2. adventná nedeľa
„Prečo teda súdiš brata? Alebo ty zase, prečo pohŕdaš bratom? Veď všetci sa postavíme pred súdnu stolicu Božou, lebo je napísané: Akože som živý, hovorí Pán, každé koleno bude kľakať predo mnou a každý jazyk bude vyznávať Boha.“
(R 14, 10 – 11)
Bratia a sestry!
Dôležitou súčasťou našich služieb Božích je vyznávanie Viery všeobecnej kresťanskej. Konáme tak jeho odriekaním alebo spievaním piesne Krédo. Väčšina kresťanov pozná Vieru všeobecnú naspamäť. Prečo je dobré odriekať vety, ktoré sú nám dobre známe? Odpovedí môže byť viac, ale jednou z nich je úsilie o upevnenie našej viery. Ústami vyslovujeme to, čo je ukryté v hĺbke nášho srdca. A to je dobre. To je dôvod na veľkú radosť. Možno nevyznávame alebo neukazujeme svoju vieru veľkými a do sveta volajúcimi dobročinnými skutkami. Možno nie sme bezchybní a prvotriedni evanjelici, ale ak dokážeme aspoň tichým hlasom vyznať, že Otec nebeský stvoril tento svet, tak je nádej. Potom Pán Ježiš nebol nadarmo medzi nami, a tak Jeho posolstvo je stále živé.
Bratia a sestry, možno sa pýtame, prečo v túto adventnú nedeľu hovoríme o takej základnej veci, ako je viera v Boha Otca Stvoriteľa. Ako vieme, adventné obdobie je vážne a povzbudzuje nás k zamysleniu. Zároveň nás pripravuje na slávnu chvíľu, keď sa znovu ukáže Pán Ježiš vo svojej plnej sláve a moci. Kým sa tak stane, nielen ľudstvo, ale aj my sami budeme musieť prejsť trúchlivým a tmavým údolím. Evanjeliá nie nadarmo prorokujú, že tento svet a ľudia v ňom budú prežívať sklamanie, stratu viery a, žiaľ, aj stratu lásky. Budú znamenia na nebi a na zemi a ľudia ostanú bezradní. Nie, nemyslime si, že takéto slová patria do ríše fantázie. Ony sa stali skutočnosťou aj v minulosti, aj dnes badáme dôkazy o pravdivosti Ježišových proroctiev. Aj teraz sa nachádzame v pomerne zvláštnom období, ktoré v nás vzbudzuje rôzne pocity. Sú ľudia, ktorí sa aj boja. Práve v takýchto chvíľach sa pýtame, čo máme robiť. Kam má smerovať náš duch, aby sme sa nestratili v dnešnom Babylone? Ako odpoveď na uvedené otázky nám môžu slúžiť slová Božie, ktoré sú základom tejto kázne. Keď sa to tak vezme, riešenie je jednoduché: zachovajme si vieru a lásku. Zachovajme si najväčšie dary, ktoré sme prijali od samotného Otca nebeského.
Bratia a sestry, láska, viera a nádej boli vždy najlepším liekom v každej dobe a pri každej príležitosti. No na druhej strane dobre vieme, že uchovať si tieto poklady je jedna z najdôležitejších vecí v tomto živote. V tom vidíme cirkev ako skutočný hrad prepevný, ktorý ochráni pred svetom Božiu lásku a milosrdenstvo. Totiž my ako jednotlivci to nie vždy dokážeme. Dokonca tápeme a pýtame sa, ako vlastne vyzerá tá spomínaná láska alebo milosť. List Rímskym a hlavne kázňové verše nám v tomto chcú pomôcť.
„Čo teda súdiš brata?“ Autor listu sa nás pýta, prečo je človek ochotný posudzovať slová, skutky alebo aj myslenie svojho blížneho. Nie, tu nejde o nejakú výčitku ani o búšenie do svedomia. Skôr tu ide o otázku. V čom sme rýchlejší? V posudzovaní – alebo v porozumení? V stavaní plotov medzi sebou – alebo v hľadaní spoločenstva? Súdenie iných je rýchla a pomerne ľahká cesta, ktorá sa však nekončí dobre. Obvykle sa končí sklamaním, smútkom a stratou bratsko-sesterského spoločenstva.
Áno, druhá adventná nedeľa nás túži pripraviť na rôzne javy a udalosti, ktoré sa ešte odohrajú. Láska k blížnemu je však najsilnejším múrom, ktorý odolá všetkému. Nie nadarmo sa o láske hovorí už oddávna. Zároveň sa však smutne konštatuje, že je jej vždy málo.
Opakom lásky je pohŕdanie. „Prečo pohŕdaš bratom?“ Nepohŕdaj svojím bratom, lebo sa ľahko môže stať, že vyjdeš na hanbu. Nie sme najmúdrejší a nie sme neomylní. Napokon samotný Pán Ježiš nikdy nikým nepohŕdal. Naopak, v každom človeku videl krásu a každého si cenil. Dokonca i samotný zradca Judáš našiel v Ježišových očiach úctu a lásku.
Bratia a sestry, čo má teda spoločné láska k blížnemu a druhý príchod Pána Ježiša? Veď všetci sa postavíme pred tvár Božiu a každý uzná, že Pán Boh je všemocný. Pre niekoho to poznanie bude bolestivé, pre ostatných bude len potvrdením toho, v čo verili oddávna. Aj preto som začal túto kázeň vyzdvihnutím Viery všeobecnej kresťanskej. Ak budem veriť v Pána Boha, tak mám nádej, že prežijem každú dobu s akým-takým úspechom. A ak nie, potom sa postavím pred súdnu stolicu s akou-takou nádejou. A prečo sú v našom biblickom texte spomínaní blížni, ak hovoríme o viere? Dôvod je tento: viera a láska idú ruka v ruke. Ak verím Pánu Bohu, potom Ho mám aj rád. Ak verím svojmu blízkemu človeku, potom nielenže ho mám rád, ale nebudem ho ani posudzovať, ani ním pohŕdať. Budem mu veriť každé slovo a budem si ho vážiť.
Nech nás sprevádza viera v Otca nebeského, lebo ju potrebujeme v každom čase. A je dosť možné, že v tomto súčasnom dvojnásobne. Amen.
Modlitba: Pane Bože, veríme, že Ty si všemocný Boh. My veríme, že nás zachrániš v každom čase. My nepoznáme budúcnosť. Nevieme ani to, čo bude zajtra. Možno to bude pre nás deň posledný. Jedno však vieme určite. Ty budeš s nami až do konca sveta. Neopustíš nás ani vtedy, ak sa naša viera bude klátiť a lámať. Tlejúci knôt nedohasíš. Pane, ďakujeme za všetko dobro, ktorým nás požehnávaš v každom čase. Bez Teba by sme boli stratení. Ak budeme blúdiť, ostaň Dobrým pastierom, ktorý hľadá po všetkých lúkach a roklinách. Nech je velebené Tvoje meno. Nech viera žije v našich srdciach, aby sme v pokoji čakali na Tvoj slávny príchod. Amen.
Mgr. Michal Gubo
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: pixabay.com
Spätné odkazy