Človek zvyčajne prehodnocuje svoj život, ak je zranený, sklamaný, ak ho jeho doterajší spôsob života nedokázal uspokojiť. Ak sa mu zdá plytký, povrchný či prázdny. Vtedy sa snaží rozlíšiť pozlátku tohto sveta od pravých hodnôt, falošné od pravého, ktoré vydrží. Chcem poukázať najmä na to, že človek zvyčajne neprehodnocuje svoj život a hodnoty, keď sa má dobre, keď je so sebou a svojím spôsobom života spokojný.

Verím, že po takejto hlbokej a osobnej katarzii sa dostala – nie primárne do cirkvi, ale k hľadaniu tých pravých, stálych a večne platných hodnôt väčšina z nás. Dostali sme sa k štúdiu Písma, ktoré doslova predstavuje pre nás ten pravý duchovný chlieb, ktorý keď nemáme, sme nespokojní, lebo nám chýba. Môžeme v zápale riešenia, vybavovania, riadenia rôznych projektov stráviť aj 24 hodín denne, ale ani takéto „kvantitatívne vyťaženie“ nás nemôže uspokojiť, keď nemáme čas na Jeho slovo. Môžeme ležať na pláži, chodiť na poznávacie zájazdy, alebo len tak si zaplávať v najbližšej rieke či jazere, ale aj v tomto prípade, po oddychu so známymi a priateľmi, sa túžime vrátiť k štúdiu Jeho slova. Takýto kresťan skôr či neskôr začne hľadať „spriaznené duše“, ktoré prežívajú rovnaký zápas, ktoré vyznávajú a hľadajú rovnaké hodnoty, a teda začne hľadať cirkev Kristovu a spoločenstvo veriacich. Dochádza spontánne aj k budovaniu vzťahov, ale vzťahov založených na hodnotách ako na vyššom princípe, nie vzťahov, ktoré sú rovnako povrchné ako tie vo svete (ktoré sú tiež často dôvodom vyššie spomínaného sklamania). Takéto spoločenstvo veriacich je podľa Biblie (ale aj v každodennej praxi, ako ju poznáme) posilnením, potešením a pomocou na ceste hľadania Boha. Aj keď nik z nás nie je dokonalý, vzájomná pomoc, rovnaké hodnoty, túžba a spoločná cesta je to, čo nás spája – a to stačí.

Ak teda ide všetko tak, ako má…
V našej Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania to však dnes také jednoduché nie je. Po neriešených majetkových kauzách a pochybných voľbách sme založili Asociáciu slobodných zborov ako miesto, kde sa chceme držať smeru a hodnôt, ktoré má ECAV reprezentovať, a od ktorých sa po „voľbách“ hrubo a nevyberaným spôsobom odchýlila. Teda nechceme nič viac ako to, aby cirkev bola tým, čím má byť. Cirkvou pravdivou, spravodlivou, láskavou – cirkvou Kristovou, plnou nádeje a milosti. Odpoveďou na založenie Asociácie boli zo strany niektorých cirkevných predstaviteľov naozaj vážne a nekorektné obvinenia, z ktorých sa však žiadne nezakladalo na pravde. Že vraj cirkev rozdeľujeme, že sa povyšujeme či hráme na niečo viac, že nikoho neakceptujeme. Našlo sa tiež kopec „vykladačov“ toho, čo znamená slovo „slobodný“ v názve Asociácie, že vraj slobodný (podľa Pavla) od zákona (v tomto kontexte zrejme myslené od zákonov cirkvi), resp. že slobodný znamená neviazaný a bez záväzkov k cirkvi. Najagresívnejším obvinením, ktoré vnútri cirkvi ani nemá čo robiť, bolo obvinenie z terorizmu, ktoré sa, samozrejme, nepreukázalo, a ktoré zrejme malo skôr slúžiť k policajnej ochrane inštalácie, aby sa tam nedostali nepovolané osoby. Tieto obvinenia sa však neskončili len vo všeobecnej či mediálnej rovine, ale aj v osobnej, podľa možností vedenia cirkvi, na koho aký má dosah.

