17. nedeľa po Svätej Trojici
Vtedy prišli k Ježišovi farizeji a zákonníci z Jeruzalema a spýtali sa Ho: Prečo Tvoji učeníci prestupujú podanie starších? Veď si neumývajú ruky, keď jedia chlieb. Odvetil im: A prečo vy prestupujete prikázanie Božie pre svoje podanie?Veď Boh prikázal: Cti otca i matku! a: Kto by zlorečil otcovi alebo matke, nech umrie smrťou.Ale vy hovoríte: Kto by povedal otcovi alebo matke: Čo by som ti bol povinný dávať, je darom (sľúbeným Bohu), ten si, vraj, nemusí ctiť otca alebo matku. Takto ste kvôli svojej tradícii zbavili platnosti Božie slovo. Pokrytci! Dobre prorokoval o vás Izaiáš: Tento ľud ctí ma perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa;Darmo ma však uctievajú, keď ľudským príkazom učia ako učeniam (Božím). Nato povolal k sebe zástup a povedal im: Počujte a rozumejte! Nie čo vchádza do úst, poškvrňuje človeka, ale čo z úst vychádza, to poškvrňuje človeka.
Mt 15, 1 – 11
Do Genezaretského kraja prichádzajú za Ježišom farizeji a zákonníci z Jeruzalema. Prišli sem vysokopostavené duchovné osoby z hlavného mesta. Prečo prišli, prečo sa tak unúvali? V Jeruzaleme, v centre duchovného života, sa čoraz viac zaoberali veľkým problémom, a tým bol Ježiš Nazaretský. Ten Ježiš, ktorý nasýtil päťtisíc ľudí temer z ničoho, chodil po mori, uzdravoval chorých, odpúšťal hriechy, konal zázraky. Ten, ktorý im narúšal ich svet náboženského myslenia a svet, kde ovládajú ľudí podľa svojich predstáv. Dnes by niekto povedal, že „rozbíjal jednotu cirkvi“ a oni to museli riešiť. Obžaloba, ktorá prenikla k najvyššiemu duchovnému úradu v Jeruzaleme, znela: „Ježišovi učeníci prestupujú obyčaje predkov!“ Pán Ježiš sám o sebe povedal:„Neprišiel som zrušiť, ale naplniť zákon.“ Je teda málo pravdepodobné, že by Ježiš Kristus viedol svojich učeníkom slovom či skutkom k takému konaniu, ktoré by hanobilo vieru tých, ktorí nasledovali Boha Izraela, dodržiavajúc Jeho zákon.
Tu išlo teda o niečo, čo má menšiu hodnotu ako Božie slovo. Šlo o iné obyčaje predkov ako tie, ktoré by vychádzali z tradície, ktorá dbá na Božie príkazy a zasľúbenia.
Ježišovi učeníci porušili ústne tradované predpisy, neskôr spísané v Talmude, podľa ktorých sa riadili rabíni a prikazovali ľuďom plniť všetky tieto ľudské príkazy a ustanovenia. Išlo o rabínsko-farizejské predpisy predkov, odvodené z Mojžišovho zákona. Za Ježišových čias a aj dávno pred Jeho vystúpením platil v Izraeli okrem Mojžišovho zákona (Tóry), obsiahnutého v Starej zmluve, ešte iný zákon, ktorý mal rovnakú hodnotu ako Písmo, tzv. ustanovenia predkov, čiže tradícia. Okrem Písma urobili farizeji aj zo svojich predkov vodcov tým, že to, čo vedúci učitelia dávnych čias povedali k jednotlivým slovám Biblie na vysvetlenie alebo doplnenie, povýšili ich potomkovia na Božie prikázanie, ktoré sa kládlo dokonca nad Božie prikázania stanovené v Mojžišovom zákone. Prestupovanie týchto osobitných ľudských nariadení povýšených ľuďmi na Božie prikázanie chápali ako ťažký zločin. Tieto vnútorné predpisy, ktorých iniciátormi boli ľudia, a nie Boh Izraela, sa museli prísne dodržiavať. Mocou autority dávali vodcovia duchovného života týmto svojim nariadeniam Boží kredit. Kto sa tomu vzoprel či prestúpil tieto nariadenia – obyčaje predkov – ako sme čítali v texte, ten bol exkomunikovaný, vylúčený zo spoločenstva veriacich.
Poznáme príbeh, keď Pán Ježiš uzdravil slepého od narodenia a farizeji to nedokázali prijať ako skutočnosť. Dopadlo to tak, že aj rodičia toho uzdraveného, predtým slepého človeka sa báli svedčiť o tom, že Ježiš Kristus uzdravil ich syna. Konali zo strachu, že ich vylúčia zo synagógy. Židia sa totiž uzniesli na tom, že kto by Ježiša vyznával ako Krista, ten bude vylúčený zo synagógy! Toto bol ľudský príkaz.
Priznanie sa k tomu, že Ježiš niečo dobré urobil pre ich syna, by znamenalo pre rodičov uzdraveného ich izoláciu a zneváženie v spoločnosti, a tak radšej povedali vrchnosti: „Spýtajte sa syna.“ Ich syn vydal dobré vyznanie o Ježišovi. Za jeho odpoveď sa mu však od duchovných vodcov Izraela dostalo hanobenie. My čítame, že Židom protirečí a nechce podľa ich rady obviniť Ježiša, že je to hriešny človek. Práve naopak, on dáva lekciu týmto duchovným predstaveným, keď vraví: „Neviem, či je Ježiš hriešny, ale uzdravil ma, a vieme, že Boh nevyslýcha hriešnikov, ale toho, kto je bohabojný a koná Jeho vôľu.“
Čo sa potom udialo? Farizeji tohto človeka vyhodili. Pre uzdraveného znamenalo však viac jeho uzdravenie Ježišom ako strata miesta v synagóge na bohoslužbe.
Pričlenenie sa ku Kristovi dáva slobodu vravieť a žiť pravdu. Pán Ježiš nás povzbudzuje aj dnes, aby sme boli Jeho vernými svedkami.
Aj v dnešnom príbehu v Markovom evanjeliu by farizeji radi vyhodili Ježiša zo spoločenstva Božieho ľudu. Preto za Ním prišli, aby našli dôvod na Jeho obvinenie z bohorúhačstva a porušenia zákonov. No Kristus nemôže poprieť sám seba. Preto aj my si buďme vedomí toho, že Božie slovo sa nesmie nikdy stať menej hodnotným ako ľudské slovo či nariadenie. Aj dnes sa stáva aj medzi kresťanmi, že sa často trestá podľa ľudskej ľubovôle, keď sa ľudským výkladom Božie slovo zbavuje platnosti pre dnešný život.
A tu je to farizejské a zákonnícke, keď hriešny človek nechce plniť všetky Božie prikázania a jedným Božím prikázaním porušuje druhé Božie prikázanie. Napríklad: „Nepočúvaj svojich rodičov, nemusíš sa o nich starať, ak dáš niečo na oltár Bohu.“
Pamätáte si príbeh o milosrdnom Samaritánovi? Kňaz i levíta šli do chrámu, ale porušili Boží príkaz milovať svojho blížneho. Šli slúžiť Bohu, a pritom nedbali na život zraneného človeka, teda na lásku k Bohu, ale i k človeku. Láska k Bohu nemôže byť dôvodom na nelásku k človeku. Slobodne šli do chrámu a slobodne aj obišli zraneného človeka. Bola to zákonnícka „sloboda“, ktorá si vyberá a určuje, čo má aj Pán Boh od nich prijať. Bohu nestačia len slová. On požaduje aj činy hodné vypovedaných slov.
Pán Boh nám do cesty nášho života posiela mnoho ľudí. Aké svedectvo našej viery budú môcť pri nás prežiť? Ctiť Pána Boha perami je málo, ak pri tom uctievaní nie je srdce. Ak srdce nepočuje a nerozumie Božiemu hlasu, nikdy nebude slobodné. Vždy bude pociťovať potrebu skôr ničiť, ako s Kristom zachraňovať. Skôr byť neláskavé ako byť milé k ľuďom. Skôr bude dbať na striktné dodržiavanie ľudských predpisov, ale ochotne bude prehliadať, keď sa porušujú Božie prikázania.
Ak chceme mať život krajší, majme svoje srdce pri Bohu. Nedávajme ľudské slovo na rovnakú úroveň, ako je slovo Božie. Nikdy nepovýšme ľudské slovo nad to Božie, lebo sa sami zapletieme do otrockých sieti ľudských túžob a prianí, ktoré nie sú človeku naklonené. Sloboda povolaných v Kristovi je slobodou ducha. Už nie satan, smrť a strach ovládajú človeka, ale je to Boží Syn, ktorý zlomil palicu zákonníctva nad človekom. On pretrhal všetky putá neprávosti, ktoré človeka zväzovali zotrvávať v biede duchovného života.
Ako naložíme so slobodou, ktorú nám dal Boží Syn? Dobre si všimnime, ako napríklad reagovali a ako ďalej žili ľudia, ktorých Ježiš uzdravil, ktorým odpustil hriechy, ktorých vzkriesil. Nemali strach svedčiť o Ježišovi. Nebáli sa toho, čo na to povedia farizeji či zákonníci. Neobávali sa svedčiť o pravde, ktorá im bola zjavená. Veď len v Bohu je spása človeka. Boh je najvyššou normou pre veriaceho. Len On je najlepším garantom ochrany ľudského života, ktorý presahuje túto časnosť. K tomu smerujú všetky Božie prikázania, aby človek našiel svojho Boha a slobodu žiť svoj život s Ním.
Skutočne slobodný je len ten človek, ktorého srdce je blízko Boha. Človek slobodný v Kristovi je človek, ktorého sloboda vedie k volaniu do slobody aj iných. A to je zmyslom Kristovho evanjelia: prinášať dobrú správu celému svetu, aby celý svet bol oslobodený od útlaku zlého a bol privedený znova k svojmu Stvoriteľovi. Kto je slobodný v Bohu, ten je pravdivý. Veľmi pozorne skúmajme Písmo a prenášajme si jeho poznatky do našej doby, lebo Božie slovo musí žiť. Plniť Božiu vôľu môže len Kristom oslobodený človek. Ak vidíme okolo seba tých, čo sústavne konajú rovnaké hriechy, potom je to svedectvo toho, že nie sú slobodní od zlého.
Nech nám Ježiš Kristus, náš Pán a Spasiteľ, dopraje tej milosti, aby sme si Ním vydobytú slobodu nedali nikým a ničím ukradnúť. Len ona nás uchráni pred zosvetáčtením cirkvi a svedomia. Vedomie, že Kristova obeť stojí za to, aby sme znášali aj posmech a nenávisť sveta, je silou k slobodnému prežívaniu života. A tak sa pred nás kladie otázka: Do akej miery si vážime slobodu, ktorú nám Kristus vydobyl na dreve kríža? Amen.
Modlitba:
Pane Ježiši Kriste, slobodne a vedome sa skrze Tvojho Ducha vieme rozhodovať pre život vo svätosti, v pravde, láske a spravodlivosti. Tebou darovaná sloboda pozdvihuje naše srdcia i duše k nebu, kde prebýva a čaká na nás Tvoj i náš nebeský Otec. Uvedomujeme si, Pane, veľkú zodpovednosť za svoje životy, ktoré si Ty zachránil z moci tmy a hriechu. Vieme, že je mnoho ľudí spútaných v neslobode života, preto prosíme dnes aj za nich. Vysloboď ich od zlého a voveď do svojej slobody. Bez Teba nič nemôžeme činiť, milý Kriste, a bez Teba nik z nás neuzrie Tvoje kráľovstvo. Nebeský náš Otče, ďakujeme za Tvoju starostlivosť a pomoc Ducha Tvojho, ktorý nás povzbudzuje a dáva nám silu kráčať vo viere v Tvojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista. Bože svätý, buď Ti chvála a sláva aj dnes od nás všetkých vzdávaná na tomto mieste, za naše srdcia a ústa, ktoré chcú svedčiť o Tvojej milosti nad nami. Amen.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
ilustračné foto: pixabay.com
