Dr. Martin Luther
Či je správne utekať pred smrťou (1527)
Od augusta do novembra 1525 zúril vo Vroclave mor. Mestské zastupiteľstvo vydalo prísne nariadenia, aby zabránili jeho šíreniu, najmä proti chorým, ktorí sa nedbalo správali voči zdravým a mohli ich infikovať. Tí, ktorí mohli utiecť pred morom, opustili mesto. Takto vznikol problém medzi evanjelickými farármi, či je správne z tejto smrti utiecť. Túto otázku položili aj Lutherovi. Po čakaní na odpoveď svoju žiadosť zopakovali. Medzitým aj Wittenbergu hrozil mor.
Zatiaľ čo Luther, ktorého postihli rôzne iné choroby, pracoval s prerušovaním na výklade Písma (koniec júla až koniec októbra 1527), mor skutočne prepukol vo Wittenbergu (august až december 1527). Keď sa aj univerzita, profesori i študenti presťahovali do Jeny, Luther ich varoval, aby neboli príliš vystrašení.
Napriek výzve kurfirsta Johanna, aby sa tiež presťahoval do Jeny, s Bugenhagenom a dvoma kaplánmi vo Wittenbergu prednášal a kázal a slúžil ako duchovný pastier núdznym. Písmo jasne ukazuje, ako viera dáva slobodu konaniu. Láska však dáva slobodu trpieť. Luther sa vydáva cestou, ktorá sa vyhýba tak zbabelosti ako i fatalizmu. (WA 23; 338-379)
Ctenému doktorovi Johannesovi Hessovi, farárovi z Vroclave, a jeho spoluslužobníkom v Kristovom evanjeliu. Martin Luther
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista. Už dávno som dostal vašu otázku, ktorú ste mi poslali sem, do Wittenbergu, konkrétne: či je správne, aby kresťan utiekol v prípade všeobecnej smrti (moru), a mal som na ňu odpovedať už dávno. Ale Boh všemohúci ma istý čas vychovával a držal pod palicou tak silno, že som nedokázal ani dlhšie čítať, ani písať.
Tak som si tiež pomyslel: Pretože Boh Otec všetkého milosrdenstva ťa tak hojne obdaroval všemožným porozumením a pravdou v Kristovi, sám budeš schopný rozhodnúť a vyriešiť prostredníctvom jeho ducha a milosti tieto i väčšie otázky bez mojej rady. Ale pretože neprestávate naliehať a natoľko sa ponižujete, že túžite poznať aj môj názor na to, aby (ako učí sv. Pavel) „ste všetci rovnako hovorili a jednako mysleli a zmýšľali“, „buďte jednomyseľní“, „zmýšľajte rovnako, majte rovnakú lásku, buďte jedna duša a jedna myseľ“ (1Kor 1, 10; 2Kor 13, 11; Fil 2, 2), týmto vám dávam na vedomie svoj názor, nakoľko ma Boh obdaroval milosťou a ja som porozumel. A chcem ho so všetkou pokorou predložiť tvojmu porozumeniu a porozumeniu všetkých zbožných kresťanov, ako sa patrí, aby ste podľa neho mohli súdiť a rozsudzovať. A potom, čo tu i inde sa pozdvihli hlasy kvôli umieraniu, publikoval som ich v tlačenej podobe v nádeji, že aj iní môžu chcieť sa poučiť a použiť môj pokyn.
Ponajprv, niektorí stoja pevne v názore, že človek by nemal a nesmie utekať pred nebezpečenstvom smrti. Ale pretože smrť je trest od Boha, ktorý nám je zoslaný kvôli nášmu hriechu, mal by človek zostať v pokoji a trpezlivo čakať na trest v pravej a pevnej viere. Útek [227] považujú za neprávosť a neveru v Boha. Ostatní si však myslia, že útek je správny, najmä tí, ktorí nemajú žiaden úrad.
Prvým nemôžem vyčítať ich dobré úmysly. Pretože chvália dobrú vec, a to silnú vieru, treba ich chváliť, pretože by chceli mať všetkých kresťanov v silnej a pevnej viere. Nie je to iba detinská viera (ein Milchglaube; 1Kor 3, 2), že človek očakáva smrť, pred ktorou boli zdesení a stále sú zdesení takmer všetci svätí. A kto by nepochválil tých, ktorí sú tak úprimne mysliaci, že si smrť veľmi nevážia a ochotne sa odovzdajú pod Božiu palicu za predpokladu, že sa tak stane aj bez Božieho pokušenia, ako budeme počuť.
Ale pretože medzi kresťanmi je to tak, že málo je silných a veľa slabých, človek nepochybne nemôže naložiť každému, aby niesol to isté. Silný veriaci človek môže piť jed a neškodí mu to (Marek 16, 18), ale slabý veriaci z neho pije smrť. Peter mohol chodiť po mori, pokiaľ bol silný vo viere; ale keď pochyboval a vo viere zoslabol, potopil sa a hrozilo, že sa utopí. Ak silný muž putuje spolu so slabým človekom, musí skutočne akceptovať, že nebehá podľa svojich síl, inak by slabých čoskoro uhnal k smrti. Teraz však Kristus nechce odmietnuť svojich slabých, pretože Pavel učí: „My, silní, povinní sme teda znášať slabosti nevládnych a nie v sebe mať záľubu“ (Rim 15, 1) a „Ba čo viac, údy tela, ktoré sa zdajú slabšími, sú veľmi potrebné“ (1Kor 12, 22).
A to hovorím stručne a presne: smrť a útek pred smrťou sa môžu stať dvomi spôsobmi konania. Najprv, ak sa to stane kvôli Božiemu slovu a príkazu, napríklad ak bol niekto uväznený pre Božie slovo a mal by zaprieť alebo odvolať Božie slovo, aby mohol uniknúť smrti, v takom prípade má každý jasný príkaz od Krista, aby neutekal, ale radšej zomrel, [228] ako sa hovorí v Matúšovi 10, 33: „Kto by ma však zaprel pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ A Matúš 10, 28: „A nebojte sa tých, ktorí mordujú telo, ale dušu nemôžu zamordovať…“ Atď.
Rovnako sú povinní postaviť sa a zostať v tiesni a smrti tí, ktorí sú v duchovnom úrade, ako kazatelia a farári.
Existuje totiž jasné Kristovo prikázanie: „Dobrý pastier dáva život za svoje ovce; ale nájomca keď vidí vlka uteká.“ (Ján10, 12) Pretože pri smrti človek potrebuje predovšetkým duchovný úrad, ktorý Božím slovom a sviatosťou posilňuje a utešuje svedomie, aby premohol smrť vo viere. Ak by však bolo toľko kazateľov a dohodli by sa medzi sebou, že by nabádali niektorých, aby ušli, myslím si: Nebol by to hriech, pretože služba by bola stále primerane zabezpečená, a ty, ak by bolo potrebné, mal by si byť ochotný zostať.
Rovnako ako čítame o svätom Atanáziovi, že utiekol zo svojej cirkvi, aby mohol byť zachránený jeho život, pretože bolo veľa ďalších, ktorý úrad zastávali. Rovnako bratia v Damasku nechali Pavla utiecť v koši cez hradby (Sk 9, 25). A podľa Skutkov 19, 30 nechal učeníkov, aby ho zadržali, aby nešiel na zhromaždenie v divadle pre nebezpečenstvo, pretože to nebolo potrebné.
V súlade s tým sú povinní zostať všetci tí, ktorí sú v sekulárnych funkciách, ako sú starostovia, sudcovia a podobne. Pretože tu opäť platí Božie slovo, ktoré ustanovuje svetské autority a nariaďuje im vládnuť, chrániť a spravovať mesto a krajinu, ako hovorí Pavel v Rim 13, 6: „Vrchnosť je Boží služobník, práve tomuto povolaniu trvale oddaná.“ Je totiž veľmi veľkým hriechom opustiť celé spoločenstvo, ak má príkaz niekoho opatrovať. Pretože bez autority by tam nebol žiaden poriadok a diabol by mohol spôsobiť veľké škody cez oheň, vraždy, výtržníctvo a iné nebezpečenstvá. A Pavel hovorí: „Kto sa nestará o svojich vlastných, popiera vieru a je horší ako pohan.“ (1Tim 5, 8)
To, čo sa teraz povedalo o týchto dvoch úradoch, by sa malo vzťahovať aj na všetky ostatné osoby, ktoré sú navzájom spojené službou alebo služobným pomerom. Sluha, napríklad, by nemal utekať od svojho pána ani slúžka od svojej panej, iba s vedomím a povolením pána alebo panej. Naopak, pán by nemal opustiť svojho sluhu ani pani by nemala opustiť svoju slúžku, pokiaľ ich dostatočne nezabezpečia nejakým spôsobom. Pretože vo všetkých týchto veciach je Božím príkazom, aby služobníci a slúžky poslúchali a boli viazaní. Naopak, páni a panie by sa mali starať o svojich ľudí. Rovnako sú otec a matka viazaní na deti a, naopak, deti sú viazané na otca a matku Božím príkazom slúžiť a pomáhať, atď. Rovnako tak, ako verejné osoby sú povinné vyplácať mzdy. Pretože tam, kde nie sú rodičia, sú opatrovníci a najbližší priatelia tiež povinní zostať so svojimi priateľmi, alebo by mali zodpovedne zabezpečiť, aby na ich mieste boli iní, ktorí by sa starali o ich chorých priateľov. Áno, žiaden sused nesmie utiecť pred druhým, pokiaľ nie sú ľudia, ktorí môžu namiesto neho zostať a starať sa o chorých. V týchto prípadoch sa treba v každom ohľade báť Kristovho slova: „Bol som chorý a nenavštívili ste ma.“ (Matúš 25, 43). Prostredníctvom tohto slova sme všetci navzájom viazaní, aby nikto nebol zanechaný v ťažkostiach, lebo mu dlžíme starostlivosť a pomoc tak, ako by sme chceli, keby sme my boli na jeho mieste, aby on pomohol nám.
Preklad bude uverejňovaný postupne na viacej častí
Pripravil:
Mgr. Ján Meňky
evanjelický a. v. farár
ilustračný obrázok: wikipedia.org
