O pár dní 8. novembra si budeme pripomínať 400. výročie bitky na Bielej hore. Bitky z 8. novembra 1620, ktorá znamenala koniec náboženskej slobody na niekoľko storočí v Čechách a na Morave. Priniesla prenasledovanie, perzekvovanie a útek nekatolíckych duchovných, zatváranie kostolov a konvertovanie českých stavov naspäť na katolícku vieru. Ovplyvnila vývoj dejín nielen v samotných Čechách, ale aj v okolitých krajinách vtedajšej Európy.

Snaha o obnovu pozície

Reformácia vo svojich rôznych podobách ovplyvnila dianie vo všetkých Európskych krajinách. Vývoj a presadzovanie reformačných myšlienok vždy záležal od podpory panovníkov a opory z vrstiev šľachty. Vedúce panovnícke rody vo vtedajšej Európe, však neboli naklonené myšlienkam reformácie. Rovnako sa snažila aj katolícka cirkev znova obnoviť svoj vplyv a pozície spred roku 1517. Spojenie katolíckej cirkvi a vedúceho panovníckeho rodu Habsburgovcov znamenal začiatok protireformácie, obmedzovanie náboženských slobôd.

Radikalizácia

V Čechách sa v období reformácie a protireformácie, v 16. storočí nachádzala väčšina kresťanských konfesií – katolícka, luteránska, kalvínska, ale aj utrakvistická a Jednota bratská. Od dôb husitských vojen upadala moc panovníka, ktorú pomaly vystriedala moc stavov. Po nástupe Habsburgovcov na český trón začalo potláčanie práv nekatolíckych konfesií. Počas vlády Rudolfa II. Habsburského, sa v roku 1599 do všetkých dôležitých funkcií dostali zástupcovia radikálnej vetvy katolíkov. Spoločnosť sa rozdelila na dve časti, kde jedna katolícka bola privilegovaná a druhá nekatolícka – protestantská bola prenasledovaná.

Majestát Rudolfa II. Habsburského

Počas konfliktu medzi panovníkom Rudolfom II. a jeho bratom Matejom II. Prišiel o časť svojho kráľovstva. Vojensky mu boli ochotné pomôcť aj české stavy, ktoré na oplátku žiadali náboženskú slobodu. Rudolf II. povolil náboženskú slobodu podpísaním takzvaného Majestátu. V praxi sa, ale nič nezmenilo a hlavné slovo patrilo stále radikálnej katolíckej časti stavov. Po smrti Rudolfa II. prebehlo niekoľko generálnych snemov, na ktorých bol okrem iného určený nástupca na český trón Ferdinand II. Štajerský.

Po problémoch so stavbou protestantským kostolov a súdnom nariadením ich zatvorenia a zbúrania, bol v roku 1618, proti vôli panovníka zvolaný snem do pražského Karolinu. Na svojom zasadnutí prijali členovia snemu rezolúciu proti porušovaniu Majestátu. Vzniklo veľké napätie medzi českými stavmi podporujúcimi jednu a druhú stranu. V dôsledku celej situácie a napätia 23. mája 1618 z Pražského hradu defenestrovali české protestantské stavy miestodržiteľov, ako trest za vlastizradu, ktorá bola kvalifikovaná priamo v Majestáte, ako trest za jeho porušenie. Všetci pád zo skoro 16 metrovej výšky prežili.

Defenestrácia miestodržiteľov

Panovník vyhlásil defenestráciu ako otvorenú vzburu. Tento deň historici označujú ako začiatok českého stavovského povstania, povstania českých stavov voči Habsburgovcom. Tento konflikt je nazývaný aj Česká vojna, ktorá je  zároveň pokladaná za súčasť väčšieho konfliktu označovaného 30 ročná vojna. Tá pohltila skoro celú Európu. Defenestrácia spustila sled dejín, ktoré vyústili do vojny, kde na jednej strane bojovala prohabsburská koalícia a na strane druhej protihabsburská koalícia. Niektorí historici označujú bojujúce strany aj ako protestantskú a katolícku. 30 ročná vojna bola ukončená v roku 1648 Vestfálskym mierom.

Česká vojna

Na začiatku českého stavovského povstania nechcela ani jedna zo zainteresovaných strán vojenské riešenie konfliktu. České stavy nemali prostriedky a ani zahraničnú podporu. Až po smrti Mateja II. sa situácia začala meniť, keď sa na stranu českých stavov pridali Sliezko, Morava, Lužice a hornorakúske a dolnorakúske stavy. Nástupca Mateja II., Ferdinand II. bol prehlásený za zbaveného českého trónu. Novým panovníkom sa stal Fridrich Faltský, jeden z vodcov protestantskej únie a zať Anglického kráľa, čím si chceli zabezpečiť ich podporu. Zahraničná pomoc však neprichádzala. V úvodnej fáze konfliktu sa darilo českým stavom odrážať útoky cisárskej armády.

Povstalci sa zo začiatku dokázali brániť, dokonca v roku 1619 zaútočili aj na Viedeň za podpory sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena, ktorý povstal proti Habsburgovcom v Uhorsku. Po vpáde poľských kozákov platených cisárom, sa ale museli stiahnuť vojská späť. Začiatkom roku 1620 sa do vojny na strane Habsburgovcov zapojila aj Katolícka liga, ktorá zahájila svoje ťaženie na Prahu. Stavovská armáda sa pomaly stiahla až ku Prahe na Bielu horu, kde čakala cisárske vojská a ich spojencov. 8. novembra 1620 sa proti sebe postavili. Samotná bitka trvala 120 minút, z ktorej víťazne vzišla cisárska armáda so svojimi spojencami, a to aj vďaka zlej morálke stavovského vojska a zlých rozhodnutí jej veliteľov.

Následky Bielej hory

Cisár Ferdinand II. nechal zatknúť a uväzniť väčšinu českých stavov, ktoré aktívne podporovali a bojovali proti Habsburgovcom. Bolo vydaných 51 exekučných rozsudkov. Sám Ferdinand II. podpísal 46 rozsudkov smrti, z ktorých bolo 21. júna 1621 vykonaných 27. 12 hláv popravených bolo na výstrahu vystavených na ochodze Staromestskej mosteckej veži. Zložené boli až po dobití Prahy saskými vojenskými jednotkami o 10 rokov neskôr. Skonfiškovaný majetok bol rozdaný prívržencom panovníka. V roku 1627 bolo vydané „Obnovené zřízení zemské“, akási ústava českého štátu, podľa ktorého mali Habsburgovci dedičné práva na český trón a jediným povoleným náboženstvom sa stalo katolícke.

Protireformácia a náboženský exil

Prvé kroky po vydaní novej krajinskej ústavy smerovali proti nekatolíckym inštitúciám a duchovným pôsobiacim najmä v kráľovských mestách. Bola rekatolizovaná Karlova univerzita. V lete 1621 boli panovníkom vykázaní zo zeme všetci evanjelickí duchovní, s výnimkou luteránov, pri ktorých bral ohľad na spojenca saského kurfirsta Jána Saského. Nasledovalo odoberanie kostolov a mnohé „dobrovoľné“konverzie na katolícku vieru vyvolávali odpor. V roku 1622 boli z Prahy vykázaní aj luteránski duchovní. Najväčším víťazstvom protireformácie bolo zavedenie pápežského zákazu laického prijímania pod obojím spôsobom, znovuzavedenie latinskej liturgie a zákaz slávenia Husovho sviatku.

Exil

Ďalším cieľom protireformácie sa stali kráľovské mestá, v ktorých mohol panovník svoje ciele uplatňovať bezpodmienečne. V roku 1624 bolo mestám zakázané prijímať nekatolíkov za mešťanov, kupovanie majetkov, uzatváranie manželstiev a iné. Rovnako boli obmedzené práva nekatolíckych stavov. Jedinou alternatívou k zmene konfesie bol odchod z krajiny. Slobodní obyvatelia Čiech a Moravy, šľachta a mešťania kráľovských miest mali právo opustiť krajinu. V prípade poddaných to bola nezákonná emigrácia.

Veľa odídených sa usadzovalo blízko českých hraníc, pretože sa po čase chceli vrátiť späť. Väčšie skupiny emigrantov sa usídlili v Sasku, v Lužiciach, v Sliezku a Hornom Uhorsku. Na Slovensko väčšinou prichádzali členovia Jednoty bratskej. Boli známi svojou kvalitnou prácou. Učitelia, šľachtici a duchovní u nás udomácnili Kralickú Bibliu. Najznámejším exulantom, ktorý musel utekať zo svojho pôsobiska a jeho život i dielo má dodnes veľký význam pre celý Európsky priestor bol pedagóg, filozof, jazykovedec, spisovateľ, biskup Jednoty bratskej Jan Amos Komenský.

Náboženská sloboda

Po bitke na Bielej hore začalo obmedzovanie náboženských práv nekatolíckych náboženstiev, ktoré vyvrcholilo v roku 1627, povolením jediného katolíckeho náboženstva. Pre české krajiny to znamenalo začiatok protireformácie, rekatolizácie a útlaku pod patronátom panovníckeho rodu Habsburgovcov. Začiatkom konca náboženskej neslobody sa považuje jozefínska náboženská tolerancia, ktorá vyvrcholila v roku 1861 vydaním Protestantského patentu. Patent formálne uznal ostatné náboženstvá ako ďalšie štátne náboženstvá.

Mgr. Ivan Debnár

Použitá literatúra:
JUST, J. NEŠPOR, Z. MATĚJKA, O. a kol. Luteráni v českých zemích v proměnách staletí. 1. vydanie. Praha: Lutherova společnost, 2009. 396 s. ISBN978-80-903632-8-1.
VESELÝ, D. Dejiny kresťanstva a reformácie na Slovensku. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2004. 384 s. ISBN 80-7140-221-4.
Osudová Bílá hora. Extra Historie Kauzy, január 2012. 50 s. ISSN 1805-0301.

ilustračné foto: wikipedia.org

%d blogerom sa páči toto: