Vieroučný úpadok ako príčina úpadku cirkvi
V uplynulých rokoch, od roku 2019, Evanjelickou cirkvou a. v. na Slovensku (ECAV) rezonuje až príliš veľa škandálov a káuz. Cirkev sužujú nevysporiadané majetkové, finančné a daňové kauzy. Problémom je stále netransparentná a neefektívna správa cirkevného majetku aj financií. Nedemokratické praktiky, manipulovanie volieb, subjektívne vyraďovanie nepohodlných kandidátov, ako aj nebiblické a arogantné zasahovanie do právnej subjektivity cirkevných zborov (povinné platby, spochybňovanie menovania farára či až rušenie zborov) pripomínajú skôr praktiky socializmu, resp. ŠtB. Je veľmi smutné pozerať na takýto úpadok ECAV, ktorá vždy mala ambíciu byť cirkvou reformovanou a vernou biblickému učeniu v náuke aj v praxi a ktorá zároveň bola v spoločnosti známa svojím demokratickým, samosprávnym usporiadaním spojeným so silným postavením cirkevných zborov – s vlastnou právnou subjektivitou. Tieto princípy umožňovali rozvoj a efektívne pôsobenie ECAV v celej spoločnosti.
Úpadok, ktorý v posledných rokoch pozorujeme, však nie je len majetkový či finančný. Väčším problémom je úpadok morálny a s ním spojená strata dôvery. To najhoršie, čo mohlo evanjelickú cirkev postretnúť, je však vieroučný úpadok. Tu môžeme diskutovať o tom, či bol príčinou, alebo následkom praktických problémov, ktoré dnes ECAV trápia. Ako evanjelici vieme, že keď sa napijeme čistej vody – zdravého učenia –, situácia je hneď jasnejšia a prehľadnejšia. Lepšie vidno aj príčiny problému, aj vhodné spôsoby, ako ho riešiť. Samozrejme, nesmie tu chýbať snaha, resp. záujem ho riešiť, a podmienkou je aj to, aby ECAV ako nevesta Kristova pre nás vždy na prvom mieste!
Nasledujúce citáty od A. W. Tozera sú určené kresťanom, ktorí úprimne hľadajú Boha. Zároveň však podľa môjho názor, veľmi dobre opisujú situáciu, v ktorej sa dnes ECAV nachádza. Veď posúďte sami.
O veciach v našom srdci
Naša strastiplná cesta sa začala vo chvíli, keď bol Boh vytlačený zo svojej svätyne vo vnútri človeka a Jeho miesto mohli zabrať „veci“. „Veci“ ovládli ľudské srdce. Ľudia teraz, prirodzene, vo svojom srdci nemajú pokoj, pretože v ňom viac nevládne Boh. Od chvíle mravného zatmenia v ľudskom srdci tam medzi sebou o prvé miesto na tróne bojujú neústupčiví a útoční uzurpátori.
Nie je to len metafora, je to presná analýza nášho skutočného duchovného problému. Ľudské srdce je prerastené pevnými koreňmi padlého života, ktorého prirodzenosťou je za každých okolností niečo vlastniť. Hlboko a vášnivo prahne po „veciach“. [1]
Aj keď tento citát je určený pre hľadajúcich, resp. veriacich ľudí, pokojne si ho môžete stiahnuť aj na aktuálnu situáciu v ECAV. Boj o „veci“, v tomto prípade o majetky, štátne financie či financie z cirkevných zborov, prebieha veľmi nevyberaným spôsobom, ktorý až príliš pripomína metódy tohto sveta. S tým je veľmi úzko spojená snaha o uzurpáciu moci, ktorá skôr ako boj o vieru, evanjelizáciu a misiu – o záchranu hriešneho človeka – pripomína spomínaný boj o „veci“ – o prístup k majetkom, finančným príspevkom, rôznym benefitom či svetskej sláve.
Lenže ak sa na tomto hodnotení zhodneme, tak je zrejmé, že ECAV pod súčasným vedením je na tom veľmi zle. Tá cirkev, ktorá chce tomuto svetu a ľuďom okolo nás hovoriť o Ježišovi Kristovi a Jeho evanjeliu, má vo svojom srdci „veci“. Tie isté veci, ktoré patria do tohto sveta a ktoré sú podľa evanjelia zásadnou prekážkou duchovného rastu. Ale ako môže cirkev, ktorá duchovne a vieroučne upadá, byť vzorom pre tento svet? Načo je soľ, ktorá stratila svoju chuť? Čo chce tomuto svetu vlastne ponúknuť?!
„Hľa, prichádzajú dni – znie výrok Hospodina, Pána – keď pošlem na zem hlad. Nie hlad po chlebe ani smäd po vode, ale po počúvaní Hospodinových slov. Putovať budú od mora k moru, od severu k východu sa budú túlať, aby hľadali slovo Hospodinovo, ale ho nenájdu.“ (Am 8, 11 – 12)
O opone v našom srdci, ktorá nás oddeľuje od Boha
Ak by sme chceli dôvody tohto stavu poznať hlbšie, prídeme na to, že do cirkvi preniká nielen túžba po moci a majetku, ale aj svetské spôsoby, filozofie či hodnotenia, na základe ktorých si formujeme svoj svetonázor, podľa ktorých konáme. A. W. Tozer už pred desiatkami rokov poukázal na to, že dôvodom tohto stavu a takéhoto konania je hriech, ktorý obracia našu pozornosť dovnútra, na seba samého. Vytráca sa tak zameranie a pohľad na Krista, ktorý jediný nám dáva tie správne hodnoty, ten správny smer. A. W. Tozer píše o opone, ktorá nás delí od Krista:
„Je utkaná z jemných vlákien vlastného života, spojených hriechmi ľudského ducha. Nie sú to hriechy, ktoré konáme, sú niečím, čím sme a v tom spočíva ich rafinovanosť a sila.“ [2]
„Strašnejšími prejavmi daných hriechov sú samoľúbosť, nápadné vystupovanie a sebapresadzovanie, ktoré u kresťanských vodcov zvláštne tolerujeme … Sú ľuďom natoľko na očiach, že pre mnohých sa v podstate stotožňujú s evanjeliom. Dúfam, že nebude veľmi cynické, ak poviem, že dnes sa zdajú byť nevyhnutnými pre získavanie popularity v niektorých častiach viditeľnej Cirkvi. Presadzovanie seba samého pod rúškom presadzovania Krista je v dnešnej dobe také bežné, že si ho už málokto všimne.“ [2]
Takéto zameranie na seba samého je však v príkrom rozpore s poslaním cirkvi a s tým, čo nám zvestuje evanjelium. Namiesto nasledovania Ježiša Krista tu, naopak, vidíme cieľavedomú snahu o pestovanie vlastného ja, o vlastnú popularitu a o niečo, čo môžeme nazvať skôr karikatúrou kresťanstva!
Človek by povedal, že správne vyučovanie v učení o ľudskej skazenosti a potrebe ospravedlnenia jedine skrze Kristovu spravodlivosť nás zachráni od moci hriechov nášho ja, no realita ukazuje niečo iné. Ľudské ja dokáže žiť nedotknuté na samotnom oltári. Dokáže pozorovať umieranie krvácajúcej obete a ani prinajmenšom nebyť zasiahnuté tým, čo vidí. Dokáže bojovať za reformačnú vieru a výrečne kázať spasenie milosťou, a pritom to všetko robiť len vo svojej vlastnej sile. Pravdupovediac, kresťanovo „ja“ dnes žije len vďaka ortodoxii a cíti sa viac doma na biblickej konferencii, než medzi stratenými. Náš nedostatok túžby po Bohu poskytuje nášmu sebectvu výborné podmienky na to, aby mohlo prosperovať a rásť. [3]
O jednote
Súčasné vedenie ECAV sa v reakcii na oprávnenú kritiku nevyhovujúcich pomerov snaží zdiskreditovať, izolovať a vyčerpať svojich oponentov – hoci ide o ľudí, ktorým na cirkvi úprimne záleží! Strach z toho, že prídu o moc a vplyv, im zatemňuje rozum, odmietajú akúkoľvek komunikáciu, v cirkevných médiách odmietajú zverejniť iný názor, ale pritom svojich oponentov jednostranne verejne ohovárajú a zastrašujú. Vyššie uvedené nebiblické a nemorálne praktiky nevedia obhájiť. Za každú cenu sa preto snažia zabrániť tomu, aby ich falošnú interpretáciu reality nik nespochybnil, aby sa k evanjelickej verejnosti nedostal iný názor. Lenže takéto správanie v cirkvi, ktorá toľko hovorí o hľadaní pravdy – tej pravdy, ktorá vás vyslobodí – nemá čo robiť!
A tak v snahe udržať si moc, a tým aj kontrolu nad médiami začali hneď, už po svojom nástupe k moci, zneužívať biblickú definíciu jednoty. Vraj tí, ktorí majú iný názor, ktorí chcú nápravu nemorálneho, nedemokratického a neefektívneho konania, rozbíjajú jednotu cirkvi! Čiže podľa ich krajiny krivých zrkadiel to nie hriech rozbíja cirkev, ale tí, ktorí požadujú nápravu týchto hriechov! Dokonale absurdné!
Je zjavné, že takéto účelové a subjektívne podanie evanjelia (od ľudí, ktorí v srdci majú „veci“) nemá nič spoločné s jeho skutočným obsahom, poslaním a zámerom. Pozrime sa, čo na tému jednoty v zmysle osobného rastu vo viere hovorí A. W. Tozer:
Niekto sa môže obávať, že neúmerne zveličujeme osobnú zbožnosť, že novozmluvné „my“ sme si zamenili za sebecké „ja“. Napadlo vám niekedy, že stovky klavírov, ktoré sú naladené rovnakou ladičkou, sú automaticky naladené aj voči sebe navzájom? Sú rovnako naladené nie preto, že by boli ladené jeden podľa druhého, ale podľa normy, pred ktorou sa každý z nich musí skloniť. Rovnako je to so stovkou veriacich, ktorí sa spoločne zídu. Každý z nich sa pozerá na Krista a srdcom je ostatným bližšie, ako keby napríklad chcel vedome dosiahnuť „jednotu“, a preto by odvrátil svoje oči od Boha, aby sa mohol usilovať o bližšie vzťahy. [4]
Tieto vieroučné zlyhania najvyšších predstaviteľov ECAV sú priamou príčinou problémov, v ktorých sa ECAV nachádza. A prostoreké vyjadrenia niektorých farárov o tom, že „toto sa síce káže, ale žije sa ináč“, to v praktickom živote iba potvrdzujú. Kým biskupi, duchovní, ale aj cirkevní funkcionári nepôjdu v duchovnom a biblickom smerovaní príkladom, ECAV bude aj naďalej upadať. A veľa duchovných v cirkevných zboroch (takisto zviazaných „vecami“) bude kvôli kompromisom a tolerovaniu takéhoto nebiblického správania upadať do rovnakého hriechu. Výsledkom bude vlažnosť, nezáujem o cirkev a následne aj jej úpadok.
Je tu však aj iná cesta. A to cesta, ktorú nám ukazuje náš Pán Ježiš Kristus, ak Ho hľadáme každodenne celým svojím srdcom. Je pre ľudí, ktorým na Božom slove, na každodennom živote viery, ako aj na Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku záleží. Veľmi dobre to vyjadruje priame pokračovanie citátu o jednote od A. W. Tozera:
„Zbožnosť spoločenstva je dovŕšená, keď je očistená osobná zbožnosť. Celé telo zosilnie, keď jeho časti ozdravejú. Celá Božia cirkev získa, keď údy, ktoré ju tvoria, začnú túžiť po lepšom a vyššom živote. Všetko zmienené predpokladá úprimné pokánie a úplné odovzdanie života Bohu.“
Jaroslav Mervart
V článku boli použité citáty z knihy Nasledovanie Boha od Aidena Wilsona Tozera, pastora z Chicaga, napísanej v roku 1948, slovenský preklad vydaný vydavateľstvom Pravý vinič, o. z., 2022.
[1] strany 23, 24
[2] strana 46
[3] strany 46, 47
[4] strana 94
Ilustračné foto: Jan Kopřiva on Unsplash