Najviac si vytrpeli tí, ktoré ukazujú na živé Slovo
Najviac si vytrpeli farári, ktorí sa rozhodli, že to, čo verne hlásajú, chcú rovnako verne pretaviť aj do praxe. Pretože nechcú ostať len v teoretickej rovine, ale chcú ukázať, že slovo Božie je živé Slovo, ktoré má moc, čím prejavili veľmi vzácnu osobnú integritu a odvahu, keď zároveň dokázali ísť (nielen svojim) veriacim vzorom a príkladom. Vedenie cirkvi sa vysporiadalo v rámci svojich možností aj s laikmi, ktorí si dovolili spojiť sa bez ich súhlasu, a vyznávať názor iný názor, než je ten, ktorý prezentuje vedenie cirkvi. Koho mohli, toho povyhadzovali z výborov, dozorných rád či predstavenstiev. Často ani nevedeli uviesť prečo, a keď uviedli prečo, nevedeli to ničím doložiť. Podľa možností sa snažili urobiť škodu aj mimo cirkvi, kde sú ich možnosti (našťastie) obmedzené. To, čo sme videli, nás len utvrdilo v tom, že sme na správnej ceste, pretože rôzne falošné výklady či nepravdivé obvinenia na adresu Asociácie sa v skutočnosti skôr týkali tých, ktorí ich používali. Je to totiž práve nevyznaný hriech, ktorý rozdeľuje cirkev, a tiež porušovania cirkevných predpisov, aké sme mohli vidieť nielen počas volieb, ale snáď ešte viac po nich, či už sa týkali nevybavených disciplinárnych sťažností, rozdeľovania financií Generálnym presbyterstvom, odberania titulov a krížov kvôli údajnému prehrešeniu, ktoré však nijaký kompetentný orgán nepotvrdil… To, čo vidíme v posledných dňoch (odvolanie konateľa a dozornej rady spoločnosti Reformata), keď sa po odsúhlasení správy nezávislej komisie synodou postupuje v priamom rozpore s jej výsledkami, snáď ani nepotrebuje ďalší komentár. Vidno tu aroganciu nielen k výsledkom práce komisie ale aj k synode ako takej, keď postup predsedníctva cirkvi úplne ignoruje prijaté uznesenia, a postupuje skôr v štýle vlastných vyjadrení, ktoré sme mohli vidieť v relácii Reportéri. Kde generálny dozorca tvrdí, že „kauza Reformata nie je žiadna kauza“ a generálny biskup sa v štýle Hamleta pýta, „kde boli kompetentní vtedy“, keď pritom sám bol členom Generálneho presbyterstva od roku 2015 a aktívne bránil tomu, aby sa táto kauza riešila.

Cirkev prestáva byť soľou a svetlom
Novému vedeniu však evidentne chýba aj konzistencia, keď na synode sa skoro hodinu diskutuje o predĺžení mandátov cirkevných funkcionárov a pracovníkov na viac ako dve funkčné obdobia, pretože „v cirkvi nemá kto robiť“, a pritom len pár mesiacov predtým vo voľbách vyraďujú kandidátov – a to na úrovni generálneho dozorcu či jedného z biskupov – na základe subjektívnych pripomienok. Asi budete súhlasiť, že ako pozvánka pre prácu v cirkvi to určite nevyzerá, skôr naopak. Odstránenie atribútu dôvodnej námietky po voľbách z tohto pohľadu vyzerá skôr ako snaha umlčať svedomie, než ako riešiť problém. Podobne ako agresívny prístup k vlastným veriacim, ignorovanie ponuky na dialóg, snaha o diskreditáciu názorových oponentov, účelové kontroly v nepohodlných zboroch, snaha o finančné postihy a najnovšie snaha o disciplinárne postihy farárov, ktorí chcú byť verní Pánovi a Jeho slovu. To už je priveľa aj na nie veľmi dokonalé demokratické zriadenie na Slovensku, a preto cirkev takto rýchlo stráca na kredite a príťažlivosti! Mohli by sme tu priamo použiť parafrázu známeho biblického výroku, že prestáva byť soľou a svetlom, jednoducho preto, že uvedené spôsoby majú viac ako ďaleko ku kresťanským spôsobom a kresťanskej cirkvi. Inými slovami sa tento prístup dá vyložiť aj takto: buď sa podriadite a pôjdete s nami (širokou) cestou, ktorú sme si zvolili my, alebo vás k tomu silou, zastrašovaním a postihmi donútime. Lenže neviem, či si vedenie cirkvi uvedomuje to, že takto nútia úprimne veriacich kresťanov, aby popreli to, čo sami videli a počuli, aby popreli pravdu, spravodlivosť, aby popreli aj to, že evanjelium, ktoré sa v kostoloch káže, má aj svoje praktické uplatnenie v praxi. Nútia ich, aby zišli z tej pravej cesty, cesty viery, vzdali sa snahy o svätosť, a prispôsobili sa spôsobom, s ktorými sa však nikdy nebude vedieť vyrovnať ich svedomie. A to je priveľká obeť. Pretože skutočne veriaci kresťan sa nikdy nemôže vzdať toho najcennejšieho, toho pokladu, „ktorý moľ ani hrdza neničí a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú.“ (Mt 6, 20) Nežiadajte od nás, aby sme popreli svoju vieru, svoje svedomie a (vedome!) sa prispôsobili spôsobom, ktoré sme sa rozhodli raz a navždy opustiť. V žiadnom prípade ju nemienime nahradiť nejakými manažérskymi metódami, psychológiou a spôsobmi typu „účel svätí prostriedok“, ktorých okolo seba vidíme viac než dosť. Pretože ak stratíme to najcennejšie, tak to nenahradia žiadne sociálne, mládežnícke či populárne „activity šou”, nech sú akokoľvek „profesionálne“ zvládnuté a zážitkové (pretože svet ich bude aj tak vždy zvládať lepšie).

