Pane Ježiši; vzdávame Ti chválu, že si prišiel k nám, aby si nás vypočul a viedol svojim slovom k poslušnosti vo viere. Každý z nás Ti má byť za čo vďačný, a najmä za Tvoju obeť, za Tvoju krv a smrť na kríži, ktorá nás vierou očisťuje, oslobodzuje i uzdravuje. Náš živý Pán, oslavujeme Ťa a chválime Ťa za Tvoju milosť. Maj nás i našich blížnych vo svojej láske, veď nás svojim slovom v moci svojho svätého Ducha, nech Ti ďakujeme dnes a neprestávame; amen.
Mgr. Marek Tomčik
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: pixabay.com
