19. nedeľa po Svätej Trojici

 

Žehnaj, Kriste, svojmu slovu,
zapáľ v srdciach vieru znovu,
zasej v myseľ lásky semä,
čo si domov odnesieme.
By sme žili, jak sa sluší,
ku spaseniu našich duší
a raz tam, v tej veľkej chvíli,
u Teba sa veselili. Amen.

„Lebo ak Abrahám bol ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie pred Bohom. Veď čo hovorí Písmo? Abrahám uveril a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Ale tomu, kto skutky vykonáva, tomu sa mzda nepočíta z milosti, ale z podlžnosti. Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.“
R 4, 2 — 5

„Či náš otec Abrahám nebol ospravedlnený zo skutkov, keď svojho syna Izáka položil na obetný oltár? Vidíš — viera spolupracovala s jeho skutkami a skutkami sa stala dokonalou, a naplnilo sa Písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť; nazvaný bol priateľom Božím. Vidíte, že zo skutkov býva človek ospravedlnený, a nie zo samej viery.“
Jk 2, 21 — 24

Bratia a sestry!
Hovorí sa, že v Biblii nie sú rozpory, ale po prečítaní dvoch textov sme na jeden rozpor narazili. No hneď musím dodať, že je to len rozpor zdanlivý, nie skutočný. Ako chápať tie dve miesta, ktoré sme čítali, a každé hovorí niečo celkom iné?! Pavel hovorí, že človek je ospravedlnený vierou, a Jakub hovorí, že viera je nanič, že je mŕtva, ak nie je sprevádzaná skutkami.

Nečudujme sa Lutherovi, ktorý stále hovoril o viere, že sa rozčúlil a vyhlásil Jakubovu epištolu za slamenú epištolu a najradšej by ju odstránil z Biblie. To urobiť nemohol, a preto vo svojom preklade Biblie ju zaradil skoro na samý koniec, ako najhoršiu epištolu. Luther bol taký oslnený ospravedlnením z viery, že každý iný hlas považoval rúhačský.

Ako je to teda s tým rozporom v Biblii? Nebolo by lepšie epištolu Jakuba z Biblie vylúčiť. Veď skutočne odporuje Pavlovmu tvrdeniu o ospravedlnení z viery. Čím sme teda ospravedlnení pred Bohom? Vierou, ako hovorí Pavel, alebo vierou so skutkami, ako hovorí Jakub? Čím sme pred Bohom prijatí na milosť? Sú naše skutky, zásluhy, teda to, čo sami robíme, rozhodujúce? Alebo nezáleží na tom, čo robíme, hlavné je, keď máme v srdci vieru, ktorá nás očistí od hriechu a učiní spravodlivými pred Bohom?

Pokiaľ slová Biblie berieme ako výroky, ktoré môžeme citovať bez ohľadu na to, komu boli povedané a do akej situácie, potom je na tomto mieste v Biblii rozpor jasný. Lebo jeden výrok stojí proti druhému. Abrahám len veriaci stojí proti Abrahámovi veriacemu a konajúcemu skutky. No pokiaľ Biblii rozumieme ako slovu Božiemu určenému do situácie človeka, potom tu rozpor vôbec nie je.

Apoštol Pavel písal svoj list do celkom inej situácie ako Jakub. Písal ľuďom, ktorí sa pevne držali toho, že jediné, čo na Pána Boha platí, je náboženský výkon, skutok. Verili, že človek je ospravedlnený nie z milosti Božej, nie obeťou Ježiša na kríži, ale tým, že človek niečo dokáže, podá výkon, skutok. Podaj výkon, posti sa, dávaj milodary, modli sa, vykonávaj púte, bičuj sa, odopieraj si — a Boh ťa za to prijme na milosť. Nádej u Boha má len ten, kto podá výkon.

Apoštol Pavel zažil ako blesk z neba zvesť milosti. On ako pravoverný Žid a farizej, podával vynikajúci náboženský výkon. Pri osobnom stretnutí s Ježišom však pochopil, že keby sa aj v slzách rozplýval a v práci omdlieval, nezaplatil by za svoje hriechy, ani by neodčinil svoje dlhy. Človek sa k Bohu nedostane svojím výkonom. Len keď Boh postaví most, po ktorom k Nemu prejdeme, len vtedy sa môžeme k Nemu dostať. A tým mostom je Ježišov kríž, na ktorom našou jedinou odplatou, je Jeho obeť nevinná.

A podobne ako blesk z neba zvesť o milosti zažil aj Luther. Aj on podával úctyhodný výkon. Postil sa, svoje telo bičoval, spával na kamennej dlažbe, aby sa zbavil svojich hriechov, aby ich odčinil pred Bohom, ale milostivého Boha stále nemohol nájsť. Boh bol od neho stále rovnako vzdialený. Luther sa mohol zblázniť pomyslením na to, čo všetko má ešte urobiť, aký výkon má podať. Ako blesk z neba v tejto jeho preťažkej situácii mu zaznelo Pavlovo slovo z Listu Rímskym. Nie výkon, ale milosť. Len cestou milosti skrze vieru sa dostaneš k Bohu. Veď milosťou skrze vieru sa dostaneš k Bohu. Veď milosťou ste spasení skrze vieru.

Toto slovo platí aj dnes, aj pre teba. Rovnako ako kedysi. Len milosťou skrze vieru sa dostaneš k Bohu. Len po moste, ktorým je Kristov kríž. Kto sa chce dostať k Bohu výkonom, je vedľa. V tom je blud jogy, blud svedkov Jehovových. V tom je blud každého, kto si zakladá na dobrých skutkoch a je priam zaľúbený do svojej zbožnosti, v ktorej už nevidí svoje hriechy. Úsilie dostať sa k Bohu vlastným výkonom človeku neprospeje. To nie je cesta k Bohu. Šťastný je ten, kto je osvietený poznaním toho, že len milosť skrze vieru otvára cestu k Bohu, len kríž Kristov a nič iné.

Vďaka Bohu za toto jasné slovo Pavlovo i za jeho znovuobjavenie Lutherom a ďalšími, ktorí proti všetkým zdôrazňovateľom výkonu hovoria o milosti a o viere. O prijatí milosti vierou ako o jedinej ceste k Bohu.

A čo Jakub? On hovorí do inej situácie. Ľudia prijali Pavlovo učenie o ospravedlnení z viery. Ale prijali ho len ako učenie. Nič viac. Týmto učením zdôrazňovali, ospravedlňovali svoju lenivosť, lajdáckosť, lacnú milosť. Nič nerobili pre svoj duchovný rast, nič dobré nerobili pre svojich blížnych. A načo by aj! Veď milosť stačí na všetko. Vždy a všade sa dovolávali milosti. Rovnako to robili aj Lutherovi nasledovníci. Samá lenivosť a nezodpovednosť. Načo sa usilovať o dobro? Máme predsa milosť.

Iste si to viete predstaviť z každodenného života. Všetko je zaistené. Alkoholik vie, že dostane svoj sociálny príspevok. Prečo by teda nepil? Dostane ho rovnako ako ten, kto poctivo a usilovne pracoval. Lajdák dostane výplatu rovnako ako ten, kto pracoval poctivo. Načo sa snažiť, prečo sa o niečo usilovať? V školách, na pracoviskách vládne protekcia. Načo potom byť usilovný? Všetko je zaistené pre všetkých, aj pre lajdákov, aj pre lenivcov a nezodpovedných ľudí. Predsa to či ono musím dostať, mám na to právo. A tak to bolo, ba i dnes je aj v duchovnom živote. Preto musel Jakub napísať, že viera bez skutkov je mŕtva.

Bratia a sestry!
Z toho, čo som povedal, je zrejmé, že ani na tomto mieste v Biblii nie je rozpor, ale naopak: je tam súlad. I Pavel, i Jakub píšu do zboru, ktorý je v inej situácii. Pavel musel zdôrazniť ospravedlnenie človeka z milosti Božej skrze vieru a Jakub musel zdôrazniť, že viera bez skutkov je mŕtva. Oboje je pravdou. My rozumieme tomu tak, že sme ospravedlnení len z milosti Božej skrze vieru, pretože viera je tou nádobou, do ktorej nám Boh vlieva svoju milosť. V Liste Židom sa píše: Bez viery nie je možné uchopiť golgotskú obeť na kríži, a tým aj svoje spasenie. Ovocím viery je však láska, radosť, pokoj, znášanlivosť a všetky ostatné dobré skutky. Ak ich niet, to znamená, že moja viera nie je živá a správna. Ak sú nemôžem ich stavať pred Boha, ako zásluhu, pretože viera je dar Boží. A keď je viera dar Boží, to znamená, že dobré skutky konám. I Abrahám len preto, že veril, položil svojho syna na obetný oltár. Bez viery by sa bol Pánu Bohu vzoprel. Amen.

Mgr. Ondrej Koč, st.
evanjelický a. v. farár

ilustračné foto: pixabay.com

%d blogerom sa páči toto: