Podľa historikov je po časovom odstupe pre jednu generáciu – približne 25 až 30 rokov – hodnotenie nedávnej minulosti ešte veľmi nespoľahlivé. Keď krátkosť tejto doby doplníme aj tým, aké hlboké a dlhodobé deformácie zanechajú za sebou totalitné diktatúry a progresívne – zároveň agresívne – ideológie, tak na dnešnej konferencii stojí pred nami mimoriadne náročná úloha. Navyše môžeme konštatovať, že kým prevláda povrchné presvedčenie, že „my predsa isto vieme, o čom boli tie časy, v skutočnosti – rovnako ako v prípade menších detailov, tak aj v spojitosti s najdôležitejšími súvislosťami – komunistickú diktatúru zosadenú pre tridsiatimi rokmi  obklopuje zarážajúca nevedomosť a manipulácia.

Respektíve nie celých 30 rokov. Ako historik teraz nemám na mysli, či siete, vybudované pred tridsiatimi rokmi počas desaťročí komunizmu, oligarchistické rodiny, ekonomicko-politické a mediálne skupiny, vôbec prešli zmenou režimu. Ako historik chcem narážať na fakt, ktorý sa bezprostredne týka aj našej dnešnej konferencie: útvary štátnej bezpečnosti do jari 1990 svoju operatívnu činnosť ešte stále nielenže nepretržite vykonávali, ale zapájali aj nových príslušníkov! Čiže téma konferencie presnejšie znie: dvadsaťdeväť a pol roka po… Ak pochopíme faktickú brutalitu tejto poznámky, hneď sa dostaneme bližšie aj ku skutočnej podstate totality.

Rámec a možnosti výskumnej práce, zameranej na odhalenie práce, dokumentov a príslušníkov bývalej operatívnej zložky, prevádzkovanej za účelom nadobudnutia informácií a rozbitia „protirežimovej reakcie”, sú v jednotlivých krajinách veľmi odlišné. Pod týmto pojmom samozrejme treba chápať politickú spravodajskú službu, zriadenú v záujme ochrany komunistického režimu, ktorú treba odlíšiť od tradičných, všade a vždy fungujúcich zložiek tajnej služby. Je všeobecne známe, že politická zmena režimu v Maďarsku nebola spojená s uplatnením právnej zodpovednosti voči predchádzajúcemu režimu. Za niekoľkomesačné obdobie pred voľbami v roku 1990, ktoré režim v skutočnosti vystriedali, bola časť materiálu, súvisiaca s našou témou, dokázateľne zničená. Pravdepodobne za účelom odstránenia alebo neskoršieho využitia zmizla. Možnosť nahliadnutia do nenarušených spisov z času na čas bola obmedzená, a dostupnosť dokumentov bola nepriamo ovplyvňovaná. Ak niekedy existovala široká verejná požiadavka po nastolení spravodlivosti na základe práva, či po komplexnom zistení skutočnosti,  žiaľ k tomu nedošlo, a v rámci svojej pôvodnej podstaty a významu a po troch desaťročiach nie je možné jej ani vyhovieť. Tým nechcem naznačiť, že investigatívny výskum stratil význam – práve naopak! Tu skôr ide o to, že maďarská spoločnosť sa s touto dobou vysporiadala bez konfrontácie a bez sformulovaného morálneho a spoločenského prístupu, čo rovnako ovplyvnilo život sledovaných a pozorovateľov, ako aj životy obsluhovačov a užívateľov výhod režimu.

Evanjelická cirkev v Maďarsku v roku 2005 za účelom výskumu o spolupráci medzi orgánmi komunistickej diktatúry – v prvom rade zložiek štátnej bezpečnosti – a evanjelickou cirkvou  zriadila tzv. Komisiu pre zisťovanie skutočnosti. Do niekoľkočlennej skupiny je okrem historikov zapojený aj právnik a farár, deklarujúc, že aj cirkev si uvedomuje citlivosť a zložitosť úlohy. Rovnakú iniciatívu v podobnom čase podnikla aj rímskokatolícka a reformovaná cirkev, ale konkrétne výsledky dosiahla iba evanjelická komisia, ktorá je aktívna aj v súčasnosti. V rámci ostatných spoločenských ustanovizní sa takéto rozhodnutie nezrodilo. Komisia okrem zverejnených štúdií vykonáva aj predbežnú previerku kandidátov do verejných funkcií v  Evanjelickej cirkvi v Maďarsku. Okrem jej vykonania to síce nemá záväzné výsledky, čiže v prípade negatívneho zistenia je to prenechané na osobné rozhodnutie jednotlivca, ale vo svojej podobe je to v krajine predsa len unikátne.

Ako ilustráciu uvediem uverejnené výsledky tejto investigatívnej práce, čiže namiesto nezáživného rozboru konkrétnych – a partikulárnych – štúdií skôr zhrniem  výsledky, dilemy a ponaučenia z výskumného procesu. Na úvod musím uviesť, že som nikdy nebol členom príslušnej cirkevnej komisie, zároveň sa však ako profesionálny cirkevný historik prednostne venujem výskumu cirkevných dejín 20. storočia.

Niekoľko poučení zo zistení skutočností v Maďarsku
V rámci dejín komunizmu v Maďarsku revolúcia a boj za slobodu v roku 1956 má v každej súvislosti rozhodujúcu úlohu. 12-ročné obdobie, ktoré jej predchádzalo, bolo obdobím otvoreného stalinistického teroru, čo sa, samozrejme, bezprostredne dotýkalo aj cirkvi: demonštračné procesy, zatknutia, odvolávanie cirkevných predstaviteľov, cenzúra, zoštátnenie majetku, vylúčenie z verejného života a zo vzdelávacieho procesu, zmrazenie vzťahov so západom atď. Konsolidácia, ku ktorej došlo po krvavom potlačení revolúcie pod vedením Jánosa Kádára,  na jednej strane aj v cirkvách vypátrala a potrestala „kontrarevolučné reakčné prvky”, na druhej strane však vo vzťahu k spoločenským predstaviteľom zmenila spôsoby – parafrázujúc Ježišove slová z evanjelia – „Kto nie je na mojej strane, je proti mne”, a namiesto celkového stotožnenia sa s komunizmom ponúkala alternatívu širokej spolupráce. Komunistickú kontrolu tejto politiky národného frontu už nezabezpečoval otvorený teror, ale skôr skryté rozširovanie siete.

Prítomnosť siete štátnej bezpečnosti, získavanie informácií cez rôzne organizácie, prenikalo do celého spoločenského a súkromného života: okrem samotnej komunistickej strany, odborov, Vlasteneckého ľudového frontu – informačnú bázu pre režim, samozrejme, predstavoval tajný dohlaď ministerstva vnútra. Keďže v cirkvách nefungovali stranícke organizácie a odbory, pozorovanie sa predovšetkým opieralo o aktívnu prácu siete, ktorá mala v tomto okruhu relatívne veľký dosah. Farársky stav Evanjelickej cirkvi v Maďarsku sa počas komunizmu neustále pohyboval okolo 300-450 osôb, z toho približne u 50 farárov výskum preukázal napojenie alebo v nejakej podobe zamestnávanie u štátnej bezpečnosti ministerstva vnútra.

V prípade presného určenia počtov jednu z ťažkostí spôsobuje, že zapojenie a zamestnávanie týchto farárov sa vykonávalo z rôznych dôvodov. V podstate môžeme konštatovať, že zamestnávanie v rámci siete malo dvojitý zámer: v prvom rade získavanie informácií, na druhej strane nepretržitú demoralizáciu a trvalú dezorganizáciu cirkvi. Vhodne to ilustrujú stretnutia agentov a styčných dôstojníkov: podľa dokumentácie pravidelne prebiehali rozhovory, ktoré slúžili „k zachovaniu bdelosti” zamestnávania – samozrejme bez toho, aby zamestnaný vedel o tom, že je súčasťou jednoduchej psychologickej hry. V šesťdesiatych rokoch v období upevnenia komunistického režimu bola lojalita voči režimu dominantnou témou. Získavanie informácií – a spolu s ním aj počet napojení – v prípade politicky citlivých udalostí  samozrejme aj neskoršie a vždy vzrástlo. V materiáloch súvisiacich s maďarskou evanjelickou cirkvou sa vyskytujú tri takéto uzly – Pražská jar v roku 1968 ( napr. z dôvodu  protestantských vzťahov s Kresťanskou mierovou konferenciou v Prahe),Valné zhromaždenie Svetového luteránskeho zväzu v roku 1984 v Budapešti a začiatok zmeny režimu sa na konci osemdesiatych rokov.

Veľkú dilemu predstavuje to, že pozorovanie cirkví prebiehalo nielen prostredníctvom zapojenia duchovných, ale aj skrze svetských funkcionárov a cirkevníkov. Odhalenie tejto skutočnosti je oveľa zložitejšou úlohou, ktorej sa doteraz venovalo menej pozornosti. Samozrejme, zainteresovanosť farára či biskupa je  jednoznačne cirkevnou otázkou, pričom účasť na cirkevnom živote v prípade životnej dráhy svetských členov a predstaviteľov je iba sprevádzajúcou súčasťou ich života. Zároveň však je evidentné, že títo jednotliví predstavitelia mohli cirkevný život významným spôsobom ovplyvniť.  Osobne považujem za neprimerané, že v tejto súvislosti väčšinou jednostranne poukazujeme iba na farárov.

Jednotlivé prípady zamestnania zapojených farárov do štátnej bezpečnosti zo strany štátnej strany poukazujú na jednotnú profesionálnu metodológiu, pričom jednotlivé osoby a ich životná dráha predstavujú výrazné rozdiely. Toto sa rovnako vzťahuje na motiváciu pri spolupráci ako aj na hĺbku spolupráce. Väčšinou je možné jasne konštatovať, že pristúpenie k spolupráci je výsledkom nejakého vydierania alebo vyhrážky: strata farárskeho povolania napr. kvôli výrokom pred rokom 1945, alebo kvôli vyhrážkam sankciami voči rodinným príslušníkom. Druhou charakteristickou metódou je vyhrážanie sa obmedzením cirkevnej činnosti: premiestnenie, strata teologickej akademickej práce atď. V okruhu sa motivácie len zriedkavo stretávame s financiami, skôr s úradnými pozíciami, alebo s možnosťou vycestovania na západ. Typické bolo, že boli zaradení do kategórie „spoločenský vzťah” a nie do kategórie „zamestnanecký vzťah“, čo znamenalo zaradenie medzi „dobrovoľníkov”. V skutočnosti to však znamená menšiu operatívnu angažovanosť. Jav „s dušou a srdcom” je zriedkavý, ale je bolestivý. Charakteristickým príkladom je biskup Ernő Ottlyk, ktorý ako dekan Teologickej akadémie poskytol štúdiu o tom, akými spôsobmi by mohla byť zlikvidovaná príprava evanjelických farárov v Maďarsku.

Pri zoznámení sa s dobou z historického hľadiska samozrejme treba myslieť aj na to, že režim oficiálnu cirkevnú politiku uskutočňoval cez Štátny úrad pre cirkevné záležitosti. To v praxi znamená, že udržiavanie kontaktov s úradom nikoho neobišlo, ale aj v tejto oblasti existovali v hĺbke spolupráce významné rozdiely, čo investigatívny výskum – ktorý sa prioritne zameriava na zamestnávanie pod ministerstvom vnútra – berie do úvahy menej. Na tomto je každopádne toľko pravdy, že orgány ministerstva vnútra kontrolovalo priamo vedenie komunistickej strany a ako také pre Štátny úrad pre cirkevné záležitosti znamenali nielen konkurenciu, ale boli jeho akýmsi pozorovateľom.  Aj keď sa snažili o obmedzenie externej kontroly medzi stranou a štátnymi orgánmi. Žiaľ, poznáme aj také príklady keď spolupráca so Štátnym úradom pre cirkevné záležitosti dokázala byť aj vážne deštruktívna.

Zaujímavým a istým spôsobom nečakaným poučením zo vzniknutého celkového obrazu je miera znalosti nielen vnútrocirkevných vzťahov zo strany orgánov komunistického režimu (napr. rozdielne možnosti, vyplývajúce z rozdielov medzi katolíckou a protestantskou cirkevnou správou), ale aj ovládanie rozdielov medzi teologickými smerovaniami a skupinami zbožnosti. Prostredníctvom profesionálneho plánovania dokázali využiť názorové rozdiely medzi zástancami ochrany cirkvi, vybudovanej na ústavnom spoločenskom a právnom systéme – a medzi tými, ktorí aj za cenu kompromisov hlásali jedinečný význam zborovej práce. Jedným z majstrovských úspechov cirkevnej politiky režimu bol vytvorený spor, dokonca nevraživosť na jednej strane medzi biskupom Lajosom Ordassom – symbolizujúcim vyznávačský postoj, a na druhej strane medzi biskupom  Zoltánom Túróczym. ktorý bol pietistického razenia a neskôr aj s biskupom Zoltánom Káldym. Samozrejme, k tomu mohlo dôjsť vďaka tomu, že k „druhej strane” – čiže k radom štátu a strany – sa pridali predtým aktívni členovia, vyznajúci sa vo vnútornom živote cirkvi (deti z farárskych rodín).

More v kvapke
Dovoľujem si uviesť jeden znamenitý príklad z oblasti, ktorej sa venujem, ktorý aj v rámci takého krátkeho referátu môže napomáhať, aby sme pochopili realitu, prejavujúcu sa počas činnosti štátnej bezpečnosti v rámci cirkvi. Pravdou je, že koľko ľudí, toľko príbehov – avšak osud biskupa Zoltána Káldyho aj z pohľadu jeho úradu, aj z hľadiska udalostí môže byť pre nás poučný. O to viac, že vtedajší čestný doktor Teologickej akadémie v Bratislave prepája dejiny maďarskej a slovenskej evanjelickej cirkvi.

Zoltán Káldy sa narodil v roku 1919, po skončení teologickej fakulty v Šoprone svoju farársku a seniorskú službu vykonával v Pécsi. Stal sa z neho jeden z najvýznamnejších maďarských evanjelických kazateľov v rámci evanjelizačného hnutia. Do revolúcie v roku 1956 ani ako farár, ani ako senior nevykonával žiadnu kompromitujúcu kolaborantskú službu. Po potlačení revolúcie vďaka tejto minulosti sa z neho stala vytipovaná cieľová osoba „pokusného projektu” štátnej cirkevnej politiky kádárovksej konsolidácie: nové usporiadanie spolupráce medzi cirkvou a režimom prostredníctvom zapojenia ľudí, ktorí predtým neboli kompromitovaní.

K zapojeniu Káldyho do štátnej bezpečnosti došlo v roku 1958 po druhom nezákonnom odstavení biskupa Lajosa Ordassa. Vtedy sa už stal zrejmým dôvod Káldyho kandidatúry a zvolenia za biskupa, čo ako nádej na oslobodenie sa od predchádzajúceho cirkevného vedenia v cirkvi získalo širokú podporu. Dokumenty o zapojení do štátnej bezpečnosti poukazujú na to, že Káldy udalosti vnímal ako rokovací proces v rámci skutočného kompromisu, dôsledkom ktorého chcel do vlastných rúk prevziať nielen samostatné plánovanie budúcnosti cirkvi, ale aj riešenie porevolučných retorzií. Skutočný obraz jeho životnej dráhy oproti tomu poukazuje na to, že riadenie tejto spolupráce so štátnou bezpečnosťou v podstate a samozrejme zostalo výlučne pod vplyvom štátnej strany. Počas jeho biskupského pôsobenia v rokoch 1958 – 1987 je možné rozlíšiť uvedené etapy: 1958 – 1963: obdobie napojenia, učenia, aklimatizácie; 1963 – 1970: zber informácií a príprava odborných materiálov k novej kádárovskej spolupráci s cirkvami; 1970 – 1987: obdobie analýz, vyžiadanie cirkevnoorganizačných a diplomatických materiálov.

Stratégiou Káldyho ako vedúceho predstaviteľa cirkvi bolo, že v otázkach týkajúcich sa cirkvi s ním treba rokovať, pričom vnútornú kontrolu cirkvi mal vykonávať osobne, aby sa cirkev nedostala do konfrontácie s režimom. V rámci toho vyvinul tzv. diakonickú teológiu, ktorá v priestore, tolerovanom režimom, mala zabezpečovať udržiavanie kontaktov cirkvi so socialistickým spoločenským prostredím, teda otázky, o ktorých bolo dovolené diskutovať boli tematizované v cirkvi vtlačenej do kostolov. V časoch globálneho vzniku kontextuálnych teolológií to môžeme považovať za istý druh kontextuálnej prikázanej teológie v diktatorickom komunistickom prostredí. Káldy vďaka tomu získaval úľavy pre život v rámci evanjelickej cirkvi: usporiadanie niekoľkých celoštátnych mládežníckych táborov, nový spevník, nová agenda, rozvoj zahraničných vzťahov. Pravdou je, že tým posledným slúžil aj záujmom režimu, pretože režim v oblasti diplomacie, za účelom legitimácie socialistického režimu, na pozorovanie a spravodajské služby rád využíval cirkvi. Diplomatickým vyvrcholením všetkého bolo Valné zhromaždenie Svetového luteránskeho zväzu v Budapešti v roku 1984, usporiadané ako prvé a posledné stretnutie za Železnou oponou. Jeho dvojitý účel dobre vystihuje, že toto podujatie v značnej miere aktivizovalo evanjelické zbory v Maďarsku, pričom zvolenie Káldyho za predsedu potvrdilo politiku, vytvorenú prostredníctvom režimu.

Skutoční užívatelia: vodcovia komunistického režimu
Medzi prioritné úlohy historikov nepatrí morálne posudzovanie, no počas skúmaní faktov môžu vysloviť konštatovania. Najťažšiu úlohu máme pri určovaní zodpovednosti, obzvlášť aj preto, lebo každý príbeh je rôzny, osobitný aj napriek tomu, že metódy používané režimom nasledovali vypracovanú šablónu.

Tí, ktorých pozorovali a ich životná dráha bola zničená režimom, nepochybne patria do okruhu obetí a poškodených. Čo máme povedať o tých spolupracovníkoch, ktorí sa často navzájom pozorovali? Čo máme povedať o tých, ktorým sa vyhrážali uväznením ich najbližších a ich deťom znemožnením v pokračovaní v štúdiu? Čo máme povedať o tých, ktorí napísali formálne šablóny o druhých, aby zvládli svoju úlohu, pričom ich ostatní niekedy neopodstatnene a nebezpečne ohovárali? Čo máme povedať o tých, ktorí svoju službu zanedbávali, alebo žili tak nehodne, že režim o nich neprejavil ani záujem, a preto ostali „čistí”? Možno týchto niekoľko provokatívnych otázok poukáže na to, že táto vec nie až taká jednoduchá

Najdôraznejšie však musíme povedať, že jednoznačnými užívateľmi spolupráce so štátnou bezpečnosťou boli predovšetkým lídri a zainteresované osoby komunistického režimu! Styční dôstojníci, profesionálne manipulujúci funkcionári, príslušníci Politickej komisie atď. To predstavuje aj dvojitý záväzok. Mnohí z nich nezmizli z aktívneho politického života ani po roku 1990, dokonca zastávali, zastávajú popredné vedúce funkcie. Aspoň by sme mali o nich vedieť, čo robili počas „predchádzajúceho života”! Na druhej strane by sme mali prejaviť záujem o spoznanie snáh.

Prof. dr. habil.  AndrásKorányi
univerzitný profesor, Evanjelická teologická univerzita (Budapešť),
zástupca biskupa (Evanjelická cirkev v Maďarsku, Južný evanjelický dištrikt)

%d blogerom sa páči toto: