Mala som okolo seba v detstve hlboko veriaceho príbuzného – starého otca, ktorý býval s nami. Modlil sa dvakrát denne v kľaku, ale aj pred jedlom. Pri jedle v kuchyni zvykol rozprávať nám – svojim vnúčatám, biblické príbehy. Keď som s ním asi v desiatich rokoch viedla teologickú debatu, spýtal sa ma: „A kto stvoril svet a toto všetko, keď Boh nie je?“ Odpovedala som bez zaváhania: „Príroda.“ A on sa zasmial (môjmu „vedeckému“ názoru). Už si nepamätám detaily, ale tým sa asi naša dišputa skončila. Môj starý otec nosil na sebe montérky, košeľu, vestu, na nohách kapce a na hlave ošúchaný klobúk, ktorý si odkladal len pri jedle. Tak nemenne sa obliekal po celý život. Len pri ceste do kostola a podobných príležitostiach si obliekol sviatočný čierny oblek a nasadil na hlavu nový klobúk.
Bol to vážny človek, ktorý prežil celý život vo svojej dedine a okolitý svet ho nezaujímal. Pevne veril v nemennosť života a viery, v nevyhnutnosť a dôležitosť toho, ako žil. O viere sa s ním nedalo žartovať, ani o nej veľmi nešpekuloval.
Mojou povinnosťou bolo modliť sa, veriť a chodiť do kostola. Musela som sa veľmi vymknúť z jeho spôsobu myslenia, keď som – Boh vie prečo – starému otcovi oznámila, že svet nestvoril Boh, ale Príroda. Avšak nedostala som pár zaúch asi preto, že vedel, že toto nás v škole učia. A bol jednoducho dosť múdry na to, aby to neriešil. Keď som sa nedávno spýtala kamarátkiných troch dospelých synov, či sú veriaci, odpovedal mi len jeden: „Neviem, mám v tom chaos, všade vidím chaos a občas lásku.“ Ďalší dvaja mlčali. Neboli schopní mi odpovedať na jednoduchú otázku jednoducho: Áno, nie, neviem… Mlčali a mlčia. Ich mlčanie je akosi príznačné. Nedokážeme už odpovedať ani na elementárne otázky? Medzi narodením mojich starých rodičov a narodením kamarátkiných synov pritom uplynul len historicky bezvýznamný časový úsek – štyri generácie. A predsa náboženská viera v našej krajine, v strednej Európe aj v európskej civilizácii zaznamenala neskutočný vývoj, všetko sa zásadne zmenilo. Kostoly síce stoja, ale sú takmer prázdne, ľudia nechodia v kapcoch a po dedinách nejazdia rebrináky. Ľudia ani nechodia celý život v jedných šatách a nemajú jeden jasný názor. Všetko je inak. Všetko sa neustále mení ako programy stoviek televíznych staníc. Ale ak by moja viera mala závisieť od súčasných farárov, nezaradila by som sa do žiadnej cirkvi, ba aj s určením príslušnosti k nejakému náboženstvu by som mala vďaka nim problém. Neverím však vo farárov. Niektorí mi prídu, akoby sami neverili. Verím v Svätú Trojicu. Boh je pre mňa istotou v mojej vnútornej neistote, úkrytom v krajine bez úkrytu, Spasiteľom mojej duše. Boh je mojím ochrancom v živote, ktorý sa ochrániť nedá, mojou útechou v bezútešnosti aj mojím vodcom na cestách po svete, o ktorých sa mi občas zdá, že nikam nevedú.
Martina Kováčiková ilustračné foto: unsplash.com
