Ľudia majú dnes bleskozvody, búrok sa neboja, a tak nepotrebujú ani Perúna, ani iného boha. Preč sú tie skvelé doby, keď mohol barokový kazateľ len trikrát za sebou v stupňovanej kadencii z kazateľnice predniesť: „Zomrel boháč a pochovaný je v pekle,“ a vtedajší zbohatlíci a ľudia ostrých lakťov sa ozlomkrky kajali, až sa chytali za otlačené kolená. Dnes už na takých zazobancov metra nie je! Kmotrička Smrť si iste nakoniec síce vždy presadí svoje, ale zo spoločenského hľadiska je to už úplne odpísaná osoba, ktorej prácu sme sa naučili zakrývať rýchlejšie, než si to ktokoľvek vôbec všimne. Preč sú až na výnimky slávne funusy a nejaké okolie obťažujúce nosenie smútku. Slováci síce občas sú poverčiví, ale odtiaľ potiaľ… Účty nechcú nikomu skladať už za života, a už vôbec nie po smrti. Niet sa čo čudovať, že sa tento primitívny tlak predsudkov nakoniec nutne prejaví aj v „sociologicky relevantnej každodennosti“ súčasného kresťanstva, vrátane cirkvi, ktorá nezriedka upadá do mentality geta, odrážajúceho síce tie najškandalóznejšie výpady, inak však túžiaceho „žiť si to svoje slušné kresťanské“ v nerušenom pokoji, čím sa však zákonite od „skutočne kresťanského“ nutne trochu vzďaľuje… Ako naozajstné zjavenie, tak skutočne pôsobí v tomto kontexte napr. postava Imricha Lukáča, nadaného ako osobnou charizmou, tak schopnosťou presne a zároveň pravdivo hovoriť, čestne žiť a konať. Kto už to všetko vie naraz – „byť v realite“, stáť si napriek tomu na svojom, provokovať zrazu „zadebnenú zaužívanosť“ kresťanov, a hlavne vedieť to všetko podať a nenechať sa ničím a nikým kúpiť za nejaké výhody. Ako veľmi sú len pre tú často tak frustrujúcu každodennosť súčasného kresťanstva v našej cirkvi takíto ľudia potrební! Mnohí kňazi v našej cirkvi sú dnes neveriaci, túžiaci len po zabezpečení a blahobyte. Takí sa nachádzajú aj medzi tými, ktorí budú tento rok ordinovaní, ale za minulého vedenia nedostali súhlas. Cirkev nemá šancu stať sa strediskom duchovného života, ak sa nenavráti k hlásaniu Lutherovho učenia – nášho Augsburského vyznania, ktoré dominovalo v srdciach veriacich od čias reformácie až do 20. storočia. Akú vieru totiž človek má, taký je aj jeho život a skutky. Preto ten marazmus cirkvi, ktorej vzorom sú tí najškandalóznejší politici.
Martina Kováčiková
ilustračný obrázok: pixabay.com
