„Jeho rodičia z roka na rok chodievali do Jeruzalema na slávnosti hodu veľkonočného baránka. Keď mal dvanásť rokov a oni šli do Jeruzalema podľa obyčaje tej slávnosti (vzali Ho so sebou), ale keď sa po skončení (slávnostných) dní vracali, zostalo dieťa Ježiš v Jeruzaleme; rodičia však nevedeli o tom, ale sa domnievali, že je v zástupe pútnikov, prešli deň cesty a hľadali Ho medzi príbuznými a známymi. A keď Ho nenašli, vrátili sa do Jeruzalema a hľadali Ho. Po troch dňoch našli Ho v chráme sedieť medzi učiteľmi, počúvať a spytovať sa ich. Všetci, ktorí Ho počúvali, žasli nad Jeho rozumnosťou a nad Jeho odpoveďami. Keď Ho uvideli, preľakli sa. A matka Mu povedala: Synu, čo si nám to vykonal? Ajhľa, Tvoj otec a ja s úzkosťou sme Ťa hľadali. Odpovedal im: Čo, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že ja musím byť vo veciach svojho Otca? Ale oni nerozumeli slovám, ktoré im povedal. Potom išiel s nimi, prišiel do Nazareta a bol im poslušný. Matka však zachovávala všetky tie slová v srdci. A Ježiš prospieval múdrosťou, vzrastom a bol milý Bohu aj ľuďom.“
Prázdniny sa končia, Pánu Bohu ďakujeme za ochranu pre naše deti, mládež ale aj pre všetkých dospelých i starších. Vždy si uvedomujeme, že sme plne odkázaní na Jeho milostivé ruky. Doba je veľmi rýchla, ako neraz konštatujeme. Aj čas spomenutých prázdnin rýchlo uplynul. Pod rýchle prežívanie doby sa iste podpisuje rozmanitosť a rôzne podnety, ktoré sprevádzajú náš život. Náš čas je sprevádzaný všeličím možným a zo všetkého chceme čosi uchmatnúť. Možno sa sústredíme na nejakú dôležitú vec, ktorá je pred nami, ale zároveň chceme stihnúť aj to, aj ono. A mnohé dokonca nie že chceme, ale aj musíme stihnúť. A tak nie div, že vyriekneme: „Času je málo.“ Nie nadarmo máme biblickú výzvu „Vykupujte čas!“ – ktorá pokračuje: „lebo dni sú zlé!“ Je to biblická rada, aby sme čas nám vymeraný venovali veciam, ktoré sú pre nás dôležité. A veci nepodstatné alebo až zbytočné aby sme sa snažili obísť, nevtiahnuť ich do svojho života. Pochopiteľne, o škole nemožno povedať, že je zbytočná, hoci školáci by celkom radi školu zaradili do šablóny: zbytočnosť! Aj škola je potrebná, nie je síce celkom na vrchole najdôležitejších vecí pre človeka z biblického pohľadu. Bez vzdelania by sme zakrpateli, nevedeli by sme odovzdať potomkom, čo im k životu bude dôležité. O jednom veľmi dôležitom rozmere musíme povedať – to, čo nemáme vynechať zo svojho života je: Tvorca, vzťah k Nemu je veľmi dôležitý. Ako sme prv konštatovali: sme odkázaní na Jeho milostivé ruky. V tomto ohľade sme všetci v škole života, kde sa potrebujeme učiť poznávaniu toho, čo nám chce Pán Boh vkladať do našich sŕdc. V živote sa musíme naučiť vymedziť čas venovaný spáse, teda duchovnej oblasti, ale učiť sa venovať čas aj pozemskému životu a poslaniu, ktoré nám v ňom Pán Boh dáva. Aj tu v pozemskom domove má kresťan povinnosti, ktoré nesmie zanedbávať, ale má ich plniť. Dnes sa zamýšľame nad blížiacim sa začiatkom školského roka a tým aj náboženskej výučby. Prosíme o Božie požehnanie pre naše deti, mládež, študentov… Pán Boh je našou pomocou, ku komu inému by sme sa mali obracať?! Pred sebou máme známy biblický text o dvanásťročnom Ježišovi v chráme… Po púti, ktorú vykonali Jozef a Mária s Ježišom a mnohými ďalšími do Jeruzalema, sa zástup pútnikov vydáva na cestu naspäť, do svojich domovov. Ježiš však zostal v Jeruzaleme. Jozef a Mária sa nazdávali, že je v ich zástupe pútnikov. Dnes by sa možno ozvali hlasy, ktoré by volali na zodpovednosť dospelých… Ježiš mal dvanásť rokov, to už nie je zas tak málo, určitú voľnosť deťom v takomto veku človek azda musí prejaviť. V skratke, Jozef s Máriou si mysleli, že Ježiš sa k niekomu pridal a kráča s príbuznými či s priateľmi. Ale čas na to, aby Ho mali na očiach, sa naplnil a začali Ho hľadať. Hľadajúc Ho, vrátili sa až do Jeruzalema, kde Ho našli v chráme. Kde inde by Ho mali nájsť?! Tú otázku položil sám Ježiš Jozefovi a Márii… Kde inde by sa mal nachádzať, ak už bol považovaný za strateného? Jeho miesto bolo na cestách, kde sa rozpráva o Pánu Bohu, kde sa učí Jeho cestám. Kde by sme našli naše deti, bratia a sestry?! Kde by sme sa našli, ak by sme sa hľadali navzájom? Aké je pre nás obvyklé miesto, kde sa často zdržiavame? Tieto otázky sa netýkajú iba priestoru, konkrétnych miest, ale aj nášho srdca, našich myšlienok… Čím sa zaoberáme?! Čo plní naše srdce?! Náš život je zároveň aj školou, v ktorej nás Pán Boh vychováva, deti i dospelých. Vychováva k tomu, aby sme zotrvávali vo viere v Pána Boha, vkladajúc v pokore svoj život do Jeho svätých rúk vediac, že sme iba na Neho plne odkázaní. Po tom, čo Jozef a Mária našli Ježiša v chráme, šiel s nimi domov do Nazareta – a ako je písané: „bol im poslušný!“ Nepredpokladáme, že by im predtým bol neposlušný! Vedel však, že Jeho miesto a poslanie je ešte v tejto rodine, ktorú spolu tvorili. Biblický text sa končí slovami: „A Ježiš prospieval múdrosťou, vzrastom a bol milý Bohu aj ľuďom.“ Aj škola má svoje miesto v našom živote. Je to pre nás dar. Prináša nám múdrosť, nájdenie pomoci pre náš život a k prospechu našich blízkych. Ale vždy pre nás má byť najpodstatnejší duchovný rozmer, otvorenia svojho srdca Pánu Bohu. To je pre nás duchovnou školou. Nuž, majme srdce otvorené, vnímavé na počúvanie myšlienok, ktoré nás privádzajú na Božie cesty a učia nás láske, poslušnosti, obetavosti, pomoci iným.
MODLITBA
Pane, Bože náš, ďakujeme za dary Tvojej milosti, ktorými nás učíš spoznávať, že sme plne odkázaní na Teba a Tvoju pomoc. Prosíme Ťa, pomôž, aby sme pri Tebe zotrvávali v každej chvíli nášho života a od Teba sa učili prospešným veciam, ktoré sú potrebné pre náš duchovný i telesný život, a tak žili Tebe na česť a chválu, a k pomoci našim blížnym. Amen.
Radoslav Grega,
farár v CZ Opiná
ilustračné foto: unsplash.com
