8. nedeľa po Svätej Trojici
„Keď sa mu srdce povýšilo a zatvrdlo, takže sa spurne správal, bol zosadený zo svojho kráľovského trónu a bola mu odňatá jeho sláva.“
Daniel 5, 20
Od pádu Adama a Evy v rajskej záhrade sa ľudia každej vekovej kategórie búria proti rodičovskej, štátnej alebo Božej autorite. Blázon, o ktorom hovorí päťdesiaty tretí žalm, odmieta vládu Boha nad svojím životom. Mnohí ľudia súčasnosti sú takí istí a tiež konštatujú: „Niet Boha!“ A výsledkom tejto rebélie a tvrdohlavosti je všeobecná duchovná prázdnota, spoločenský chaos a anarchia hodnôt. Človek sa snaží neprítomnosť Boha vo svojom živote vyplniť rozličným spôsobom: zábavou, prácou, športom, alkoholom, neviazanosťou či koníčkami. A výsledok? Úpadok morálky a citov, strata zmyslu života, apatia, beznádej a zúfalstvo. A to všetko v dôsledku toho, že človek si svoje názory postavil nad Božiu vôľu. Rozhodol sa zariadiť si všetko po svojom, vyberať si, čo vyhovuje jeho túžbam, napĺňať potreby, ktoré v ňom budujú pocit dôležitosti a nenahraditeľnosti.
Lenže tí, ktorí pohŕdajú múdrosťou Božou a uprednostňujú vlastnú cestu k šťastiu, platia vysokú cenu. Žiť v presvedčení, že Boh neexistuje, vedie človeka k vnútornému zúfalstvu, pocitu ničotnosti a vnútornej prázdnote. Šalamún napísal: „Bázeň pred Hospodinom je počiatkom poznania, blázni pohŕdajú múdrosťou a kázňou.“ Na inom mieste uviedol: „Múdry má oči vo svojej hlave, kým blázon chodí v temnote.“ O blahodarnom pôsobení múdrosti v živote hovorí aj Kniha Sírach: „V pokladniciach múdrosti sú dômyselné podobenstvá, ale hriešnikovi je úcta voči Bohu ohavnosťou. Ak túžiš po múdrosti, zachovávaj prikázania a Hospodin ti ju hojne uštedrí. Lebo múdrosť a správna výchova je v bázni pred Hospodinom a Jeho záľuba je vo vernosti a miernosti.“ Chápte – žiť v bázni pred Bohom znamená naplniť svoj život radosťou, zmyslom i nádejou. Iba ten, kto sa podrobí Božiemu vedeniu, je skutočne múdry a čaká ho blažená budúcnosť.
Istý muž raz išiel do nemocnice, kde sa podrobil vyšetreniu, ktoré ukázalo, že má srdce na opačnej strane. Prorok Daniel vo svojej knihe hovorí v podstate o tom istom probléme, hoci v duchovnom zmysle slova. Aj v súčasnosti sa tento jav vyskytuje veľmi často. Ustavične počúvame vychvaľujúce sa chorály: „Ja som to dokázal! To všetko je moja zásluha! Keby mňa nebolo, nič by z toho nebolo!“ Samochvála, samoľúbosť a pýcha sú príčinou toho, že srdce človeka neraz nie je na správnom mieste. Ženieme sa za najnovšími módnymi trendmi, aby sme z úst našich príbuzných a priateľov počúvali, akí sme elegantní a ako nám to pristane. Predvádzame sa s novými šatami, šperkmi či autom, aby sme zožali obdiv a niekedy aj závisť. Pýšime sa svojimi deťmi, nedopustíme na nich jediné krivé slovo a snažíme sa ich pretlačiť do takzvanej „lepšej spoločnosti“. Sme hrdí na to, ako sme ich vychovali a všetkým pripomíname, čo všetko sme pre nich urobili. Túžime po tom, aby nás druhí rešpektovali a vzdávali nám poklony. Radi by sme ľudí ovládali a keď sa nám to podarí, rozprávame o tom, akí sú tí druhí slabosi a úbožiaci. Zakaždým chceme byť stredobodom pozornosti a nestrpíme rovnocenného či silnejšieho soka vedľa seba. Usilujeme sa získať uznanie spoločnosti a kvôli svojim záujmom sa neštítime prevalcovať ostatných.
Prorok Daniel hovorí o babylonskom kráľovi Nebúkadnecarovi i jeho synovi kráľovi Bélšaccarovi, ktorých naduté srdcia neboli na správnom mieste. Výsledkom toho bol Boží súd nad nimi. Nebúkadnecara Boh ponížil, kým si neuvedomil, že Boh vládne nad kráľovstvami ľudí a Bélšaccara zavraždili. Skúmajme sa teda, či je naše srdce na správnom mieste, aby sme na seba nepritiahli Boží súd aj my. Uvedomujeme si svoju úplnú závislosť na Bohu? Uznávame, že všetko, čo máme a kým sme, je dar Jeho milosti? Žijeme dennodenne ako Jeho služobníci, ktorí Mu vzdávajú úctu a vďaku?
Zamyslime sa nad textom piesne číslo 472 z nášho spevníka a povedzme si úprimne, či sa tak správame: „Rád poddávam sa Božej vôli, tak ako ona sa deje, poklady na čo by mi boli? Zaťažia len srdce moje. Šťastný, kto so mnou pristáva na tom, čo mu Pán Boh dáva. Som spokojný, hoc tu v časnosti lesk nečaká ma ani sláva. Čo sú to? Len svetské márnosti, hynú sťa dym, poľná tráva. Kto im verí, klame sa sám, ja spokojný som s tým, čo mám.“
V Druhej knihe kronickej čítame o judskom kráľovi Uzijovi, ktorý bol pozoruhodným panovníkom. Prevzal úrad, keď mal len šestnásť rokov a nad Judskom vládol päťdesiatdva rokov. Boha sa bál, národ viedol dobre, takže nastalo dlhé obdobie rozkvetu. Jeho sláva sa rozšírila široko – ďaleko, ale očividne rád počúval, aký je výnimočný a veľký. Vo svojej namyslenosti si privlastnil úlohu kňaza, ktorú Boh jasne vymedzil Áronovým potomkom. Pre túto neposlušnosť ho Boh ranil malomocenstvom.
Rozumejte – nikdy nie sme tak blízko pádu, ako vo chvíľach najväčších úspechov a slávy. Pokiaľ si neuvedomíme, aký podiel má na našich úspechoch Boh, nie sú potom naše úspechy o nič lepšie ako neúspechy. Uzija bol mimoriadne úspešný kráľ. Svojimi úspechmi sa zapísal do dejín. Darilo sa mu vo vojne i v mieri, v plánovaní aj uskutočňovaní svojich cieľov, v stavbe budov i záhrad. Avšak Uzija precenil svoju dôležitosť. Pozvoľna ho začala ovládať pýcha, podobne ako malomocenstvo, ktoré sa pomaly šíri, až napokon zničí celé telo. Jeho nadutosť zašla tak ďaleko, že chcel zastávať úlohu kňaza, ktorá mu vôbec neprislúchala. Nielenže si neuvedomoval, čo všetko mu bolo darované, ale navyše zabudol, že Boh každému človeku zveruje inú úlohu.
Veľký a dobrý je len Boh, ktorý niekomu umožní byť spravodlivým vodcom, vynikajúcim odborníkom, vyhľadávaným lekárom či nadaným žiakom. Keď to pochopíme, pomôže nám to prekonať závisť, keď iných vyzdvihujú, a pokoriť vlastnú pýchu, keď nám niekto hovorí, akí sme úžasní. Aj apoštol Pavol varoval: „A tak, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“ O čo viac si namýšľame o sebe, o to menej vyzdvihujeme Boha. Grécky bájkar Ezop v bájke Žaba a vôl ukázal, kam až môže pýcha zájsť. Žaba zbadala na lúke vola a pomyslela si: „Keby som sa poriadne nafúkla, určite by som bola veľká ako ten obrovský vôl.“ Niekoľkokrát teda nabrala dych a spýtala sa dcéry: „Čo myslíš, som už taká veľká ako tamten vôl?“ Dcéra žabka odvetila: „Nie si, mamička.“ Mama žaba sa teda nafukovala ešte viac. Keď dostala rovnakú odpoveď ako predtým, nafúkla sa ešte trikrát a nakoniec praskla.
Poznáme a obdivujeme niektorých smrteľníkov, v súčasnosti najmä hercov, spevákov, športovcov a politikov. Jednoducho tých, čo dosiahli nejaký enormný úspech. V určitých veciach prevyšujú nás obyčajných ľudí, no napokon sú ich potreby rovnaké ako tie naše. Aj oni zažívajú bolesť, sklamanie i trápenie. Majú svoje zlé dni a ich srdcia strádajú. Nedokážu sa vyhnúť smrti a nemajú istotu večného života. Nesmieme preto zabúdať, že jedine Boh je veľký a dokonale dobrý. Je dosť bohatý na to, aby naplnil naše potreby, dosť milostivý, aby nám odpustil naše hriechy, dosť silný, aby nás previedol údolím smrti, dosť láskavý, aby nás nazval svojimi deťmi a dosť dobrotivý, aby nás prijal do večnosti. V tomto svete prázdnych superlatívov a nafukujúcich sa celebrít je Boh vždy ten najväčší.
Boh nás nestvoril na to, aby sme sa sústredili výhradne na seba a svoje záujmy. Nepovolal nás k tomu, aby sme sa od iných dožadovali obdivu, potlesku a slávy. Egoizmus a pýcha spoločenstvo nebudujú, ale rozbíjajú. Nadutosť prináša len samotu, zatrpknutosť a bolesť. Nesnažme sa teda za každú cenu zviditeľňovať, predvádzať a tlačiť na popredné miesta či funkcie. Namiesto seba vyvyšujme Boha. Ako je napísané: „Nie nám, ó Hospodine, nie nám, ale menu Tvojmu daj česť pre svoju milosť a vernosť.“ Buďme teda skromní v úsudkoch o sebe, aby sme vo večnosti neboli zahanbení. Pretože iba pokorné srdce sa páči Bohu a je dedičom kráľovstva nebeského. Amen.
Mgr. Ivan Mucha
ev. a. v. farár
ilustračné foto: pixabay.com
