Židovsko-kresťanské tradície Veľkej noci
Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú! (Žalm 133, 1)
Vo štvrtok 30. marca t. r. sme v našom lubinskom cirkevnom zbore strávili veľmi príjemný a obohacujúci predvečer veľkonočných tradícií. Myšlienkou na spoločné kresťansko-židovské stretnutie sa naša pani farárka ThDr. Eva Juríková zaoberala dávnejšie. Nepriaznivá situácia s Covidom 19 tento ušľachtilý zámer oddialila až do predvečera tohoročnej Veľkej noci.
Dôvody na toto ekumenické stretnutie boli viaceré. V urbároch z r. 1880 – 1910 je v našej Lubine zapísaných 69 židovských spoluobčanov. Postavili si tu synagógu (na mieste súčasného Kultúrneho domu), mali svojho rabína a boli zžití s naším evanjelickým obyvateľstvom. Mnohí odpočívajú na židovskom cintoríne; pamiatkou na posledné rodiny Deutsch a Plesz sú žulové pomníky v záhrade MUDr. Pecku. Židovskí obchodníci mali až rodinné kontakty s našimi hauzirantami, zásobovali ich textilným tovarom, „partiekou“, a tak pomáhali aj hospodárskemu vzrastu obce. Počas druhej svetovej vojny mnohí našli spoľahlivý úkryt pred prenasledovaním práve u týchto hauzirantov. Známi sú i Židia, ktorí sa zapojili počas SNP do odboja. Ich mená môžeme čítať pri pamätníku SNP na vrchu Roh a o ich osudoch sa dozvieme z našich publikácií. Snáď najznámejší sú Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba (pôvodne Rosenberg), ktorým sa podarilo ujsť z nemeckého koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau (Osvienčim) v apríli 1944. Židovským predstaviteľom v Žiline podali prvú detailnú informáciu o nacistickom koncentračnom tábore, o masových vraždách počas holokaustu.
Dôvodov na prípravu kresťansko-židovského stretnutia, zvlášť v dnešnej dobe, keď internetové sociálne siete šíria nenávisť proti všetkému a všetkým, bolo dosť. Základom bolo osloviť tých, ktorí žijú s nami, majú patričné vzdelanie v judaistike, požívajú našu úctu a vážnosť.
A tak sme sa stretli!
Valerian Trabalka (1942) – už výzorom dôstojný starší muž s briadkou a s neodmysliteľným klobúkom – bratislavský sochár, grafik a judaista. Stál pri zrode Inštitútu judaistiky Univerzity Komenského, prednášal judaizmus a vyučoval biblickú hebrejčinu (1996-2006), jeho Prvý hebrejsko-slovenský slovník (1996) je doteraz jediný na našom knižnom trhu. Na svojom konte má množstvo prekladov židovskej náboženskej literatúry, vrátane modlitebných knižiek. Pre potreby židovských obcí na Slovensku preložil aj Pesachovú hagadu. Vlani vyšiel jeho zatiaľ posledný preklad komentárov k Prvej knihe Mojžišovej Midraše ku knihe Berešit.
Lubinanka Mgr. Jana Mielcarková (1950) – v rokoch 1996-2007 pôsobila v Inštitúte judaistiky UK, vyučovala základy modernej hebrejčiny, spolu s manželom vydali učebnicu ivritu Základy hebrejčiny (2002, 2006). Prispievala do časopisu bratislavskej židovskej obce, v rokoch 2005-2015 najmä rozhovormi s rôznymi osobnosťami židovského života, väčšinou s preživšími holokaust. Kniha rozhovorov Ľudia z Kile vyšla v r. 2015. Manželovi pomáha s korektúrami a prispieva do obecných novín Lubinčan.
Hosťom stretnutia bola Doc. ThDr. Sidonia Horňanová, PhD., farárka CZ ECAV Modra-Kráľová, ktorá prednáša na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave na Katedre Starej zmluvy. Ako odborníčka na Starú zmluvu a židovstvo má za sebou bohatú pedagogickú i vedeckú činnosť.
Zľava S. Horňanová, E. Juríková, J. Miecarková a V. Trabalka
V zborovom dome (zrekonštruovaná stará fara – rodný dom J. Ľ. Holubyho), sme sa v štvrtkový predvečer stretli mnohí – nielen z domáceho cirkevného zboru, ale aj z okolia. Všetko bolo dokonale zorganizované a pripravené! A tak náš spoločný, pesachový večer mohol začať.
Uvítací prejav mala domáca pani farárka E. Juríková, ktorá srdečne privítala prítomných a objasnila význam sviatosti Večere Pánovej, ktorú Ježiš ustanovil počas židovskej pesachovej večere (alebo inak sederovej večere) na pamiatku vyslobodenia Izraela z Egypta pod vedením Mojžiša, no ktorej dal úplne nový význam. Na vystúpenie hostiteľky – domácej zborovej farárky nadviazala pani farárka Horňanová, ktorá prečítala príbeh z Evanjelia podľa Matúša 26, 17 – 30 o tom, ako Ježiš naposledy jedol so svojimi učeníkmi sederovú večeru a počas nej ustanovil Večeru Pánovu. Stručne a zrozumiteľne vysvetlila židovský pojem „pesach“, ktorý sa do gréčtiny v Novej zmluve prekladá ako „pascha“, t. j. hod baránka. Z tejto terminológie je odvedený aj názov „pašie“ na označenie dejov utrpenia Ježiša Krista ako Baránka Božieho. Kým krv baránka na verajach dverí izraelských domov v Egypte zachraňovala prvorodených pred smrťou, krv Božieho Baránka Ježiša Krista zachraňuje všetkých ľudí. Počas pesachovej večere sa požehnáva a podáva nekvasený chlieb, ktorý pri poslednej večeri Ježiš tiež požehnal a podal učeníkom so slovami: Toto je moje telo. Pri sederovej večeri sa požehnávajú a podávajú aj štyri kalichy s vínom. Predpokladá sa, že to bol práve tretí kalich, ktorý Ježiš pri požehnávaní označil ako svoju krv novej zmluvy vyliatej na odpustenie hriechov. Pieseň, ktorú Ježiš s učeníkmi zaspieval predtým, ako odišli na Olivový vrch, zasa môže súvisieť so spevom tzv. halelu, t. j. žalmov, na záver večere.
Pesachová večera – pesachový seder – má svoj ustálený poriadok (hebrejský názov seder znamená poriadok), dramaturgiu, pravidlá. Židia dostali pri odchode z Egypta od Boha príkaz pripomínať si toto oslobodenie každý rok a odovzdávať túto históriu svojim deťom. Jesť macesy, t.j. nekvasené chleby (na pamiatku cesta, ktoré pri rýchlom úteku nestihlo vykysnúť), nemať v domácnosti nič kysnuté, počas sviatku nepracovať. Je to história stará 3335 rokov! Sviatok Pesach sa v Izraeli slávi sedem dní, v diaspóre osem, je to sviatok radostný a rodinný. Celý večer vedie hlava rodiny, číta sa kniha Pesachová hagada a hlavným cieľom je udržať pozornosť detí.
Ukážkovým pesachovým večerom nás sprevádzal Valerian Trabalka, ktorý predniesol hebrejské požehnania, modlitby a niektoré hebrejské texty.
Jana Mielcarková v podstatne skrátenej verzii prekladala požehnania, modlitby, samotný pesachový príbeh a texty piesní. Vysvetlila tiež jednotlivé symboly, počet macesov na stole, počet pohárov vína, atď. Prijateľnou formou a jej vlastným odosobneným, pútavým prejavom nás všetkých priviedla do úžasnej pohody.
Na prestretých stoloch boli pre každého pripravené 4 poháriky červeného vína, macesy (nekvasený chlieb), miska so slanou vodou. Na sederovom tanieri mal každý postrúhaný chren, reďkovku, petržlenovú vňať, na tvrdo uvarené vajíčko, strúhané jablko pomiešané s vínom, škoricou a orechmi a upečené kuracie krídlo (ako symbol kosti obetného baránka).
A tak sme ochutnávali. Namáčali sme petržlenovú vňať aj reďkovku v slanej vode. Chutilo to dobre a symbolicky to malo pripomenúť slzy zotročených židov v Egypte. Na kúsok macesu sme si dali chren so zmesou jablka, čo bolo ešte chutnejšie. Chren mal pripomínať trpkosť otroctva a celá zmes maltu pri stavbe pyramíd. Veľmi chutné bolo kuracie krídlo zapité pohárikom červeného vína, čo symbolizovalo označenie dverí židovských domov krvou zabitého obetného baránka.
J. Miecarková – sprievodca sederovým tanierom
Biblická história nás učí o desiatich egyptských ranách, ktoré Boh zoslal na Egypťanov, keď faraón nechcel prepustiť Židov z otroctva. Poslednou bolo zabitie všetkého prvorodeného. Podľa Božieho príkazu si mali Židia potrieť veraje svojich dverí krvou obetného baránka, aby Anjel smrti prešiel ponad židovské obydlia (hebrejské sloveso pasach znamená prešiel). Vajíčko má pripomínať zničenie prvého a druhého Jeruzalemského chrámu. Všetko malo svoj poriadok, význam, zopakovali sme si časť náboženských dejín, ktoré sú dôležitou súčasťou naše historickej vzdelanosti a zamysleli sa nad trpkým osudom Židov od samého počiatku až po holokaust. Mysľou sme zabehli k naším vzácnym priateľom a k ich potomkom, ktorých sme pri návšteve nášho podjavorinského kraja sprevádzali. Tú chvíľu zamyslenia dotvárali melodické židovské piesne a niektoré sme si podľa predlohy aj spolu zaspievali.
No a potom začala obsluha nosiť hlavný chod – pečené kuracie stehno, opekané zemiaky a svieži kapustový šalát. Chutné jedlo sme zapíjali červeným vínom a večeru ukončili typickými dezertmi z macesu, vhodnými na túto obradnú večeru. Odchádzali sme obohatení o dosiaľ nepoznané tradície, ktorými si naši židovskí spoluobčania pripomínajú svoje dejiny, tradície, ktoré ich stmeľujú a pripomínajú im ich korene.
Nám tiež pripomínajú, že kresťanstvo vyšlo z judaizmu, prijalo Desať Božích prikázaní, ktoré Židia dostali od Boha na hore Sinaj po vyvedení z egyptského otroctva. Z judaizmu vyšlo nielen kresťanstvo, ale aj islam. Pán Ježiš (Ješu) bol tiež Žid, jeho „posledná večera“ bola vlastne pesachový seder, Ježiš vtedy svätil židovský sviatok Pesach.
Možno práve v dnešnej hektickej dobe by sme mali viacej času venovať takýmto stretnutiam aj s inými komunitami. Lebo neznalosť, nezáujem a prijímanie neoverených, často útočných, nenávistných informácií, spôsobuje tejto spoločnosti problémy. Vzďaľujeme sa, miesto toho, aby sme sa zbližovali. Cez média získavame veľa vedomostí a napriek tomu máme málo súdnosti a zdravého rozumu. Nevieme sa zbaviť predsudkov, ktoré v nás živia nízke charaktery ovládajúce spoločnosť. Máme množstvo zákonov, ktoré nemajú vždy a pre každého rovnakú platnosť, a preto ich málokto dodržiava. A pritom by stačilo vrátiť sa späť k dejinám, ktoré dávajú odpoveď na všetko! Žiadna ústava nie je taká dokonalá ako DESATORO a význam biblického „Miluj blížneho svojho ako seba samého“ ani po tisícročiach nestratil na svojom význame!
Ing. Oľga Hrabovská
Fotografie: Janka Medňanská a Ľubka Srnánková
