Viera dnes a zajtra III

„… viera nie je „bižutéria“, načim ňou žiť a otvárať jej svet aj blížnym. “

Pripravili sme pre Vás sériu rozhovorov s rôznymi zaujímavými ľuďmi na tému Viera dnes a zajtra, ktorá je podľa nás dnes aktuálnejšia, ako kedy bola.

Svet sa veľmi rýchlo mení, do našich životov prichádzajú nové situácie a okolnosti, ktorým sa musíme prispôsobiť. Rovnako aj kresťanské cirkvi sú dnes ovplyvňované sekulárnou spoločnosťou natoľko, že začínajú do svojich tradičných zakorenených pravidiel, vieroúk vnášať nové prvky, ktoré sa týkajú nielen formy, ale aj obsahu, len aby držali krok s dobou a udržali si napr. novú mladú generáciu. Tieto miestami až extrémne kompromisy zásadným spôsobom vplývajú na perspektívu kresťanských cirkví, kde je otázne, ako sa tento krátkodobý efekt prejaví na dlhodobej perspektíve a vieroučnej čistote cirkví.

Západná kultúra bola formovaná a stojí na základoch kresťanstva a jeho hodnôt, ktoré sú dnes pretvárané a menené. Často sa stretávame so zavrhovaním viery, kresťanstva ako niečoho čo je nemoderné resp. prežité, nepatrí to do života dnešných ľudí. Majú tieto pôvodné hodnoty a viera svoje miesto ešte aj dnes?

Najvýstižnejšie odpovede na obsah tejto otázky hojne prináša história. Už na samotnom prahu zrodu každej – aj našej kresťanskej viery – býva nemálo „predskokanov“ i neskoršieho populárneho neveriaceho Tomáša. A záplav iných pochybovačov, ktorí z najrôznejších dôvodov túto všeľudskú hodnotu spochybnia. Putujú dejinami s nami – a nie vždy je náležité zazlievať to ľuďom, ktorí úprimne hľadajú prijateľné odpovede. Z jednoduchého dôvodu: dôsledné skúmanie a hľadanie odpovedí – ako dokumentujú dejiny, vedie k reprízam – viď známy príbeh rýchleho obrátenia Šavla na verného Pavla , čo je jedným z potvrdení takého vývoja. Rôzne životné situácie celé generácie i nás, súčasníkov, denne vystavujú rôznym skúškam pevnosti vo viere. Osobné skúsenosti, blízke neraz priam zázrakom, sú potom tou najspoľahlivejšou previerkou jej zakotvenia v nás. A ak i v zdanlivo bezvýchodnej situácii príde i kvalitná duchovná pomoc, naša viera uzdravuje. A upevní sa.

Dnes sme svedkami toho, že viera sa stáva tabu. Ľudia ju radšej nepriznajú, pretože sú automaticky diskvalifikovaní, a pomaly môžeme hovoriť o diskriminácii pre vieru. Aký je váš názor na to, že ľudia sa boja verejne priznať k svojej viere (a prechádzajú skôr do súkromnej sféry)?

Dôležitý je uhol pohľadu – viera nie je „bižutéria“, načim ňou žiť a otvárať jej svet aj blížnym. V histórii bolo veľa jej spochybňovačov – ale aj veľmi náročných , neraz dramatických a priam život ohrozujúcich situácií, ktoré silu viery , ako svedčí príklad mnohých martýrov i veľmi bolestne overovali. A sme toho svedkami aj v súčasnosti. Priznať sa k svojej viere dnes, v našej krajine s kresťanskými tradíciami nie je takým rizikom ako v čase Kristovho pôsobenia či v surovom stredoveku, kde ľudia pre ňu umierali. Vo svete je však ešte nemálo lokalít, kde si to vyžaduje veľkú odvahu.

Viera a kresťanské hodnoty sa vytrácajú zo spoločnosti resp. sa do takej miery miešajú so svetom, že je ťažké ich v tomto mixe vôbec identifikovať a rozlíšiť. Považujete z tohto dôvodu za potrebné, aby kresťanstvo a kresťania boli aktívni vo verejnej sfére a v politike?

Náboženská sloboda je, na rozdiel od neveľmi vzdialenej minulosti, pre nás dnes samozrejmosťou . Otvára množstvo príležitostí, ako svoju vieru prezentovať. Nie je to len nedeľná návšteva chrámu – aj my, laici, máme nemálo možností verejne sa k viere hlásiť, prejaviť ju. Žijem v Košiciach – a je to práve naše mesto, ktoré môže byť príkladom, ak môže aj laik priblížiť a to veľmi transparentne, okoliu svoje zakotvenia. Naše Košice sú azda jediným slovenským mestom, ktoré má pri mestskom zastupiteľstve unikátnu Komisiu cirkví(za Radu seniorov mesta Košice mám tú česť byť už tretie volebné obdobie popri poslancoch a duchovných všetkých, v meste pôsobiacich cirkví a náboženských spoločenstiev jej členkou). Pred každým zasadnutím mestského zastupiteľstva sa aj my vyjadrujeme k obsahu jeho rokovaní a sú rešpektované.

Ďalším košickým unikátom je Ekumenické spoločenstvo cirkví, zastúpenie v nej má aj Židovská náboženská obec – a už viac ako štvrťstoročie približuje nielen Košičanom ale i ľuďom aj za hranicami Slovenska, i význam viery. Ekumenický pašiový sprievod na Veľký piatok je jedným z už i medzinárodne najznámejších podujatí Spoločenstva(inšpiroval na nasledovanie aj ďalšie naše mestá, napr. Humenné či Spišskú Novú Ves)- a tradičnej sa v ňom stretávajú stovky veriacich.

Stav cirkví odzrkadľuje politický a spoločenský stav v daných krajinách. Vo vyspelých krajinách s vysokou životnou úrovňou je cirkev často na ústupe, v rozvojových krajinách naopak často hovoríme o cirkvi rastúcej vo viere aj početne. Aká je podľa vás budúcnosti cirkvi vo vyspelých krajinách, čo ju čaká? Ako si zachovať vieru aj v tejto dobe?

Pri odpovediach na vaše otázky vychádzam, samozrejme, hlavne zo situácie v meste, v ktorom žijem. Košice a ich dnešná samospráva nám, tunajším veriacim, všemožne vychádzajú v ústrety. Stav môže mať inde aj oveľa menej pozitívny vývoj, nehovoriac o globálnej situácii. Je stále nemálo krajín, kde vieru a možnosti slobodne ju prejavovať, ovplyvňujú stále aj veľmi nebezpečné, ba priam život ohrozujúce okolnosti. Aj v tom však naše mesto- a konkrétne aj Evanjelická a. v. cirkev – už roky umožňujú účinne pomáhať veriacim aj v ďalekej Afrike. Projekt Deti Afriky sa v Tanzánii už roky sústreďuje na pomoc hlavne pri rozširovaní možnosti vzdelávania – a angažovanosť našich tam pôsobiacich dobrovoľníkov je príkladom toho, ako možno vierou získavať pre ňu aj v dnešnom svete veľmi konkrétne veriacich aj ďaleko za našimi hranicami.

Na otázky nám odpovedala:
Eva Bombová, novinárka, dcéra evanjelického a. v. farára – seniora Ctibora Jána Handzu, ktorý pôsobil ako ev. a. v. farár  na fare v Pondelku, Ľubietovej a ako senior Šarišsko-zemplínskeho seniorátu a zborový farár v Prešove.

 

ilustračné foto: pixabay.com

 

%d blogerom sa páči toto: