Tak ako mnohí iní členovia našej ECAV, aj ja som si prečítal posledný Evanjelický posol z 26. júna. Veľmi by som si prial, aby si ho prečítal každý člen našej ECAV. Viem, že nemálo našich bratov a sestier by si v tejto chvíli mohlo myslieť, že nie som celkom príčetný, že taký „bulvár“ je nepatričné čo i len chytiť do rúk, nie ho ešte čítať. Ale teraz celkom vážne. Prečítajte si, vážení členovia cirkvi, najmä „Správu odbornej komisie na posúdenie skutkového stavu hospodárenia spoločnosti Reformata spol. s r. o.“ z poslednej synody a aj príspevok doc. Imricha Lukáča, bývalého generálneho dozorcu ECAV na Slovensku. Prečítajte si tieto príspevky s pokojom v srdci a bez primárnych predsudkov. Prečítajte si ich aj tak, ako by ich dnes čítal i náš Dr. Martin Luther s jeho náročnosťou po Božej pravde, po čistote našich konaní pred Bohom, bez obáv z cirkevných hierarchií, bez obáv, čo si o vašich postojoch a presvedčení bude myslieť cirkevná vrchnosť a bez obáv z prípadných cirkevných trestov, lebo Božiu pravdu nemožno unížiť ani exkomunikáciou.
Dlhé roky našu ECAV kvária okrem iného rôzne majetkové kauzy. Medzi nimi je dominantná kauza hospodárenia spoločnosti Reformata spol. s r. o. Spory, ktoré sa riešia už niekoľko rokov na rôznych úrovniach a grémiach, vyvolávajú medzi zainteresovanými hlbokú ľudskú i cirkevnú animozitu. Z právneho hľadiska niet o čom diskutovať. Komisia, ktorú zostavila minulá synoda, sa venovala hospodáreniu Reformaty veľmi zodpovedne a zistené porušenia právnych predpisov sú jednoznačné. Ale prečo práve tento spor „o pravdu v Reformate“ je taký dôležitý a pre našu cirkev taký toxický a zásadný? Určite je to tak aj preto, že vyrubené sankcie štátnymi orgánmi za viaceré ekonomické a účtovné porušenia musia byť zodpovednými uhradené, ale je tu dôvod ešte aj iný a pre mňa zásadnejší. Je ním spôsob, ako sme pristupovali k riešeniu problémov v Reformate a do čoho rôznosť riešenia problémov Reformaty spol. s r. o. vyústila.
Ústavná povinnosť generálneho dozorcu je chrániť cirkevný majetok
Myslím si, že všetci členovia ECAV vedia, ako dlhodobo a neústupne poukazoval na neprávosti konané v Reformate práve generálny dozorca ECAV doc. Lukáč. Práve v jeho poslednom článku je uvedená prakticky cela genéza prístupu bývalého Predsedníctva ECAV (Klátik a Lukáč), ktoré preukázateľne požadovalo na viacerých grémiách zjednanie nápravy v Reformate. A tu sme pri koreni veci, ktorý si treba dobre uvedomiť. Generálny dozorca podľa článku 49 ods. 3 písmena b Ústavy ECAV: „Zabezpečuje ochranu a zveľaďovanie cirkevného majetku a dozerá na hospodársku činnosť cirkvi“ a podľa písmena d: „Zabezpečuje cirkevnú disciplínu a dodržiavanie cirkevných a iných predpisov.“ Ešte raz upozorňujem, že je to ústavná povinnosť každého generálneho dozorcu v ECAV takto konať, a keby ju generálny dozorca nenapĺňal, vyhýbal sa jej, zľahčoval by ju, alebo by chcel protiprávne konania zamiesť pod koberec, sám sa dopustil disciplinárneho previnenia a mohol by byť odvolaný z funkcie pre neplnenie si svojich ústavných povinností. Do tejto ústavnej kompetencie generálneho dozorcu nemôže vstupovať nikto – a žiadny cirkevný orgán ju nemôže uznesením obmedzovať, alebo vymedzovať, ako sa má generálny dozorca správať pri vážnom porušení cirkevnoprávnych predpisov a pri vážnych podozreniach z poškodzovania majetku ECAV. A práve v tomto momente sme pri koreni veci, ktorá traumatizuje našu ECAV už dlhšie obdobie.
Správa odbornej komisie potvrdila, že slová dozorcu Lukáča boli pravdivé
Viacerí vyčítajú doc. Lukáčovi, že preniesol problematiku neprávosti konanej v Reformate z vnútrocirkevného prostredia ECAV do prostredia verejného a celospoločenského, a tým ju otvoril širokému aj mediálnemu prostrediu. Taktiež sa mal týmto konaním dopustiť podľa niektorých „znevažovania cirkvi, poškodzovania dobrého mena a rozdeľovania jednoty cirkvi.“ Keby sa takéhoto niečoho dopustil cirkevný predstaviteľ v stredoveku, išlo by „o neposlušnosť a herézu“, ktorá narušuje jednotu cirkvi, znevažuje autoritu jej cirkevných predstaviteľov a to je horšie, ako niekomu ublížiť na zdraví. No a určite by nasledoval trest, ako s takýmto heretikom zatočiť, pričom exkomunikácia by nebola jediným a posledným riešením. Práve teraz si, bratia a sestry, prečítajte príspevok doc. Lukáča, ktorý veľmi jednoznačne preukazuje, koľkokrát sa pokúšal na rôznych vnútrocirkevných grémiách riešiť problémy v Reformate, aby ako generálny dozorca vyčerpal všetky možnosti riešenia daného stavu vo vnútri našej ECAV. Taktiež si prečítajte, ako na danú problematiku reagovali iní cirkevní predstavitelia. Nemôžem súhlasiť s tým, že primárnym riešením problémov doc. Lukáča v kauze Reformata bolo znevažovanie cirkvi a poškodzovanie jej dobrého mena v mimocirkevnom prostredí. Je úplne zrejmé, že až keď doc. Lukáč vyčerpal všetky možnosti riešenia vo vnútri orgánov ECAV a náprava sa nezjednávala, až potom upozornil na nekalé praktiky v Reformate spol. s r. o. aj širokú verejnosť. V konečnom dôsledku na základe odbornej komisie bolo na poslednej synode preukázané, že vážne upozornenia doc. Lukáča a ďalších členov najmä bývalého generálneho hospodárskeho výboru, boli relevantné a pravdivé.
Odkaz pre všetkých, ktorí majú problém sa ospravedlniť
Dalo by sa očakávať, že tí, ktorí doc. Lukáča za jeho postoj napádali, sa mu na synode minimálne ospravedlnia, lebo je to nielen slušné, morálne, ale aj prejavom dôveryhodnosti a vyspelosti cirkvi. Rodičia učia svoje deti, že keď niekomu ublížili, musia sa mu ospravedlniť. Často to počúvame aj od našich duchovných v kázňach a niet k tomu čo dodať. Takéto konanie je nielen morálnym imperatívom, ale aj Božím prikázaním, ako sa máme správať k sebe navzájom. Tento morálny atribút slušného správania nosíme v sebe, lebo nás tak učí náš Spasiteľ Ježiš Kristus. Žeby však tento postoj neplatil pre našich cirkevných predstaviteľov? Nechcem prejudikovať postoje, ale zrejme áno, pretože ospravedlnenie možno niektorí vnímajú ako prejav „slabosti“ a cirkevní predstavitelia si možno myslia, že ich môže postihnúť čokoľvek, ale prejav uníženia ich autority nikdy. Chcem odkázať všetkým, ktorí majú problém sa ospravedlniť, že ospravedlnením sa u Boha a u ľudí polepšujeme, poľudšťujeme, stávame sa silnejšími tým, že dokážeme prekonávať svoje ľudské slabosti a unižovať naše niekedy priveľké ľudské egá. A ten, kto sa nedokáže ospravedlniť, prejavuje iba svoju slabosť a deklaruje úbohosť pred Bohom a pred ľuďmi. Ale v prípade Reformaty a doc. Lukáča nejde iba o cirkevnú morálku. Ide aj o to, že na základe jeho nekompromisných postojov k nekalým praktikám v Reformate mu kandidačná porada v posledných voľbách neumožnila opätovne kandidovať na funkciu generálneho dozorcu, lebo údajne rozdeľuje cirkev. A tak už asi nejde o to, či niekto porušuje právne predpisy, ale o to, ako to odprezentujeme verejnosti. Preto sa pýtam – možno poukazovaním na porušovanie cirkevnoprávnych predpisov, poukazovaním na nehospodárne nakladanie s majetkom ECAV a napĺňaním ústavných povinností generálneho dozorcu rozdeľovať cirkev? Čo je to za nezmysel? Tento nezmysel však pokračuje ďalej. Aj keby sa zistilo, že v Reformate boli vážne porušené cirkevnoprávne a štátne predpisy, nemalo sa o tom zo strany doc. Lukáča hovoriť na verejnosti, a preto ho treba za túto formu jeho prejavu príslušne ostrakizovať. Ak neviete, bratia a sestry, čo tento pojem znamená, tak vám chcem pripomenúť, že bol zavedený v Aténskej demokracii, v starom Grécku, a tým črepinovým súdom sa posielali na 10 rokov do vyhnanstva tí, o ktorých si plnoprávni občania Atén mysleli, že narušuje a je nebezpečný pre Aténsku demokraciu. Žijeme síce v 21. storočí, ale správame sa k sebe v cirkvi niekedy horšie ako ľudia pred 2 000 rokmi, a to ešte sa na tieto obdobia pozeráme s veľkou namyslenosťou, ale to len preto, že máme v rukách mobily a máme pocit, že keď si pustíme internet, že sme zjedli všetku múdrosť sveta.
Postavil sa proti celému cirkevnému systému
Ale teraz vážne. Tak veľmi chce vedenie a synoda bojovať za absolútnu jednotu cirkvi a trestanie tých, ktorí porušujú v cirkvi konkrétne neprávosti, že sa neskutočne navzájom diskvalifikujeme a približujeme sa k situácii, ktorá panovala v cirkvi pred 500 rokmi. Náš Boh musel poslať na svet Dr. Martina Luthera, aby cirkvi aj svetu otvoril oči. Veď čo urobil Martin Luther pribitím svojich 95 téz na dvere kostola vo Wittenbergu? Urobil to, čo človek Božím posilnením a posilnený Duchom Svätým urobiť musel pre nápravu cirkvi, ktorá odpustkami a inými neduhmi a pochybeniami krivila pravú podstatu cirkvi. Martin Luther vyniesol tieto nepravé praktiky cirkvi pred verejnosť a to nielen pre verejnosť cirkevnú, ale aj pre verejnosť celého vtedajšieho sveta. Spýtajme sa spolu: keby to Martin Luther neurobil takýmto spôsobom, keby sa tak rigorózne nepostavil voči praktikám vtedajšej cirkevnej hierarchie, keby sa nepostavil dokonca aj proti pápežovi a to aj za cenu ohrozenia vlastného života, existovala by dnes naša ECAV, ktorú máme tak úprimne radi? A práve tá zanietenosť Luthera pre Božiu pravdu, keď všetko ostatné bolo nepodstatné, keď sa jeden človek postavil proti celému cirkevnému systému, ktorý trval na svojej monolitnosti, na svojej neomylnosti, je pre nás evanjelikov tak imponujúce. To, že sa pápežovi počínanie Luthera nepáčilo, je samozrejmé, lebo zo svojho pohľadu Luther narúšal auru jednoty cirkvi a znevažoval cirkevné autority na čele s pápežom, veď si dovolil spáliť aj jeho interdikt o svojej exkomunikácii. Nepripomína vám to, bratia a sestry, niečo?
Pravda je dôležitejšia ako konflikt s cirkevnými predstaviteľmi
Nikto nemusí mať obavu, že chcem z niekoho robiť druhého Luthera, taký človek sa ešte nenarodil. Ja len chcem, aby sme sa všetci v našej cirkvi približovali ku konaniu a k hodnotám Martina Luthera. Aby sme sa nenazývali luteráni len tak pre nič za nič, ale aby sme boli všetci luteráni nasledovníkmi jeho postojov. Aby sme neboli ako tí, čo „víno pijú a vodu kážu.“ Veľmi si prajem, aby Martin Luther nebol pre nás nejakým reliktom historických udalostí spred 500 rokov, ale aby sme ho nasledovali aj v dnešnej dobe 21. storočia. Aj dnešná doba si pri presadzovaní Božích hodnôt vyžaduje odvahu a ochotu presadzovať pravdu a spravodlivosť v každej etape nášho života proti komukoľvek. Preto si vážim doc. Lukáča, že aj napriek tomu, že išiel do konfliktu s tými, pre ktorých bola a je nepoškvrnenosť našej cirkvi mantrou a pri presadzovaní svojich postojov sa choval ako skutočný luterán, pre ktorého je Božia pravda dôležitejšia ako konflikt s niektorými cirkevnými predstaviteľmi. Chcel by som, bratia a sestry, aby sme si dobre rozumeli. Aj ja som, samozrejme, i za to, aby si cirkev dokázala riešiť svoje problematiky sama. Ale keď nastane situácia, že nás niektoré naše problémy presahujú a nevieme alebo nechceme ich dostatočne dobre vyriešiť, treba prejsť vlastnou cirkevnou katarziou. A katarzie sa až tak veľmi nebojme, lebo keď ju zvládneme, očistí sa cirkevné ovzdušie a po búrkach nepokoja vyjde v našej cirkvi aj slnko, verte mi. Veď čo iné zažíva v súčasnosti aj naša bratská katolícka cirkev? Celé roky sa jej cirkevní predstavitelia snažili ututlať, nezverejňovať, neprezentovať na verejnosti problémy okolo zneužívania detí. Tiež sa prezentovalo dlhé roky, že katolícka cirkev si to vyrieši sama, že prezentácia na verejnosti ju bude rozdeľovať, že bude klesať v očiach ľudí jej autorita, keď sa priznajú dlhoročné previnenia niektorých jej kňazov. Až terajší pápež František z tohto veľmi citlivého nešváru urobil „res publica“ – teda urobil z neho vec verejnú, keď na stretnutí, ktoré inicioval pred kamerami celého sveta, sa cirkev priznala, že niektorí jej členovia morálne zlyhali, chovali sa nedôstojne a v nesúlade s Božími prikázaniami. Myslíte, že pápež má za tento svoj počin v cirkvi iba obdivovateľov? Určite nie. Tiež určite počúva, že to malo zostať v cirkvi, že ju to rozdeľuje a znevažuje. Ja však tento krok pápeža Františka považujem za veľký krok silnej cirkevnej osobnosti a považujem ho za jedinú formu, ako môže akákoľvek cirkev reagovať na neduhy tohto sveta, na zlyhania členov cirkvi. Naša cirkev nemôže na jednej strane pozitívne hodnotiť krok pápeža Františka ako krok, ktorý má cirkev očistiť priznaním si svojich zlyhaní a na druhej strane, keď objektívne zistíme zlyhania našej evanjelickej cirkvi, tak takéto konania tých, ktorí na toto upozorňujú, vystavujeme napádaniu, postihom a trestaniu. To je obyčajné farizejstvo a ja nechcem, aby naša cirkev bola farizejská a slabošská.
Od cirkevnej demokracie k cirkevnej autokracii
To sme v našej cirkvi naozaj nepoučiteľní? To si naozaj naši cirkevní predstavitelia myslia, že doterajší generálni dozorcovia ECAV – Holčík, Delinga a Lukáč chcú svojimi kritickými postojmi rozvrátiť našu cirkev? To si naozaj myslíme, že cirkev chcú rozvrátiť emeritní biskupi Klátik, Krivda, farár Meňky, bratia Mervart, Mrlian či členovia Asociácie slobodných zborov, alebo aj tisíce členov cirkvi, ktorí majú výhrady voči priebehu posledných volieb? Prosím vás, nebláznime sa! Niekedy mám dojem, že cirkevná moc niektorým úplne zastrela oči. Zmyslom našej cirkvi nie je predsa dosiahnutie cirkevnej moci, ale služba Bohu. Snaha čistiť „Augiášov chliev“ od tých, ktorí poukazujú na problémy cirkvi, je prechod od cirkevnej demokracie na cirkevnú autokraciu, ktorá by s našou ECAV nemala mať nič spoločné. Bolo by preto veľmi nedôstojné, keby brat doc. Lukáč a všetci ostatní, ktorí na určité neprávosti v našej cirkvi poukazovali, len preto, že sa preukázala ich pravda, ako to bolo v prípade Reformaty, mali byť postihovaní za to, že svojou preukázanou pravdou „ponížili“ viacerých cirkevných predstaviteľov. A bolo by veľmi zlé, keby tí „ponížení pravdou“ vytvorili teraz jednotný a solidárny spolok ponížených a chceli by trestať a ostrakizovať ďalej, lebo poníženie sa v cirkvi neodpúšťa. Chcem všetkým v našej cirkvi pripomenúť to, čo už dávno vieme, že kritérium nášho konania musí byť najprv Boh a až potom cirkevný predstaviteľ. Verte mi, že žiadna cirkevná funkcia nestojí za odvrátenie sa od Boha. Nechoďme v našej ECAV cestou sekulárneho sveta – „čo ste vy nám urobili v minulosti, to my vám spravíme teraz.“ To nie je cirkev. To nie je hodnotový svet Ježiša Krista. Nehrajme sa v ECAV s naším Bohom v kocky, keď budeme hovoriť, ale aj konať: „Milujem svojho blížneho ako seba samého, ale až keď ho zatlačím pätou do zeme.“
Najdôležitejší je volič – nie kandidačná porada
Ale žiadne ilúzie, že samoozdravný proces je jednoduchý a samozrejmý. Nebol som na poslednej synode, ale nemálo som počul a viaceré veci som prečítal. Ale mám aj osobnú skúsenosť z praktík nášho súčasného vedenia cirkvi, ktoré sa riešili na poslednom Právnom výbore GP, konaného dva týždne pred poslednou synodou. Nechcem vyťahovať postoje členov právneho výboru k riešeným problematikám, ale neodpustím si upozorniť cirkevnú verejnosť na realitu vnímania nášho cirkevného sveta pánom generálnym dozorcom Brozmanom, ako aj na flagratné porušenie našich zákonov zo strany Generálneho presbyterstva uznesením GP 71-3/2019. Predmetom rokovania právneho výboru bola aj problematika inštitútu „dôvodnej námietky“ pri voľbách cirkevných predstaviteľov. V diskusii som uviedol, že v dnešnej podobe sa tento inštitút výrazne zneužíva, pričom základom korektnosti a dôveryhodnosti cirkevných orgánov a predstaviteľov cirkvi v ECAV sú objektívne a transparentné voľby. Prezentoval som k tomuto zákonu viaceré výhrady, napríklad že prečo iba členovia kandidačnej porady majú právo navrhovať cirkevných predstaviteľov na funkcie biskupov a dozorcov v dištriktoch a predsedníctve ECAV a od koho majú členovia kandidačnej porady takýto mandát na konkrétneho kandidáta, prečo nemôžu navrhovať konkrétnych kandidátov aj samotné senioráty, ako je možné, že ak kandiduje nečlen kandidačnej porady, nemá právo reagovať na námietky, pričom ak kandiduje člen kandidačnej porady, tak takéto právo má, ako je možné, že člen kandidačnej porady, ktorý sám kandiduje, má právo hlasovať a tým teda hlasovať za seba a hlasovať proti svojmu protikandidátovi, ako je možné, že sa nerešpektuje stanovisko Osobitného senátu Generálneho súdu č. 11/2018, ktoré konštatovalo, že kandidačná porada má právo vyhodnocovať zákonné požiadavky, ktoré sú objektívne verifikovateľné, prečo nemáme inštitút možného odvolania sa pri nezaregistrovaní kandidáta na príslušný súd, tak ako je to pri všetkých druhoch štátnych volieb? Zároveň som konštatoval, že základom volieb a ich najvýznamnejším orgánom nie je kandidačná porada, ale najdôležitejším subjektom volieb je volič, člen našej cirkvi. Čo je na tejto doterajšej právnej úprave biblické? Čo je biblické na tom, že neexistuje rovnosť práv kandidátov na volebné funkcie? Čo je biblické na tom, že úzka skupina členov kandidačnej porady má pocit, že oni presne vedia, kto je pre voličov ECAV tým najlepším kandidátom?
Arogancia a namyslenosť, na ktorú nikto nie je zvedavý
Ja to vnímam ako prejav neúcty voči voličovi, ktorý nemá právo si sám vybrať z viacerých kandidátov, pretože jeho výber nahradzuje kandidačná porada. Ako člen právneho výboru som mal možnosť nahliadnuť do diskusie na poslednej kandidačnej porade. Pri riešení dôvodných námietok sa riešili také nechutnosti a prebiehal tam taký otvorený boj medzi cirkevnými predstaviteľmi pri navrhovaní alebo odmietaní kandidátov, že keby si to ľudia mali možnosť prečítať, tak na voľby by neprišiel skoro nikto. Ak vieme o tejto nedôstojnej situácii, tak ju zmeňme. Z následného vystúpenia generálneho dozorcu pána Brozmana k tejto problematike som ale nemal dobrý pocit. To, že pán Brozman vysvetľoval, že bol pri vzniku zákonnej úpravy dôvodnej námietky, že veľa rokov sa podľa tejto úpravy aj postupovalo, to som ešte aj akceptoval. Ale keď pán Brozman uviedol, že tu „mlátime iba prázdnu slamu“, pričom právny výbor sa aj sám ponúkol s vypracovaním nového zákona o voľbách cirkevných predstaviteľov, tak aj keď som pomerne pokojný človek, toto jeho vystúpenie ma nenechalo ľahostajným. Pán Brozman si odo mňa vypočul, že ja som sem neprišiel na právny výbor kvôli tomu, aby som z jeho úst počul, či tu niekto mláti alebo nemláti prázdnu slamu. Každý jeden člen, ktorý sa zúčastnil právneho výboru, hľadal riešenia, ktoré by mohli v rôznych témach, ktoré boli predmetom rokovania, našej cirkvi pomôcť. Ak pánovi Brozmanovi nestačilo to, čo som mu povedal na právnom výbore, tak mu touto cestou verejne odkazujem, že generálny dozorca ECAV sa musí chovať úplne inak, pretože z jeho strany išlo uvedenou vetou o neskutočnú aroganciu a namyslenosť cirkevného predstaviteľa, na ktorú nikto nie je zvedavý. Rokoval som počas desiatok rokov s oveľa vážnejšími ľuďmi, ako je pán Brozman, ale nikto nikdy sa takýmto spôsobom na priebeh akéhokoľvek rokovania nevyjadril. Pán generálny dozorca Brozman si musí uvedomiť, že je človek, ktorého evanjelická cirkev prichýlila a otvorila mu v určitej neľahkej situácii náruč. Rozhodne mu však neprináleží značkovať členov evanjelickej cirkvi, kto tu na rokovaniach mláti alebo nemláti prázdnu slamu. To nesvedčí o jeho pokore, ale naopak o jeho arogancii k názorom iných ľudí. A takto sa generálny dozorca, ktorý reprezentuje 300 000 laických členov ECAV, chovať nesmie.
Nebezpečný krok, ktorý môže narušiť právny systém
Už viackrát som upozorňoval, že generálne presbyterstvo v poslednom období viackrát porušilo cirkevnoprávne predpisy. Na poslednom právnom výbore sa riešila aj problematika uznesenia GP 71- 3/2019 z 10. 5. 2019, v ktorom generálne presbyterstvo „žiada“ Osobitný senát Generálneho súdu o opätovné posúdenie jeho stanoviska č. 11/2018. Opätovne budem hovoriť iba o výhradách, ktoré som vzniesol bez toho, ako konkrétne reagovali moji kolegovia z právneho výboru. To uznesenie, ktoré prijalo generálne presbyterstvo, je nielen právny nezmysel, ale aj veľmi nebezpečný krok, ktorý by mohol narúšať celý právny systém ECAV. Osobitný senát Generálneho súdu (t.j. ústavný súd ECAV) uznesením č. 11/2018 stanovil, že kandidačná porada má právo skúmať iba zákonné podmienky, ktoré sú verifikovateľné. A tu GP „žiada“ Osobitný senát GS o opätovné posúdenie tohto výkladu. To ako keby Národná rada SR žiadala Ústavný súd SR o iný výklad zákona, lebo výklad, ktorý už urobil Ústavný súd, Národnej rade nevyhovuje. Jednoducho právne barbarstvo. Podľa nášho príslušného cirkevnoprávneho predpisu môže Osobitný senát Generálneho súdu zrušiť svoje rozhodnutie iba sám, a to základe nových skutočností, ktoré mu v čase rozhodovania neboli známe. Niet sa preto čo čudovať, že právny výbor akceptoval moje pripomienky s tým, že citované uznesenie GP treba zrušiť. Rozmýšľam nad tým, prečo si víťaz volieb neustále myslí, že môže hlasovaním v kolektívnych orgánoch meniť alebo vykladať zákony po svojom. Je to veľmi nebezpečná situácia, ktorá našej cirkvi neprospieva. Je preto mimoriadne potrebné v našej cirkvi oddeliť zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, lebo terajšia situácia, ktorá to umožňuje, sa začína neskutočne zneužívať.
Spájať ľudí dokážu len skutoční lídri
Ako je možné z tohto cirkevného marazmu vystúpiť a nájsť cestu samých k sebe? Odpoveď je vcelku jednoduchá. Oveľa menej túžme po cirkevnej moci, oveľa viac sa tolerujme a počúvajme sa, oveľa viac umiernime svoje egá, ktoré si niekedy myslia, že sú základom vesmíru, chovajme sa oveľa viac napĺňaním skutočného a nedeformovaného základného Božieho prikázania: „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“ Či to pôjde a či to ide? Skúsme urobiť takú vec, ako som pred nejakým časom navrhol nášmu primátorovi v Ružomberku, a ktorá je v súčasnosti už zrealizovaná. Primátor si vytvoril svoj poradný zbor, kde je bezmála 20 odborníkov – bez ohľadu na to, či sú evanjelici alebo katolíci, bez ohľadu na to, či sú pravičiari, ľavičiari alebo liberáli. Na tomto princípe sa vytvorila aj legislatívna rada mesta, na tomto princípe primátor vymenoval tiež viacerých ambasádorov mesta, to jest významných osobností mesta ako nositeľov jeho dobrého mena. Na tomto základe sa vytvoril aj Zbor primátorov mesta Ružomberok, ako spolok primátorov, ktorí pôsobili v tejto funkcii v Ružomberku po roku 1989 až doteraz, veď každý svojou mierou, bez ohľadu na politickú príslušnosť a dĺžku funkčného obdobia, pre mesto niečo urobil a každý z nich si zaslúži patričnú úctu a uznanie. Dnes sú tieto orgány skutočnosťou a pracuje v nich vyše 50 významných osobností mesta, ktorých spája snaha niečo spoločne budovať, aj keď názory sa môžu v určitých náhľadoch odlišovať. Spájať ľudí je totiž oveľa ťažšie alebo aj oveľa dôležitejšie, ako ich rozdeľovať a dokážu to len skutočne silní lídri. Ja mám česť byť predsedom poradného zboru aj Predsedom legislatívnej rady a som aj samozrejme členom Zboru primátorov mesta. Neuvádzam to preto, aby som na seba upozorňoval. Uvádzam to preto, že spolu s primátorom urobíme všetko, aby sa ľudia v dnešnej zložitej a turbulentnej dobe zjednocovali a aby ľudia, ktorí niečo dôležité urobili, požívali úctu a príslušný rešpekt. Aký to rozdiel oproti našej cirkvi, keď našim biskupom odoberáme tituly emeritných biskupov. Neuvedomujeme si, že im odoberáme aj úctu, ktorú si každý z nich zaslúži. Ale nejde iba o biskupov, ide o každého člena ECAV, lebo už je nás tak málo ako piesku v malej dlani dieťaťa. Takže prestaňme medzi sebou bojovať. Radšej spoločne diskutujme, ako zlepšiť pomery v našej cirkvi. A kto to nedokáže, nech uvoľní miesto tým, pre ktorých bude cťou bojovať za každého člena našej evanjelickej cirkvi.
Juraj Čech,
člen Právneho výboru ECAV na Slovensku
