V apríli 2019 uplynulo 155 rokov od narodenia, a na budúci rok uplynie sto rokov od úmrtia, jednej z najväčších postáv klasickej sociológie, Maxa Webera. Spomedzi tých, ktorých dnes považujeme za zakladateľov modernej sociológie, je pravdepodobne najviac citovaným autorom. Mal encyklopedické znalosti z histórie, práva a ekonómie, a jeho dielo dalo sociológii interdisciplinárny charakter. V čase najväčšej politickej, vojenskej a ekonomickej expanzie Západu, keď boli dejiny štandardne vnímané, vykladané a vyučované „eurocentricky“, jeho znalosti z histórie mimoeurópskych civilizácií boli naozaj niečím mimoriadnym.
Nemecko na prelome 19. a 20. storočia riadila monarchistická byrokracia a parlament nehral takmer žiadnu rozhodujúcu úlohu. Weberovou víziou bolo posilnenie role parlamentu a nastolenie jeho kontroly nad byrokraciou. Obával sa, že strnulosť byrokratického aparátu, ktorého prvoradým záujmom je hájenie opodstatnenosti svojej vlastnej existencie, povedie k degenerácii politického života. Podľa neho politickí lídri majú vyjsť z parlamentu. Jeho víziou však bola parlamentná demokracia, a preto, ak aj zohľadníme jeho ideál „demokracie lídrov“, nemožno u neho hovoriť o túžbe po totalite, ktorá sa aj v Nemecku stala ani nie dve desaťročia po jeho smrti realitou.
Zatiaľ čo na úrovni členských krajín Európskej únie dnes možno považovať víziu parlamentnej demokracie za naplnenú (hoci s demokratickými štátnikmi a skutočnými lídrami je to práve v súčasnosti poslabšie), zdá sa, ako keby sa politický model nemeckého wilhelmovského „kaiserizmu“ preniesol do inštitúcií samotnej EÚ. Jej inštitúcie a politické pôsobenie sú ovládané práve tou strnulou byrokraciou, ktorú kritizoval Weber. Europarlament je podriadený byrokracii a nemá vlastnú zákonodarnú iniciatívu. Tento stav je nutné neustále kritizovať a pokúšať sa vzťahy euroinštitúcií zásadne zreformovať. Zreformovať, nie rozbiť, ako po tom túžia rôzne proputinovské strany, ktoré sa nám na kontinente rozmohli ako huby po daždi! Téma je to nepochybne v súvislosti s blížiacimi sa eurovoľbami nanajvýš aktuálna. Kresťan by nemal voliť strany zamerané na zničenie EÚ a postavené na hlásaní nenávisti a strachu z migrantov, ale ani tie, ktoré sa nekriticky hlásia k súčasnému usporiadaniu vzťahov euroinštitúcií, ktoré sú nadmerne ovplyvňované takými pochybnými ideológiami, ako genderizmus alebo klimatický alarmizmus. Nechceme ani, aby tieto ideológie boli nahradené ideológiami rasizmu či ekonomického nacionalizmu. To bude chvíľa, keď bude môcť každý z nás zaujať voči EÚ vyvážený postoj: nie zničiť, nie vystúpiť, ale zásadne zreformovať. Tak, aby spomenuté ideológie neboli vnútornou podstatou a akýmsi „genetickým kódom“ rozhodovacích mechanizmov byrokracie, ktorá sa musí dostať pod kontrolu europarlamentu. Tento postoj sa nazýva eurorealizmus. Považujem ho za najúčinnejšie kladivo na populizmus a deštruktívny extrémizmus podporovaný Moskvou, ktorá sa nádeja, že zničí dnes už aj tak veľmi krehkú jednotu Európanov. Všetko vyššie spomenuté je prvým odkazom Webera pre dnešok.
V cirkvi 21. storočia nie je namieste hovoriť o „výkone moci“
Jeho najznámejším a najcitovanejším, ale niektorými aj najviac kritizovaným dielom je Die protestantische Ethik und der Geist des Kapitalismus (Protestantská etika a duch kapitalizmu), v ktorom skúma náboženské korene modernej profesnej etiky. Tvrdí, že ku vzniku moderného kapitalizmu prispeli zásadnou mierou reformácia a protestantizmus, argumentujúc tým, že práve tie krajiny, v ktorých sa protestantizmus presadil, sa stali ekonomicky najúspešnejšími a priekopníkmi moderného podnikania a jeho étosu, ktorý ovplyvnil aj inštitucionálne usporiadanie v týchto krajinách. Konfrontuje protestantský životný štýl so životnými orientáciami iniciovanými inými, najmä orientálnymi náboženstvami a tvrdí, že v ich prípade k takémuto vývoju nemohlo dôjsť. Aj po sto rokoch ide o jasný a stále platný dôkaz toho, že historicky a eticky nie sú si všetky náboženstvá a politické systémy ani zďaleka tak rovné, ako je to dnes v móde „politicky korektne“ tvrdiť. Nie sú. To je druhým odkazom Maxa Webera pre dnešok. Weber metodicky rozpracoval sociológiu práva, náboženstva, mesta a výkonu moci. Jeho pohľad na každú z týchto inštitúcií je dodnes inšpirujúci. Sociológia náboženstva vychádzala z jeho už vyššie spomínaného diela. Náboženstvá delí na tie, ktoré iniciujú askézu, a tie, ktoré iniciujú kontempláciu. Askézu vníma ako prostriedok vedúci k ekonomickej aktivite, a kontempláciu ako niečo, čo jednotlivca oddeľuje od vonkajšieho sveta. Podľa neho dokonca aj vnútrosvetská askéza vedie k tomu, že jednotlivec sa považuje za nástroj Božej vôle, a teda za povinného pretvárať svet podľa Božích príkazov – a to je ťažké si predstaviť bez ekonomickej aktivity.
Sociológia výkonu moci (niekedy prekladaná ako „sociológia panstva“) sa u neho vyznačuje rozlišovaním troch základných druhov: legálne, tradičné a charizmatické panstvo. V legálnom panstve sa poslušnosť ovládaných vyžaduje na základe neosobných pravidiel v podobe zákonov. Aj ideál, ktorý dnes nazývame „vládou zákona“, patrí do tejto skupiny. Tradičné panstvo prezentuje autoritu pána ako niečo samozrejmé, tradičné a oddávna uznávané. Charizmatické panstvo je založené na uznávaní vodcu pre mimoriadnosť jeho skutkov či osobnostných kvalít v akejkoľvek oblasti. Zároveň Weber tvrdí, že tieto modely výkonu moci sú vlastné nielen štátom ako politickým entitám, ale – okrem iných entít – aj cirkvám. Myslím, že v cirkvi 21. storočia nie je namieste hovoriť o „výkone moci“, ale skôr o výkone zodpovednosti či o výkone služby. Vnímavý cirkevník si pri jeho úvahách o výkone moci nevyhnutne položí otázku: aký druh výkonu zodpovednosti sa presadzuje v mojej cirkvi? A vôbec, možno v nej hovoriť o výkone služby, a nie o výkone moci či o panstve tak, ako to ešte koncom 19. storočia vnímali aj ľudia oveľa menej vzdelaní, ako bol Weber?
V ECAV je na nás, ako rýchlo sa vrátime k weberovsky legálnemu typu výkonu zodpovednosti
Slepá viera v súčasné, nelegitímne vedenie ECAV prejavovaná niekoľkými ich mimoriadne hlučnými stúpencami na sociálnych sieťach, nám ukazuje, že nimi vyzdvihované domnelé kvality ľudí tvoriacich toto vedenie majú pre nich väčšiu váhu ako jasné, transparentné pravidlá rozhodovania, dôsledne uplatňované v každodennom živote cirkvi. Od toho je už len krok k tomu, aby sme spochybnili vieru takýchto stúpencov v Trojjediného Boha. Stále verím, že táto pochybnosť nie je namieste. Musím sa ich však pýtať: odsudzovali by ma ako osobu rovnako zaslepene, ako to robia dnes, keď tvrdím, že súčasné vedenie ECAV nie je legitímne, keby som napísal status „Boh neexistuje?“ Som presvedčený, že nie – ani by si to nevšimli. Táto ľahostajnosť k Bohu a ich zanietenie za konkrétnych hriešnikov (áno, tak ako ja, my všetci, tak aj tí páni vo vedení ECAV sú „iba“ hriešnikmi) však ukazuje, že ich luteránska viera je, v tom lepšom prípade slabá, v tom horšom neživá. Ak títo stúpenci preferujú netransparentný výkon zodpovednosti pseudocharizmatizujúceho typu namiesto legálneho výkonu zodpovednosti v cirkvi, vidím v tom nielen vieroučné, ale aj intelektuálne zlyhanie. Ako píše Weber, charizmatickí vodcovia môžu byť rovnako dobre samozvanými náboženskými prorokmi, vojvodcami, sudcami či liečiteľmi, ako aj demagógmi, šarlatánmi alebo vodcami bandy lupičov.
Dobrou správou je, že Weber píše, že panstvo charizmatického typu je vždy prejavom mimoriadnej situácie, z ktorej vyplýva jeho dynamika, a teda aj nestálosť. Tá je ukrytá v neodvratnom procese zovšednenia a formalizovania pôvodne revolučných aktivít. Pokiaľ je možné za týchto podmienok vôbec hovoriť o nejakom administratívnom aparáte, tento je zložený z učeníkov vykonávajúcich vôľu svojho (svetského) vodcu. Nie sú vyberaní podľa odbornej kvalifikácie, ale na základe svojej vlastnej charizmy. Rozhodujú svojvoľne o veciach bez toho, aby sa cítili byť viazaní akoukoľvek tradíciou či pravidlami. To skôr či neskôr nevyhnutne vedie k rozporu medzi slovami a skutkami.
Každá forma výkonu zodpovednosti je ohrozená, ak sa riadiacej vrstve nedarí žiť podľa zásad, od ktorých odvodzuje svoju legitimitu. Konflikty, ktoré z tohto rozporu vyplývajú, majú podobu vnútorného mocenského boja. Ako je z dejín známe, ten vedie k náhrade jedného typu výkonu zodpovednosti druhým. V ECAV je iba na nás, ako rýchlo sa vrátime k weberovsky legálnemu typu výkonu zodpovednosti. Lebo otázka neznie „či“, ale „kedy“ sa tak stane.
A to je tretí odkaz Maxa Webera pre dnešok.
Svetozár Gavora
