Zmráka sa, stmieva sa, napísal pred rokmi v básni v zbierke Nox et solitudo náš bard Ivan Krasko. Podobné „počasie“ panuje zreteľne aj v niekdajšej oceliarskej pýche Československa, v bývalých Východoslovenských železiarňach, dnes US Steel Košice. V posledných rokoch už odtiaľ prepustili okolo 5 000 zamestnancov – a okolo 2 500 ďalších stratí prácu do konca roka 2021.
V čase najväčšieho rozmachu košickej huty v nej bolo zamestnaných okolo 24 000 ľudí. To znamenalo rozvoj – nielen Košíc ale i ďalších častí východného Slovenska. Keď nedávno vyhasla Vysoká pec č. 1, bol to zlý signál. A keď sme sa pred pár dňami na košickej tlačovej besede predstaviteľov odborov z USS a odborového zväzu KOVO dozvedali, že zamestnanci ostali bez odmien, že známa radiátorovňa od 1. augusta 2019 už nie je súčasťou USS, že motivačné programy zrejme uvoľnia z huty prostredníctvom odstupného ďalšie stovky ľudí, mrazilo aj nás, novinárov. Oceliarsky gigant na východe mal a zamestnanosťou stále má širokospektrálny vplyv na kvalitu života tisícok rodín.
Ako to súvisí s evanjelikmi?
Jednou z príčin hroziaceho hromadného prepúšťania je zlá situácia na trhu s oceľou, keď na ňom pretrváva konkurencia krajín, kde si, na rozdiel od Európy, nerobia pri výrobe „starosti“ s prísnymi normami, zameranými na ochranu životného prostredia. Pritom, nie je to iba problém košickej huty, predstavitelia OZ KOVO uviedli, že problémy majú aj v Podbrezovej či v Žiari nad Hronom. A napríklad už aj na železniciach, kde zamestnanci tiež pociťujú dopady rôznych úsporných opatrení. Viacerí si vari položíte otázku, čo má v evanjelickom týždenníku hľadať takáto informácia. Už dnes sú však aj medzi nami tisícky sestier a bratov, ktorí alebo stratili zamestnanie, alebo ich rodinný rozpočet takpovediac z mesiaca na mesiac chudne a na kvalite života mnohých rodín to cítiť, veď ich starosti zdieľame čoraz častejšie i ako príbuzní, susedia či v cirkevnom zbore. Slabnutie v príjmoch a tým i rozpočtoch rodín sa, samozrejme, premietne aj do ďalších sfér života a práce, tiež do podpory aktivít v cirkvi. Z histórie ale i zo spomienok našich prastarých i starých rodičov vieme o veľkej dráme novodobých dejín, ktorá po krachu burzy v New Yorku v roku 1929 znamenala veľkú hospodársku krízu so všetkými – i veľmi tragickými dôsledkami.
Chceme byť tam, kde treba pomoc
Zmierňovať následky tejto pohromy sa vtedy solidárne usilovali aj cirkvi. U nás aj Slovenská evanjelická jednota, ktorá si práve v roku 1930 pripomínala 10. výročie začiatku svojho pôsobenia na Slovensku. V evanjelickom časopise Stráž na Sione z tých čias si možno s rešpektom všimnúť, čo deklarovali jej vedúci predstavitelia. „Nie sme spolkom mŕtvych – lebo mŕtvi spolkov nepotrebujú – ale sme spolkom živých…“ A ďalej: „Chceme všade a vždy tam byť, kde je našej pomoci najviac treba! Pod svoje krídla voláme všetkých, ktorí dobrovoľne chcú niesť bremená opustených, sirôt a núdzu trpiacich!“ Neostalo len pri slovách – vtedajší predseda SEJ Juraj Bienik z Kokavy nad Rimavicou, podpredseda A. Engler, tajomník Ján Čillag, zapisovateľ J. Koska a účtovník A. Textóris obsah tejto šľachetnej deklarácie zvýraznili aj etablovanín a následne finančnou podporou sirotského fondu a základiny domu S.E.J. S veľkým rešpektom možno v archívnych číslach Stráže na Sione z tohto krízového dramatického obdobia čítať aj údaje o činnosti vtedy okolo 24 000 členov SEJ, združených v 54 odboroch po celom Slovensku, ktorí napr. v čase vrcholiacej krízy dokázali v roku 1932 dosiahnuť príjem takmer 470 000 korún československých (kč), z čoho sa dostalo dobročinnej podpory napr. sirotám, pohorelcom, bolo možné vyplatiť chorobnú či tzv. mrzačnú podporu, podobne podporu posmrtnú a ďalšie dobročinné aktivity. Majetok SEJ vzrástol o vyše 36 600 kč. Bolo i na podporu stavieb nových škôl, kultúrnych domov, cirkevných časopisov i pre miestne odbory SEJ.
Trendy sú varovné
Vedno so Slovenskou evanjelickou jednotou sa pomoci blížnym venovala v tých rokoch aj Pohanská misia, na účet ktorej poslali evanjelici v roku 1932 viac ako 95 000 kč. Sestrám a bratom, ťažko postihnutým dopadmi krízy, pomáhali samozrejme aj diakonia, ženské spolky, či šľachetní donori z radov jednotlivcov. Signálov, upozorňujúcich na zhoršujúce sa položenie tisícok rodín bude u nás, ako podčiarkujú nielen ekonómovia ale stále častejšie, hoci s ohľadom na blížiace sa voľby, opatrne aj politici, bude, žiaľ, pribúdať. Tieto trendy sú varovné, atmosféra v spoločnosti sa stáva explozívnejšou. A bude tak i na pôde našej cirkvi, kde počet rodín v existenčných problémoch rastie. Bolo by sa treba uskromniť – redukciou aktivít, ktoré si vyžadujú náročnejšie financovanie, vari by bolo zodpovednejšie gazdovať i v zboroch, seniorátoch, dištriktoch i ústredí ECAV. Je tu čas urýchlene kreovať projekty, tvoriť a podporiť fondy, z ktorých by prúdila pomoc odkázaným. A napokon: je tu naozaj najvyšší čas volať všetkých ignorantov siedmeho Božieho prikázania a aktérov rafinovaných finančných deliktov na pôde našej ECAV na zodpovednosť a samozrejme, aj okamžité vrátenie súm, ktoré majú roky na účtoch! Akákoľvek ďalšia tolerancia je neprijateľná a premieta sa do straty dôvery a ďalšieho poškodzovania imidžu ECAV na Slovensku.
Eva Bombová