O čo tu teda ide?
Som presvedčený, že to, čo žiadame, nie je nič mimoriadne. Aspoň teda v tej praktickej rovine. – Žiadame prehľadné a transparentné nakladanie s finančnými prostriedkami cirkvi. Aby sa napr. finančná pomoc zo zahraničia nerozdeľovala subjektívne s podozrením, že je posúvaná len blízkym či spriazneným osobám, a že si niekto takto buduje svoj kult osobnosti v cirkvi. Požadujeme, aby bola rozdeľovaná transparentne a po posúdení nezávislým orgánom tak, ako do roku 2018. – Žiadame, aby všetky podnety na disciplinárne konanie vo veci minuloročných volieb boli riadne spracované a posúdené. Žiadame spravodlivé rozhodnutie v tejto veci. Ak sa potvrdí zlyhanie, tak žiadame nové, demokratické a spravodlivé voľby. – Žiadame, aby nedostatky, ktoré boli konštatované v správe nezávislej komisie o hospodárení v spoločnosti Reformata, boli pretavené do takých nápravných opatrení, ktoré zabránia opakovaniu týchto problémov v budúcnosti. A to najmä v zmysle pravidelnej objektívnej informovanosti a nezávislej kontroly. – Žiadame zabezpečiť nezávislosť súdov, a to ako v rámci cirkvi, tak aj podporu objektívneho riešenia sporov na civilných súdoch. – Žiadame vytvorenie priestoru pre objektívne, nezávislé a kritické médiá v cirkvi s plnou povinnosťou cirkevných predstaviteľov spolupracovať v záujme informovania evanjelickej verejnosti o všetkých aktivitách ECAV. – Žiadame vytvoriť priestor na dialóg, prestať prenasledovať ľudí za ich ústavné právo sa združovať či vyjadriť svoj názor. Tiež žiadame zastavenie nepravdivých a nekorektných obvinení na adresu tých, ktorí poukazujú na nedostatky v cirkvi s cieľom ich nápravy. – Žiadame, aby bola rešpektovaná snaha členov Asociácie o slobodu, ktorá je myslená výlučne a len ako sloboda od hriechu. Od nevyznaného hriechu, ktorý aj dnes cirkev ničí a rozdeľuje. – Žiadame aby evanjelická cirkev ostala verná slovu Božiemu a Augsburskému vyznaniu, a aby jednoznačne odmietla falošné náuky a výklady, ako aj snahu priviesť svetské metódy do cirkvi.

Žiadame tak veľa?
Skôr som presvedčený, že to, čo žiadame, je len štandard. Štandard, ktorý sa často pri správe vecí majetkových či finančných používa vo svete, a podobne sa vyžaduje aj v súdnictve a médiách. A na to, že sme postavení na reformačných princípoch, slove Božom a Augsburskom vyznaní, by sme vo vlastnom záujme zachovania viery a identity nemali zabúdať. Pretože to je základom našej cirkvi, to dáva jej existencii zmysel. Novému vedeniu cirkvi by som chcel na záver odkázať, že to, čo robí, robí nesprávne, a to sa týka ako priorít, ktorým sa venuje, tak aj spôsobov, ktoré na to používa. Na podporu tohto tvrdenia by som chcel uviesť jeden citát, ktorý hovorí o tom, ako sa hnutia zamerané na rast zborov (postavené na marketingu, psychológii a zážitkovej evanjelizácii) čoraz viac odkláňajú od biblickej náuky a čerpajú zo svetských až okultných zdrojov (východné náboženstvá, špiritizmus a pod.). Uvedené vyjadrenie zároveň poskytuje odpoveď na otázku, prečo kresťanskú vieru nezničil komunizmus (a prečo prenasledovaním nezničia ani Asociáciu slobodných zborov), ale prečo tak deštruktívne na cirkev pôsobí práve súčasné liberálne a pluralitne zamerané prostredie. Dr. Gerhard Maier vo svojom komentári k Matúšovi 24 píše: „Je nápadné, že Pán Ježiš stavia varovanie pred zvodmi na predné miesto. Zvod je pre zbory nebezpečnejší ako prenasledovanie. Prenasledovanie veriacich zjednocuje, zvod ich rozdeľuje. Prenasledovanie dáva vystúpiť tomu pravému, pri zvode triumfuje nepravé… Čo je však v tejto dobe najhroznejšie? Telesné utrpenia? Nie. Prenasledovanie? Nie. Verše 23 – 27 dávajú odpoveď. Je to zvod… Preto je pochopiteľné, ako veľmi je potrebný boj proti bludnému učeniu.” Viacerí možno poznáte známe (v praxi fyzikálne overené) príslovie z 2. svetovej vojny, počas boja proti fašizmu: „čím väčší tlak, tým pevnejší betón.“ Iné príslovie: „pod ťarchou palma silnie” zas potvrdzuje vynikajúce schopnosti tohto stromu znášať aj silné hurikány. Obidva tieto príklady podporujú tvrdenie Dr. Meiera o následkoch prenasledovania, a svojím spôsobom vysvetľujú aj slová súčasného generálneho biskupa na synode, kde sa vyjadril, že preto „je tá Asociácia taká sebavedomá a silná.“ Boj proti vlastným, ktorí sa úprimne usilujú o nápravu v cirkvi a o čistú vieru, je ale nezmysluplný a vo svojej podstate pomýlený. Do cirkvi sa takto ľahšie dostávajú zvody, ktoré sú pre ňu najnebezpečnejšie. Môžeme konštatovať, že ide o tragickú zámenu priorít, kde vedenie cirkvi nesprávne vyhodnotilo nebezpečenstvo, ktoré cirkvi reálne hrozí a zanedbáva potrebné opatrenia resp. sa priamo otvára bludným náukám! A zároveň bojom proti vlastným členom (ktorým na vieroučnej čistote záleží) cirkev rozdeľuje a oslabuje! A tak pre nás aj dnes o to viac ostávajú aktuálne slová z Listu Júdovho 1, 3: „… aby ste bojovali za vieru, odovzdanú raz navždy svätým”, ktoré sú podobne, vo význame vernosti spojenej s vytrvalosťou, uvedené aj v Liste Židom 3, 14: „Lebo sme sa stali Kristovými účastníkmi, ak podstatu, ktorú sme mali na počiatku, zachovávame pevnú až do konca.” Táto výzva je povzbudením pre všetkých členov a podporovateľov Asociácie slobodných zborov ECAV v zápase o vieroučnú čistotu cirkvi a jej praktické uplatnenie v každodennom živote, pretože vývoj nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí (v USA, Nemecku či ďalších krajinách) jasne poukazuje na negatívne trendy a na nebezpečenstvo, ktoré dnes kresťanským zborom hrozí. Pretože to nie je nič mimoriadne, špecifické alebo zvláštne. Je to samotný základ, alebo ak chcete štandard, z ktorého sa nedá ustúpiť bez toho, aby sme uškodili cirkvi, samým sebe, a tiež bratom a sestrám v Ježišovi Kristovi. „Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši? Alebo čo človek dá ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše?“ (Mt 16, 26) Pridajte sa k nám, aby sme tento základ aj v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku obhájili a dokázali ho uchovať aj pre ďalšie generácie!

Jaroslav Mervart
Dr. Gerhard Maier: „Matthaus-Evangelium”, 2. Halbband, Hanssler-Verlag, str. 272 a 286

%d blogerom sa páči toto: